SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: PRVÁ ČASŤ VYZNANIE VIERY
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL - Vyznanie kresťanskej viery
  kapitola: TRETIA KAPITOLA VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

TRETIA KAPITOLA VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO

683 „Nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“(424, 2670) (1Kor 12,3). „Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6). Toto poznanie viery je možné len v Duchu Svätom.(152) Aby sme boli v spoločenstve s Kristom, musí sa nás najprv dotknúť Duch Svätý. On nás predchádza a vzbudzuje v nás vieru. Naším krstom, prvou sviatosťou viery, sa nám život, ktorý má svoj prameň v Otcovi a darúva sa nám v Synovi, vnútorne a osobne udeľuje skrze Ducha Svätého v Cirkvi:
Krst „nám udeľuje milosť nového narodenia v Bohu Otcovi(249) skrze jeho Syna v Duchu Svätom. Lebo tí, čo majú v sebe Božieho Ducha, sú vedení k Slovu čiže k Synovi. Syn ich však predstavuje Otcovi a Otec im dáva neporušiteľnosť. Teda bez Ducha nie je možné vidieť Božieho Syna a bez Syna sa nik nemôže priblížiť k Otcovi, lebo poznanie Otca je Syn a poznanie Božieho Syna sa uskutočňuje skrze Ducha Svätého.“

684 Duch Svätý je svojou milosťou prvý pri prebúdzaní našej viery a pri udeľovaní nového života, ktorý spočíva v poznaní Otca a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista. Je však posledný pri zjavení osôb Najsvätejšej Trojice.(236) Svätý Gregor Nazianzský, „Teológ“, vysvetľuje tento postup pedagógiou Božej „zhovievavosti“:
„Starý zákon ohlasoval Otca jasne, Syna menej jasne. Nový [zákon] nám však jasne ukazuje Syna, kým božstvo Ducha naznačil akosi nejasne. Teraz však sám Duch prebýva s nami a dáva sa nám poznať jasnejšie. Nebolo totiž bez nebezpečenstva otvorene hlásať Syna, kým sa ešte nevyznávalo božstvo Otca, ani nám pridávať Ducha Svätého akoby ťažšie bremeno – ak sa smie tak povedať –, kým sa ešte nepripúšťalo božstvo Syna… Len postupným napredovaním a vzrastaním ,od jasnosti k jasnosti‘ svetlo Trojice zažiarilo jasne.“

685 Veriť v Ducha Svätého znamená teda vyznávať, že Duch Svätý je jedna z osôb Najsvätejšej Trojice, jednej podstaty s Otcom a Synom a že jemu „sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva“. Preto sa o božskom tajomstve Ducha Svätého hovorilo v „trojičnej teológii“.(236) Tu sa teda bude uvažovať o Duchu Svätom iba v Božej ekonómii, čiže v Božom poriadku spásy.

686 Duch Svätý pôsobí spolu s Otcom a Synom(258) od začiatku až do zavŕšenia plánu našej spásy. Ale až v „posledných časoch“, ktoré sa začali vykupiteľským vtelením Syna, je zjavený a daný, poznaný a prijatý ako osoba. A tak tento Boží plán, zavŕšený v Kristovi, „Prvorodenom“ a Hlave nového stvorenia, mohol skrze zoslaného Ducha Svätého nadobudnúť konkrétnu podobu v ľudstve, a to ako Cirkev, spoločenstvo svätých, odpustenie hriechov, vzkriesenie tela a večný život.

zobraziť celé8. článok „VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO“

687 „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“(243) (1Kor 2,11). Teda Duch, ktorý zjavuje Boha, dáva nám poznať Krista, jeho živé Slovo, ale o sebe samom nehovorí nič. Ten, ktorý „hovoril skrze prorokov“, dáva nám počuť Otcovo Slovo. Ale jeho samého nepočujeme. Poznávame ho iba v pôsobení, ktorým nám zjavuje Slovo a pohýna nás, aby sme toto Slovo prijali vierou. Duch pravdy, ktorý nám „odhaľuje“ Krista, nehovorí sám zo seba. Takáto výlučne božská skrytosť vysvetľuje, prečo ho „svet nemôže prijať, lebo ho nevidí ani nepozná“ (Jn 14,17), kým tí, čo veria v Krista, ho poznajú, lebo ostáva s nimi.

688 Cirkev, živé spoločenstvo vo viere apoštolov, ktorú odovzdáva ďalej, je miestom, kde poznávame Ducha Svätého:
— v Písmach, ktoré inšpiroval;
— v Tradícii, ktorej stále aktuálnymi svedkami sú cirkevní Otcovia;
— v Učiteľskom úrade Cirkvi, ktorý sprevádza svojou pomocou;
— vo sviatostnej liturgii prostredníctvom jej slov a symbolov, ktorými nás Duch Svätý uvádza do spoločenstva s Kristom;
— v modlitbe, v ktorej sa prihovára za nás;
— v charizmách a službách, ktorými sa buduje Cirkev;
— v prejavoch apoštolského a misionárskeho života;
— vo svedectve svätých, v ktorom prejavuje svoju svätosť a pokračuje v diele spásy.

zobraziť celéI. Spoločné poslanie Syna a Ducha

689 Ten, ktorého Otec „poslal… do našich sŕdc, Ducha svojho Syna“ (Gal 4,6), je skutočne Boh.(245) Je jednej podstaty s Otcom a Synom a je od nich neoddeliteľný tak vo vnútornom živote Trojice, ako aj vo svojom dare lásky svetu. Ale keď sa viera Cirkvi klania Najsvätejšej Trojici, ktorá dáva život, je jednej podstaty a je nedeliteľná,(254) vyznáva aj rozdielnosť osôb. Keď Otec posiela svoje Slovo,(485) posiela vždy aj svojho Ducha: je to spoločné poslanie, v ktorom sú Syn a Duch rozdielni, ale neoddeliteľní. Zaiste, zjavuje sa Kristus, viditeľný obraz neviditeľného Boha, ale zjavuje ho Duch Svätý.

