SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž
Hlavičky paragrafov
Zobrazovať/Nezobrazovať

404 Ako sa Adamov hriech stal hriechom všetkých jeho potomkov? Celé ľudské pokolenie je v Adamovi „akoby jedným telom jediného človeka“. Pre túto „jednotu ľudského pokolenia“(360) sú všetci ľudia zatiahnutí do Adamovho hriechu, ako sú všetci zahrnutí do Kristovej spravodlivosti. No i tak je prenášanie prvotného hriechu tajomstvom,(50) ktoré nemôžeme úplne pochopiť. Zo Zjavenia však vieme, že Adam dostal prvotnú svätosť a spravodlivosť nielen pre seba, ale pre celú ľudskú prirodzenosť. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú Pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, ktorú budú prenášať v padlom stave. Je to hriech ktorý sa bude prenášať na celé ľudstvo rozmnožovaním, to jest prenášaním ľudskej prirodzenosti pozbavenej prvotnej svätosti a spravodlivosti. Preto sa dedičný hriech volá „hriechom“ v analogickom zmysle: je to hriech „zdedený“, nie spáchaný, je to stav, nie čin.

405 Hoci je dedičný hriech každému vlastný, ani u jedného Adamovho potomka nemá povahu osobnej viny. Je pozbavením prvotnej svätosti a spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je zranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech(2515) (táto náchylnosť na zlé sa volá „žiadostivosť“). Krst tým, že dáva život v Kristovej milosti, zotiera dedičný hriech a obracia človeka k Bohu. Ale následky tohto hriechu pre oslabenú a na zlé náchylnú prirodzenosť ostávajú v človekovi a vyzývajú ho do duchovného boja.(1264)

407 Učenie o dedičnom hriechu – úzko súvisiace s učením o vykúpení, ktoré uskutočnil Kristus(2015) – umožňuje jasne posúdiť situáciu človeka a jeho činnosť vo svete.(2852) Hriechom prarodičov diabol získal určitú nadvládu nad človekom, hoci človek zostáva slobodný. Dedičný hriech má za následok „porobu v moci toho, ktorý odvtedy vládol smrťou, čiže diabla“. Neuznávať, že človek má zranenú prirodzenosť, náchylnú na zlé, je príčinou veľkých omylov v oblasti výchovy, politiky, sociálnej činnosti a mravov.(1888)

419 „S Tridentským koncilom teda tvrdíme, že dedičný hriech sa prenáša spolu s ľudskou prirodzenosťou ,rozmnožovaním, nie napodobňovaním‘, a preto ,je každému vlastný‘.“

978 „Keď prvý raz vyznávame vieru a sme očistení svätým krstom, dostávame také dokonalé odpustenie, že neostáva nijaká vina, ktorú by bolo treba alebo zotrieť- či už vina zdedená pôvodom, či to, čo sme vlastnou vôľou zanedbali alebo spáchali -, alebo trestom odpykať. Pravda, krstná milosť nikoho neoslobodzuje od nijakej slabosti prirodzenosti, ba skôr… každý z nás musí bojovať proti hnutiam žiadostivosti,(1264) ktorá nás neprestajne podnecuje na hriech.“

1250 Keďže sa deti rodia s padlou a dedičným hriechom(403) poškvrnenou ľudskou prirodzenosťou, aj ony potrebujú znovuzrodenie v krste, aby boli vyslobodené z moci tmy a prenesené do kráľovstva slobody Božích detí, ku ktorej sú povolaní všetci ľudia. Krst detí zvlášť ukazuje, že milosť spásy je úplne nezaslúžený dar.(1996) Cirkev a rodičia by teda pripravili dieťa o neoceniteľnú milosť stať sa Božím dieťaťom, keby mu krátko po narodení neudelili krst.

1426 Obrátenie sa ku Kristovi, nové narodenie v krste, dar Ducha Svätého, Kristovo telo a krv prijaté ako pokrm nás urobili svätými a nepoškvrnenými pred tvárou Boha Otca, ako je pred ním „svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5,27) sama Cirkev, Kristova nevesta. Ale nový život, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, neodstránil krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech, ktorú tradícia nazýva žiadostivosť (concupiscentia) a ktorá zostáva v pokrstených,(405, 978) aby sa s pomocou Kristovej milosti osvedčili v boji kresťanského života. (1264) Je to boj o obrátenie s cieľom dosiahnuť svätosť a večný život, do ktorého nás Pán neprestajne povoláva.

1707 „Ale človek, na nahováranie Zlého,(397) už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu“ Podľahol pokušeniu a spáchal zlo. Uchováva si síce túžbu po dobre, ale jeho prirodzenosť je ranená dedičným hriechom. Stal sa náchylným na zlé a podlieha omylu:
„A tak je človek rozpoltený sám v sebe. Celý život človeka, tak individuálny, ako aj kolektívny, sa preto javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou.“