690 Ježiš je Kristus, „pomazaný“,(436) lebo Duch je jeho pomazaním a všetko čo sa deje počnúc vtelením, vychádza z tejto plnosti. Keď je napokon Kristus oslávený, môže aj on od Otca poslať Ducha tým, čo v neho veria: dáva im svoju slávu, čiže Ducha Svätého, ktorý ho oslavuje. Spoločné poslanie sa bude odteraz rozvíjať v deťoch, ktoré adoptoval Otec v (tajomnom) tele svojho Syna.(788) Poslaním Ducha adoptívneho synovstva bude zjednocovať ich s Kristom a dávať im žiť v ňom.
„Pomazanie však… znamená, že medzi Synom a Duchom nie je nijaká vzdialenosť. Veď ako ani rozum, ani zmysly nepoznajú nič sprostredkujúceho medzi kožou tela a pomazaním olejom, také bezprostredné je aj spojenie Syna s Duchom Svätým, takže ten, kto chce vierou dosiahnuť Krista, musí najprv prísť do styku s olejom: veď nie je údom ten, kto nemá Ducha Svätého. Preto vyznanie, že Syn je Pán, zo strany tých, čo [pomazanie] prijímajú, sa deje v Duchu Svätom,(448) lebo Duch Svätý zovšadiaľ vychádza v ústrety tým, čo sa približujú s vierou.“

zobraziť celéII. Meno, pomenovania a symboly Ducha Svätého

zobraziť celéVLASTNÉ MENO DUCHA SVÄTÉHO

691 „Duch Svätý“, také je vlastné meno toho, ktorému sa klaniame a ktorého oslavujeme s Otcom a Synom. Cirkev toto meno prijala od Pána a vyznáva ho pri krste svojich nových detí.
Výrazom „Duch“ sa prekladá hebrejské slovo Rúach, ktoré podľa svojho pôvodného významu znamená dych, vzduch, vietor. Ježiš používa práve vnímateľný obraz vetra, aby Nikodémovi naznačil transcendentnú (nadzmyslovú) novosť toho, ktorý je osobne Dychom Boha, Božím Duchom. Na druhej strane Duch a Svätý sú Božie atribúty (vlastnosti) spoločné všetkým trom božským osobám. Ale spojením týchto dvoch výrazov označuje Písmo, liturgia a teologická reč nevýslovnú osobu Ducha Svätého s vylúčením akejkoľvek možnej zámeny s inými prípadmi použitia výrazov „duch“ a „svätý“.

zobraziť celéPOMENOVANIA DUCHA SVÄTÉHO

692 Keď Ježiš zvestuje a sľubuje príchod Ducha Svätého, volá ho „Parakletos“, doslovne „ten, ktorý je privolaný“, po latinsky ad-vocatus (Jn 14,16.26;15,26;16,7). Grécke slovo „Parakletos“ sa zvyčajne prekladá ako „Tešiteľ“(1433) (alebo „Zástanca“), pričom prvým tešiteľom (zástancom) je Ježiš. Sám Pán Ježiš nazýva Ducha Svätého „Duch pravdy“ (Jn 16,13).

693 Okrem jeho vlastného mena, ktoré sa najviac používa v Skutkoch apoštolov a v novozákonnných listoch, nachádzame u svätého Pavla aj pomenovania: prisľúbený Duch, Duch adoptívneho synovstva, Kristov Duch, „Pánov Duch“ (2Kor 3,17), „Boží Duch“ (Rim 8,9.14) a u svätého Petra: „Duch slávy“ (1Pt 4,14).

zobraziť celéSYMBOLY DUCHA SVÄTÉHO

694 Voda. Symbolika vody naznačuje pôsobenie Ducha Svätého pri krste,(1218) pretože sa voda po vzývaní Ducha Svätého stáva účinným sviatostným znakom nového narodenia: podobne ako sa náš prenatálny vývin, ktorý predchádzal naše prvé narodenie, uskutočnil vo vode, tak aj krstná voda v skutočnosti znamená, že naše narodenie pre Boží život dostávame v Duchu Svätom. Ale ako „sme v jednom Duchu pokrstení“, tak sme aj „napojení jedným Duchom“ (1Kor 12,13). Duch je teda aj osobne živou vodou, ktorá vychádza z ukrižovaného Krista ako zo svojho prameňa a v nás prúdi do večného života. (2652)

695 Pomazanie. Symbolika pomazania olejom(1293) naznačuje aj Ducha Svätého, takže sa pomazanie stalo jeho synonymom. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania, ktoré sa vo Východných cirkvách volá jednoducho „krizmácia“ (t. j. pomazanie krizmou). Ale aby sa pochopil celý jeho význam, treba sa vrátiť k prvému pomazaniu,(436) ktoré vykonal Duch Svätý: k pomazaniu Ježiša. Kristus alebo „Mesiáš“ (z hebrejského Mašíach) znamená „pomazaný“ Božím Duchom. V Starej zmluve boli viacerí Pánovi „pomazaní“, osobitne kráľ Dávid. Ale Ježiš je Boží pomazaný jedinečným spôsobom: ľudská prirodzenosť, ktorú Syn berie na seba, je úplne „pomazaná Duchom Svätým“. Ježiša ustanovil Duch Svätý za „Krista“. Panna Mária ho počne z Ducha Svätého, ktorý ho prostredníctvom anjela zvestuje ako Krista pri jeho narodení a Simeona pobáda, aby šiel do chrámu vidieť Pánovho Mesiáša. (1504) Duch Svätý napĺňa Krista a jeho sila vychádza z Krista, keď uzdravuje a lieči. A napokon Duch Svätý kriesi Ježiša z mŕtvych. A tak Ježiš, plne ustanovený za „Krista“ („Mesiáša“) vo svojej ľudskej prirodzenosti, ktorá zvíťazila nad smrťou, hojne vylieva Ducha Svätého, až kým „svätí“, vo svojom spojení s ľudskou prirodzenosťou Božieho Syna, nevytvoria toho „dokonalého Muža…“, ktorý uskutoční „Kristovu plnosť“: (794) „úplného Krista“ (totum Christum), podľa vyjadrenia svätého Augustína.

696 Oheň. Kým voda znamená narodenie a plodnosť života udeleného v Duchu Svätom, oheň je symbolom pretvárajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého.(1127) Prorok Eliáš, ktorý „povstal… ako oheň“ a ktorého „slovo blčalo ohňom sťa fakľa“ (Sir 48,1), svojou modlitbou privolal oheň z neba(2586) na obetu na vrchu Karmel ako predobraz ohňa Ducha Svätého, ktorý pretvára to, čoho sa dotkne. Ján Krstiteľ, ktorý ide pred Pánom „s Eliášovým duchom a mocou“(718) (Lk 1,17), zvestuje Krista ako toho, ktorý „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Lk 3,16), Duchom, o ktorom Ježiš povie: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul“ (Lk 12,49). V podobe „ohnivých jazykov“ spočinie Duch Svätý v turíčne ráno na učeníkoch a naplní ich sebou . Duchovná tradícia zachová tento symbol ohňa ako jeden z najvýraznejších symbolov pôsobenia Ducha Svätého: „Ducha neuhášajte“ (1Sol 5,19).

697 Oblak a svetlo. Tieto dva symboly sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa, zahaľujúc transcendentnú povahu jeho slávy: Mojžišovi na vrchu Sinaj, v stánku stretnutia a počas putovania na púšti a Šalamúnovi pri posviacke chrámu. Tieto predobrazy spĺňa Kristus v Duchu Svätom. Duch Svätý zostupuje na Pannu Máriu a zatieňuje ju,(484) aby počala a porodila Ježiša. Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku,(554) ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ,Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!‘“ (Lk 9,34-35). A napokon ten istý oblak vzal učeníkom spred očí Ježiša v deň nanebovstúpenia a zjaví ho ako Syna človeka(659) v jeho sláve v deň jeho príchodu.

698 Pečať je symbol blízky symbolu pomazania.(1295-1296) Veď Kristus je ten, ktorého „označil Boh svojou pečaťou“ (Jn 6,27), a v ňom Otec aj „nás označil svojou pečaťou“ (2Kor 1,22). Pretože obraz pečate (po grécky sphragis) označuje nezmazateľný účinok pomazania Duchom Svätým vo sviatostiach krstu,(1121) birmovania a posvätného stavu, bol použitý v niektorých teologických tradíciách na vyjadrenie nezmazateľného „znaku“, vtlačeného týmito tromi sviatosťami, ktoré sa nemôžu opakovať.

699 Ruka. Ježiš vkladaním rúk uzdravoval chorých a žehnal deti. (292) Apoštoli budú robiť to isté v jeho mene. Ba viac, apoštoli vkladaním rúk udeľujú Ducha Svätého. List Hebrejom zaraďuje vkladanie rúk(1288) do počtu „základných článkov“ svojho učenia. (1300, 1573) Cirkev zachovala tento znak všemocného vyliatia Ducha Svätého vo svojich sviatostných epiklézach.(1668)

700 Prst. Ježiš vyháňa „Božím prstom… zlých duchov“ (Lk 11,20). Ak bol Boží zákon napísaný „Božím prstom“(2056) (Ex 31,18) na kamenných tabuliach, „Kristov list“, zverený starostlivosti apoštolov, je „napísaný… Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca“ (2Kor 3,3). Hymnus „Veni, Creator Spiritus“ vzýva Ducha Svätého ako „prst Božej pravice“ (dextrae Dei digitus).

701 Holubica. Na konci potopy (ktorej symbol sa týka krstu)(1219) sa holubica, ktorú vypustil Noe, vracia s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá znamená, že zem je znova obývateľná. Keď Ježiš vystupuje po svojom krste z vody, zostupuje na neho Duch Svätý v podobe holubice a zostáva nad ním. (535) Duch zostupuje do očisteného srdca pokrstených a spočíva v ňom. V niektorých kostoloch sa najsvätejšia Eucharistia uchováva v kovovej schránke v podobe holubice (columbarium) zavesenej nad oltárom. Symbol holubice na označenie Ducha Svätého je v kresťanskej ikonografii tradičný.

zobraziť celéIII. Duch a Božie Slovo v čase prisľúbení

702 Od začiatku až po „plnosť času“ (Gal 4,4) zostáva spoločné poslanie Slova a Otcovho Ducha skryté, ale stále pôsobí. Medzitým Boží Duch pripravuje čas Mesiáša(122) a obaja, hoci ešte nie sú plne zjavení, sú už prisľúbení, aby ich ľudia očakávali a prijali, keď sa zjavia. Preto keď Cirkev číta Starý zákon, skúma, čo nám Duch, ktorý „hovoril skrze prorokov“, (107) chce povedať o Ježišovi Kristovi.
Slovom „proroci“ tu viera Cirkvi(243) rozumie všetkých tých, ktorých Duch Svätý inšpiroval pri živom ohlasovaní a pri písaní svätých kníh tak Starého, ako aj Nového zákona. Židovská tradícia rozlišuje Zákon (prvých päť kníh alebo Pentateuch), Prorokov (naše takzvané historické a prorocké knihy) a Spisy (najmä poučné knihy a Žalmy).

zobraziť celéPRI STVORENÍ

703 Božie Slovo a Boží Dych sú na začiatku jestvovania(292) a života každého stvorenia:
„Duchu Svätému prináleží vládnuť, posväcovať a oživovať stvorenie, lebo on je Boh jednej podstaty s Otcom a Slovom… Jemu patrí moc nad životom, lebo ako Boh zachováva stvorenie v Otcovi skrze Syna.“ (291)

704 „Človeka utvoril [Boh] vlastnými rukami [čiže Synom a Duchom Svätým]… a na stvárnenom tele vyobrazil svoju podobu, aby aj to, čo je viditeľné, malo na sebe Božiu podobu.“ (356)

zobraziť celéDUCH PRISĽÚBENIA

705 Človek znetvorený hriechom a smrťou(410) ostáva „na Boží obraz“, na obraz Syna, ale chýba mu „Božia sláva“ (Rim 3,23), je pozbavený Božej „podoby“. Prisľúbením, ktoré dostal Abrahám, sa začína ekonómia spásy. Na jej konci sám Syn vezme na seba „obraz“ (2809) a obnoví ho v jeho „podobe“ s Otcom tým, že mu vráti slávu, Ducha „Oživovateľa“.

706 Proti všetkej ľudskej nádeji Boh Abrahámovi sľubuje potomstvo(60) ako ovocie viery a moci Ducha Svätého. V ňom budú požehnané všetky národy zeme. Týmto potomstvom bude Kristus, v ktorom vyliatie Ducha Svätého zhromaždí v jedno „rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52). Keď sa Boh zaväzuje prísahou, zaväzuje sa už darovať svojho milovaného Syna, ako aj „prisľúbeného Ducha Svätého… na vykúpenie tých, ktorých si získal“ (Ef 1,13-14).

zobraziť celéV TEOFÁNIÁCH A V ZÁKONE

707 Teofánie (zjavenia Boha) osvetľujú cestu prisľúbenia od patriarchov po Mojžiša a od Jozueho až po videnia, ktorými sa začína poslanie veľkých prorokov. Kresťanská tradícia vždy uznávala, že v týchto teofániách sa dávalo vidieť a počuť Božie Slovo, zjavené a súčasne „zatienené“ v oblaku Ducha Svätého.

708 Táto Božia pedagógia(1961-1964) čiže výchova sa prejavuje najmä v dare Zákona. Zákon bol daný ako „vychovávateľ“, aby viedol ľud ku Kristovi. (122) Ale neschopnosť Zákona spasiť človeka pozbaveného Božej „podoby“ a hlbšie poznanie hriechu, ktoré poskytuje Zákon, vzbudzujú túžbu po Duchu Svätom. Svedčia o tom vzdychy žalmov.(2585)

zobraziť celéV KRÁĽOVSTVE A VO VYHNANSTVE

709 Zákon, znamenie prisľúbenia a zmluvy, mal riadiť srdce a ustanovizne národa, ktorý sa zrodil z Abrahámovej viery. „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete… kráľovským kňazstvom a svätým národom“ (Ex 19,5-6). Ale po Dávidovi Izrael podľahol pokušeniu stať sa kráľovstvom ako iné národy. Kráľovstvo, ktoré bolo predmetom prisľúbenia daného Dávidovi, (2579) bude však dielom Ducha Svätého; bude patriť chudobným podľa Ducha.(544)

710 Zanedbávanie Zákona a nevernosť Zmluve vedú k smrti: prichádza vyhnanstvo, ktoré je zdanlivým zmarením prisľúbení, no v skutočnosti je to tajomná vernosť Boha spasiteľa a začiatok prisľúbenej obnovy, ale podľa Ducha. Bolo potrebné, aby Boží ľud pretrpel túto očistu. Vyhnanstvo už vnáša do Božieho plánu tieň kríža a „zvyšok“ chudobných, ktorý sa z vyhnanstva vráti, je jedným z najpriezračnejších predobrazov Cirkvi.

zobraziť celéOČAKÁVANIE MESIÁŠA A JEHO DUCHA

711 „Hľa, ja robím niečo nové“ (Iz 43,19): začínajú sa črtať dve prorocké línie; jedna sa zameriava na očakávanie Mesiáša,(64, 522) druhá na zvestovanie nového Ducha. Zbiehajú sa v malom „zvyšku“, v ľude chudobných, ktorý v nádeji očakáva „potechu Izraela“ a „vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2,25.38).
Už sme videli, ako sa na Ježišovi splnili proroctvá, ktoré sa na neho vzťahovali. Tu sa obmedzíme na tie, v ktorých zreteľnejšie vidno vzťah medzi Mesiášom a jeho Duchom.

712 Charakteristické črty očakávaného Mesiáša(439) sa začínajú objavovať v knihe o Emanuelovi (Jn 12,41), najmä v Iz 11, 1-2:
„Z pňa Jesseho vypučí ratolesť
a z jeho koreňov výhonok vykvitne.
A spočinie na ňom duch Pánov:
duch múdrosti a rozumu,
duch rady a sily,
duch poznania a bohabojnosti.“

713 Mesiášove črty sú zjavené najmä v spevoch o Služobníkovi. Tieto spevy ohlasujú zmysel Ježišovho umučenia(601) a ukazujú tak spôsob, akým vyleje Ducha Svätého, aby oživil mnohých: nie zvonka, ale tak, že prijme našu „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7). Tým, že berie na seba našu smrť, môže nám udeľovať svojho vlastného Ducha života.

714 Preto Kristus začína ohlasovať dobrú zvesť tým, že vzťahuje na seba túto stať z Izaiáša (Lk 4,18-19):
„Pánov Duch je nado mnou,
lebo ma pomazal,
aby som hlásal evanjelium chudobným.
Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení
a slepým, že budú vidieť;
utláčaných prepustiť na slobodu
a ohlásiť Pánov milostivý rok.“

715 Prorocké texty priamo sa týkajúce zoslania Ducha Svätého sú prorocké výroky, v ktorých Boh hovorí k srdcu svojho ľudu rečou prisľúbenia, ktorá je podfarbená láskou a vernosťou. (214) Svätý Peter na turíčne ráno vyhlási, že sa tieto proroctvá splnili. Podľa týchto prisľúbení Pánov Duch obnoví v „posledných časoch“ srdcia ľudí tým, že do nich vpíše nový zákon;(1965) zhromaždí a zmieri rozptýlené a rozdelené národy; pretvorí prvé stvorenie a Boh tam bude prebývať s ľuďmi v pokoji.

716 Ľud „chudobných“, čiže ponížených a tichých, ktorí sú celkom odovzdaní do tajomných plánov svojho Boha, tých, čo očakávajú spravodlivosť nie od ľudí, ale od Mesiáša, je nakoniec veľkým skrytým dielom Ducha Svätého v čase prisľúbení na pripravenie Kristovho príchodu. Hodnota ich srdca, očisteného a osvieteného Duchom,(368) je opísaná v žalmoch. V týchto chudobných Duch pripravuje Pánovi „ochotný ľud“ (Lk 1,17).

zobraziť celéIV. Kristov Duch v plnosti času

zobraziť celéJÁN, PREDCHODCA, PROROK A KRSTITEĽ

717 „Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján“(523) (Jn 1,6). Jána „už v matkinom lone… naplní Duch Svätý“ (Lk 1,15) skrze samého Krista, ktorého Panna Mária krátko predtým počala z Ducha Svätého. Tak Máriinou „návštevou“ u Alžbety Boh „navštívil… svoj ľud“ (Lkl ,68).

718 Ján je Eliáš, ktorý má prísť: (696) prebýva v ňom oheň Ducha a pobáda ho „ísť pred“ (ako „predchodca“) Pánom, ktorý prichádza. V Jánovi, Predchodcovi, Duch Svätý dokončuje pripravovať Pánovi „ochotný ľud“ (Lk 1,17).

719 Ján je „viac ako prorok“ (Lk 7,26). V ňom Duch Svätý končí „hovoriť skrze prorokov“. Ján uzaviera cyklus prorokov, ktorý sa začal Eliášom. Zvestuje, že potecha Izraela je blízko, je „hlasom“ prichádzajúceho tešiteľa. (2684) Prichádza „ako svedok vydať svedectvo o svetle“ (Jn 1,7), ako to bude robiť Duch pravdy. Takto Duch pred Jánovými očami spĺňa to, čo „hľadali a skúmali proroci“ a „na čo túžia hľadieť anjeli“ (1Pt 1,10.12): „,Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.‘ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn…(536) Hľa, Boží Baránok“ (Jn 1,33-36).

720 Nakoniec Duch Svätý začína s Jánom Krstiteľom v predobraze to, čo uskutoční s Kristom a v Kristovi: navrátenie Božej „podoby“ človekovi. Jánov krst bol krstom na pokánie, krst vodou a Duchom(535) bude novým narodením.

zobraziť celé„ZDRAVAS’, MILOSTI PLNÁ“

721 Mária, presvätá Božia Matka, vždy Panna, je veľdielom poslania Syna a Ducha v plnosti času. Prvý raz v pláne spásy Otec nachádza Príbytok – pretože ho pripravil jeho Duch(484) –, v ktorom môže jeho Syn a jeho Duch prebývať medzi ľuďmi. V tomto zmysle Tradícia Cirkvi často vzťahuje na Máriu tie najkrajšie texty o Múdrosti: liturgia ospevuje Máriu a predstavuje ju ako „Stolicu Múdrosti“.
V nej sa začínajú zjavovať „obdivuhodné Božie diela“, ktoré Duch vykoná v Kristovi a v Cirkvi:

722 Duch Svätý pripravil Máriu svojou milosťou.(489) Bolo treba, aby bola „plná milosti“ Matka toho, v ktorom „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9). Z čírej milosti bola počatá bez hriechu ako najponíženejšia zo všetkých stvorení a najschopnejšia z nich prijať nevýslovný Dar Všemohúceho. Anjel Gabriel ju právom pozdravuje ako „dcéru Siona“:(2676) „Zdravas’!“ („Raduj sa!“). Keď Mária nosí v sebe večného Syna, vo svojom chválospeve vzdáva Otcovi v Duchu Svätom vďaky celého Božieho ľudu, a teda Cirkvi.

723 V Márii Duch Svätý uskutočňuje Otcov dobrotivý plán. Z Ducha Svätého Panna počne a porodí Božieho Syna.(485) Jej panenstvo sa mocou Ducha Svätého a viery stáva jedinečnou plodnosťou. (506)

724 V Márii Duch Svätý zjavuje Otcovho Syna, ktorý sa stal Synom Panny. Ona je horiacim kríkom definitívnej teofánie: naplnená Duchom Svätým(208) ukazuje Slovo v jeho krehkom tele a dáva ho poznať chudobným (2619) a prvotinám národov.

725 Napokon skrze Máriu začína Duch Svätý privádzať do spoločenstva(963) s Kristom ľudí, ktorí sú predmetom dobrotivej Božej lásky. Ako prví vždy prijímajú Krista ponížení: pastieri, mudrci, Simeon a Anna, novomanželia z Kány a prví učeníci.

726 Na konci tohto poslania Ducha Svätého sa Mária stáva „Ženou“, novou Evou, „matkou žijúcich“, matkou „úplného Krista“. (494, 2618) Ako taká, zotrvávajúc s Dvanástimi „jednomyseľne… na modlitbách“ (Sk 1,14), je prítomná na úsvite „posledných čias“, ktoré začne Duch Svätý na turíčne ráno zjavením Cirkvi.

zobraziť celéJEŽIŠ KRISTUS

727 Celé poslanie Syna a Ducha Svätého v plnosti času(438) je obsiahnuté v tom, že Syn je už od svojho vtelenia(695) pomazaný Otcovým Duchom: Ježiš je Kristus, Mesiáš.(536)
Celú druhú časť Vyznania viery treba čítať v tomto svetle. Celé Kristovo dielo je spoločným poslaním Syna a Ducha Svätého. Tu sa zmienime iba o Ježišovom prisľúbení Ducha Svätého a o dare Ducha Svätého od osláveného Pána.

728 Ježiš plne zjavuje Ducha Svätého až vtedy, keď bol sám oslávený svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním. Postupne ho však naznačuje už pri vyučovaní zástupov, keď zjavuje, že jeho telo bude pokrmom pre život sveta. Naznačuje ho aj Nikodémovi, Samaritánke a tým, ktorí sa zúčastňujú na sviatku Stánkov. Svojim učeníkom hovorí o ňom otvorene v súvislosti s modlitbou a so svedectvom, ktoré budú musieť vydávať. (2615)

729 Až keď prišla hodina, keď má byť oslávený, sľubuje Ježiš príchod Ducha Svätého, lebo jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie budú splnením prisľúbenia daného otcom: na Ježišovu prosbu Otec dá Ducha pravdy, iného Tešiteľa; Otec ho pošle v Ježišovom mene; Ježiš ho pošle od Otca, lebo Duch vychádza z Otca. Duch Svätý príde, budeme ho poznať, bude s nami navždy, bude s nami bývať; naučí nás všetko a pripomenie nám všetko, čo Ježiš povedal, a vydá o ňom svedectvo; uvedie nás do plnej pravdy a oslávi Krista. A svetu ukáže, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd.(388, 1433)

730 Konečne nadišla Ježišova hodina: Ježiš porúča svojho ducha do Otcových rúk vo chvíli, keď svojou smrťou víťazí nad smrťou, takže hneď, ako bol „vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou“ (Rim 6,4), dáva Ducha Svätého, keď „dýchne“ na svojich učeníkov. Od tej chvíle sa poslanie Ježiša Krista a Ducha Svätého stáva poslaním Cirkvi:(850) „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21).

zobraziť celéV. Duch a Cirkev v posledných časoch

zobraziť celéTURÍCE

731 V deň Turíc(2623) (po skončení siedmich veľkonočných týždňov) sa Kristova Veľká noc završuje vyliatím Ducha Svätého,(767) ktorý je zjavený, daný a udelený ako božská osoba:(1302) Kristus Pán hojne vylieva Ducha Svätého zo svojej plnosti.

732 V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica.(244) Od toho dňa je Kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria: v krehkom tele a vo viere už majú účasť na spoločenstve Najsvätejšej Trojice. Duch Svätý svojím príchodom,(672) ktorý neprestáva, uvádza svet do „posledných čias“, do obdobia Cirkvi, do zdedeného, ale ešte nezavŕšeného Kráľovstva:
„Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru: klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo ona nás spasila.“

zobraziť celéDUCH SVÄTÝ – BOŽÍ DAR

733 „Boh je láska“ (1Jn 4,8.16) a láska je prvý dar,(218) ktorý obsahuje všetky ostatné dary. Táto „láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5).

734 Pretože sme mŕtvi alebo aspoň zranení hriechom, prvým účinkom daru lásky je odpustenie našich hriechov.(1987) A je to práve „spoločenstvo Svätého Ducha“ (2Kor 13,13), ktoré v Cirkvi vracia pokrsteným Božiu podobu stratenú hriechom.

735 Boh nám teda dáva „závdavok“ alebo „prvotiny“ nášho dedičstva: sám život Najsvätejšej Trojice, ktorý spočíva v tom, že milujeme, ako on miloval nás. Táto láska je princípom nového života v Kristovi,(1822) ktorý sa stal možným, lebo sme dostali silu Ducha Svätého.

736 Vďaka tejto sile Ducha môžu Božie deti prinášať ovocie. Ten, ktorý nás naštepil na pravý vinič, spôsobí, že budeme prinášať „ovocie Ducha“,(1832) ktorým je „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22-23). Duch je náš život. Čím viac sa zriekame seba samých, tým viac Duch pôsobí, aby sme podľa Ducha aj konali.
„Skrze Ducha Svätého sa dáva navrátenie do raja, vstup do nebeského kráľovstva a návrat do stavu adoptovaných synov: dáva sa odvaha volať Boha svojím Otcom, umožňuje sa mať účasť na Kristovej milosti, volať sa synom svetla a mať podiel na večnej sláve.“

zobraziť celéDUCH SVÄTÝ A CIRKEV

737 Poslanie Ježiša Krista a Ducha Svätého sa uskutočňuje v Cirkvi, Kristovom tele a chráme Ducha Svätého.(787-798) Toto spoločné poslanie zapája veriacich v Krista do jeho spoločenstva s Otcom v Duchu Svätom:(1093-1109) Duch pripravuje ľudí, predchádza ich svojou milosťou, aby ich pritiahol ku Kristovi. Zjavuje im vzkrieseného Pána, pripomína im jeho slová a otvára im ducha, aby chápali jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Sprítomňuje im Kristovo tajomstvo predovšetkým v Eucharistii, aby ich zmieril a uviedol do spoločenstva s Bohom, aby im umožnil prinášať „veľa ovocia“ (Jn 15,5.8.16).

738 Poslanie Cirkvi nie je teda pridané k poslaniu Krista a Ducha Svätého, ale je jeho sviatosťou:(850, 777) Cirkev je celým svojím bytím a vo všetkých svojich údoch poslaná ohlasovať, dosvedčovať, aktualizovať a šíriť tajomstvo spoločenstva Najsvätejšej Trojice (o tom sa bude hovoriť v nasledujúcom článku):
„Znova tvrdíme, že my všetci, keď sme prijali jedného a toho istého Ducha, totiž Svätého, určitým spôsobom sa spájame aj navzájom, aj s Bohom. Lebo hoci sme jednotlivo mnohí a hoci Kristus spôsobuje, aby v každom z nás prebýval Otcov a jeho Duch, je iba jeden a nedeliteľný Duch, ktorý tých, čo sú navzájom rozdielni… spája skrze seba v jedno a spôsobuje, aby bolo všetkých vidieť ako čosi jedno v ňom. Lebo ako sila svätého [Kristovho] tela robí spoluúdmi tých, v ktorých je, myslím si, že vo všetkých prebývajúci jeden nedeliteľný Boží Duch takisto spája všetkých do duchovnej jednoty.“

739 Pretože Duch Svätý je Kristovým pomazaním, Kristus, Hlava tela, ho rozlieva do svojich údov,(1076) aby ich živil, uzdravoval a usporadúval v ich vzájomných funkciách, aby ich oživoval, posielal vydávať svedectvo a zapájal do svojej obety Otcovi a do svojho príhovoru za celý svet. Prostredníctvom sviatostí Cirkvi Kristus udeľuje údom svojho tela svojho Svätého Ducha a Posvätiteľa (o tom sa bude hovoriť v druhej časti Katechizmu).

740 Tieto „obdivuhodné Božie diela“, ktoré sa dávajú veriacim vo sviatostiach Cirkvi, prinášajú svoje ovocie v novom živote podľa Ducha v Kristovi (o tom sa bude hovoriť v tretej časti Katechizmu).

741 „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba: a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8,26). Duch Svätý, tvorca Božích diel, je učiteľom modlitby (o tom sa bude hovoriť v štvrtej časti Katechizmu).

zobraziť celéZhrnutie

742 „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6).

743 Keď Boh od začiatku až do skončenia čias posiela svojho Syna, posiela vždy aj svojho Ducha: ich poslanie je spoločné a neoddeliteľné.

744 V plnosti času Duch Svätý završuje v Márii všetky prípravy na Kristov príchod k Božiemu ľudu. Pôsobením Ducha Svätého v nej Otec dáva svetu Emanuela, ktorého meno znamená „Boh s nami“ (Mt 1,23).

745 Boží Syn je posvätený za Krista (Mesiáša) pri svojom vtelení pomazaním Ducha Svätého.

746 Ježiš je svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním ustanovený za „Pána a Mesiáša“ (Sk 2,36) v sláve. Zo svojej plnosti vylieva Ducha Svätého na apoštolov a na Cirkev.

747 Duch Svätý, ktorého Kristus, Hlava, rozlieva do svojich údov, buduje, oživuje a posväcuje Cirkev, ktorá je sviatosťou spoločenstva Najsvätejšej Trojice a ľudí.

zobraziť celé9. článok „VERÍM V SVÄTÚ CIRKEV VŠEOBECNÚ“

748 „Keďže Kristus je svetlo národov, tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť všetkých ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi.“ Týmito slovami sa začína dogmatická konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi. Tým Koncil zdôrazňuje, že článok viery o Cirkvi úplne závisí od článkov o Ježišovi Kristovi. Cirkev nemá iné svetlo, iba Kristovo svetlo. Podľa obrazu obľúbeného cirkevnými Otcami možno ju prirovnať k mesiacu, ktorého celé svetlo je odrazom slnka.

749 Článok viery o Cirkvi úplne závisí aj od článku o Duchu Svätom, ktorý ho predchádza. „Lebo keď sme už ukázali, že Duch Svätý je prameňom a darcom všetkej svätosti, teraz vyznávame, že on obdaroval Cirkev svätosťou.“ Cirkev je podľa vyjadrenia Otcov miestom, „kde kvitne Duch“.

750 Veriť, že Cirkev je „svätá“ a „katolícka“,(811) že je „jedna“ a „apoštolská“ (ako dodáva Nicejsko-carihradské vyznanie viery), je neoddeliteľné od viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. V Apoštolskom symbole viery vyznávame, že veríme v svätú Cirkev. Latinský text tu používa výraz „credo Ecclesiam – verím Cirkev“,(169) na rozdiel od „credo in Deum – verím v Boha“, aby sme si neplietli Boha s jeho dielami a aby sme všetky dary, ktoré vložil do svojej Cirkvi, jasne pripisovali jeho dobrote.

zobraziť celé1. odsek CIRKEV V BOŽOM PLÁNE

zobraziť celéI. Pomenovania a predobrazy Cirkvi

751 „Cirkev“ sa vo Svätom písme označuje výrazom ekklesia (z gréckeho slovesa ek-kalein, „volať z“; z neho je latinské Ecclesia, francúzske Église talianske Chiesa), ktorý znamená „zvolanie [zhromaždenia]“. Označuje zhromaždenia ľudu, zvyčajne náboženskej povahy. Tento výraz sa v gréckom preklade Starého zákona často používa na označenie zhromaždenia vyvoleného ľudu pred Bohom, najmä zhromaždenia na Sinaji, kde Izrael dostal Zákon a kde ho Boh ustanovil za svoj svätý ľud. Keď sa teda prvé spoločenstvo tých, čo verili v Krista, nazvalo „Cirkev“ (ekklesia), uznalo, že je dedičom tohto zhromaždenia. V Cirkvi Boh „zvoláva“ svoj ľud zo všetkých končín zeme. Výraz Kyriake, od ktorého je odvodené nemecké Kirche, anglické Church i slovenské Cirkev, značí „tá, ktorá patrí Pánovi“.

752 V kresťanskej terminológii výraz „Cirkev“(1140) označuje liturgické zhromaždenie, ale aj miestne spoločenstvo (832, 830) alebo celé všeobecné spoločenstvo veriacich. Tieto tri významy v skutočnosti nemožno od seba oddeľovať. „Cirkev“ je ľud, ktorý Boh zhromažďuje po celom svete. Jestvuje v miestnych spoločenstvách a uskutočňuje sa ako liturgické, najmä eucharistické zhromaždenie. Žije z Kristovho slova a tela, a tak sa aj sama stáva Kristovým telom.

zobraziť celéSYMBOLY CIRKVI

753 Vo Svätom písme nachádzame mnoho navzájom súvisiacich obrazov a predobrazov, pomocou ktorých Zjavenie hovorí o nevyčerpateľnom tajomstve Cirkvi.(781) Obrazy vzaté zo Starého zákona sú obmenami základnej myšlienky, totiž myšlienky „Božieho ľudu“. V Novom zákone dostávajú všetky tieto obrazy nový stredobod tým, že sa Kristus stáva „Hlavou“ tohto ľudu, (789) ktorý je preto jeho telom. Okolo tohto stredobodu sa zoskupujú obrazy vzaté buď z pastierskeho, alebo z roľníckeho života, prípadne zo stavby, „alebo z rodiny a zo svadby“.

754 „Cirkev je totiž ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus. Je aj stádom, o ktorom sám Boh zvestoval, že bude jeho pastierom. A hoci sú ovce tohto stáda pod správou ľudských pastierov,(857) predsa ich neprestajne vedie a živí sám Kristus, Dobrý pastier a Knieža pastierov, ktorý položil svoj život za ovce .“

755 „Cirkev je Božia roľa alebo Božie pole. Na tomto poli rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia a v ktorej došlo a dôjde k zmiereniu židov a pohanov. Cirkev vysadil nebeský hospodár ako šľachetnú vinicu. Pravý vinič je Kristus: on dáva život a úrodnosť ratolestiam, čiže nám, ktorí prostredníctvom Cirkvi ostávame v ňom a bez neho nemôžeme nič urobiť .“ (795)

756 „Cirkev sa častejšie volá aj Božia stavba. Sám Pán sa prirovnal ku kameňu, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným. (857) Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev, ktorá od neho dostáva svoju pevnosť a súdržnosť. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: Boží dom, v ktorom býva Božia rodina, Boží príbytok v Duchu, Boží stánok medzi ľuďmi (797) a najmä svätý chrám, ktorý, predstavovaný svätyňami z kameňa, ospevujú svätí Otcovia a liturgia ho právom prirovnáva k svätému mestu, novému Jeruzalemu.(1045) Do neho sme totiž tu na zemi vbudovaní ako živé kamene. Ján kontempluje toto sväté mesto, ako pri obnovení sveta zostupuje ,z neba od Boha… vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha‘ (Zjv 21,1-2).“

757 „Cirkev sa volá aj ,Jeruzalem, ktorý je hore‘ a ,naša matka‘ (Gal 4,26). (507) Opisuje sa ako nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, (796) ktorú Kristus ,miloval a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil‘(1616) (Ef 5,25-26), ktorú spojil so sebou nerozlučnou zmluvou a neprestajne ju ,živí a opatruje‘ (Ef 5,29).“

zobraziť celéII. Pôvod, založenie a poslanie Cirkvi

758 Aby sme mohli skúmať tajomstvo Cirkvi, treba najprv uvažovať o jej pôvode v pláne Najsvätejšej Trojice(257) a o jej postupnej realizácii v dejinách.

zobraziť celéPLÁN – ZRODENÝ V OTCOVOM SRDCI

759 „Večný Otec z úplne slobodného a tajomného rozhodnutia(293) svojej múdrosti a dobroty stvoril celý svet a rozhodol, že ľudí pozdvihne k účasti na Božom živote,“ ku ktorému pozýva vo svojom Synovi všetkých ľudí. „Stanovil však, že tých, čo veria v Krista, zhromaždí vo svätej Cirkvi.“ Táto „Božia rodina“ sa utvára a postupne uskutočňuje v priebehu ľudských dejín podľa Otcovho plánu: a vskutku, Cirkev, „naznačená v predobrazoch už od počiatku sveta, obdivuhodne pripravovaná v dejinách izraelského ľudu a v Starej zmluve a založená v posledných časoch, bola zjavená vyliatím Ducha a na konci vekov bude slávne zavŕšená“.

zobraziť celéCIRKEV – NAZNAČENÁ V PREDOBRAZOCH OD POČIATKU SVETA

760 „Svet bol stvorený kvôli Cirkvi,“ hovorili kresťania prvých čias. Boh stvoril svet kvôli účasti na svojom božskom živote. Táto účasť či spoločenstvo sa uskutočňuje „zhromažďovaním“ ľudí v Kristovi(294) a toto „zhromažďovanie“ je Cirkev. Cirkev je cieľom všetkých vecí. Aj bolestné udalosti, ako pád anjelov a hriech človeka, dopustil Boh iba ako príležitosť a prostriedok,(309) aby rozvinul celú silu svojho ramena a plnú mieru lásky, ktorú chcel dať svetu:
„Ako totiž jeho [Božia] vôľa je dielom a toto [dielo] sa volá svet, tak aj jeho zámer je spása ľudí a tento [zámer] bol nazvaný Cirkev.“

zobraziť celéCIRKEV – PRIPRAVENÁ V STAREJ ZMLUVE

761 Zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína vo chvíli, keď hriech zničil spoločenstvo ľudí s Bohom a spoločenstvo ľudí medzi sebou. Zhromažďova¬nie Cirkvi je akoby reakciou Boha na chaos, ktorý vyvolal hriech.(55) Toto nové zjednocovanie sa deje skryto vnútri každého národa: Bohu je „v každom národe… milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10,35).

762 Vzdialená príprava na zhromažďovanie Božieho ľudu(122, 522) sa začína povo¬laním Abraháma, ktorému Boh sľubuje, že sa stane otcom veľkého národa. (60) Bezprostredná príprava sa začína vyvolením Izraela za Boží ľud. Svojím vyvolením Izrael má byť znamením budúceho zhromaždenia všetkých náro¬dov. (84) Ale už proroci obviňujú Izrael, že porušil zmluvu a zachoval sa ako prostitútka. Ohlasujú novú a večnú zmluvu. „Túto novú zmluvu uzavrel Kristus.“

zobraziť celéCIRKEV – ZALOŽENÁ JEŽIŠOM KRISTOM

763 Je úlohou Syna uskutočniť v plnosti čias plán spásy svojho Otca. To je dôvod jeho „poslania“. „Pán Ježiš položil základy svojej Cirkvi ohlasova¬ním blahozvesti, čiže príchodu Božieho kráľovstva,(541) ktoré bolo od vekov prisľúbené v Písmach.“ Aby splnil Otcovu vôľu, Kristus založil nebeské kráľovstvo na zemi. Cirkev je „Kristovo kráľovstvo už teraz tajomne prítomné.“

764 „A toto kráľovstvo žiari ľuďom v Kristovom slove, v jeho skutkoch a prítomnosti.“ Prijať Ježišovo slovo znamená „prijať samo kráľovstvo“. (543) Zárodkom a počiatkom Kráľovstva je „maličké stádo“ (Lk 12,32) tých, ktorých Ježiš prišiel zvolať okolo seba. On sám je ich pastierom. Oni tvoria pravú Ježišovu rodinu. (1691) Tých, čo takto zhromaždil okolo seba, naučil nový „spôsob konania“, ale aj ich vlastnú modlitbu. (2558)

765 Pán Ježiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru, ktorá bude trvať až do úplného zavŕšenia Kráľovstva. Je to predovšetkým ustanovenie Dvanástich s Petrom ako ich hlavou. (551, 860) Keďže predstavujú dvanásť kmeňov Izraela, sú základnými kameňmi nového Jeruzalema. Dvanásti a iní učeníci majú účasť na Kristovom poslaní, na jeho moci, ale aj na jeho údele. Všetkými týmito činmi Kristus pripravuje a buduje svoju Cirkev.

766 Ale Cirkev sa zrodila najmä z Kristovho úplného sebadarovania(813) za našu spásu, ktoré anticipoval v ustanovení Eucharistie a uskutočnil na kríži.(610, 1340) „Začiatok a vzrast [Cirkvi] naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku ukrižovaného Ježiša.“ (617) „Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo [sviatosť] celej Cirkvi.“ Ako bola Eva utvorená z boku spiaceho Adama,(478) tak sa Cirkev zrodila z prebodnutého srdca Ježiša Krista zosnulého na kríži.

zobraziť celéCIRKEV – ZJAVENÁ DUCHOM SVÄTÝM

767 „Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi, bol v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev.“ (731) Vtedy „bola Cirkev verejne zjavená pred zástupmi a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi“. Keďže Cirkev je „zvolávaním“ a „zhromažďo¬vaním“ všetkých ľudí k spáse, je samou svojou povahou misionárska. Kristus ju posiela ku všetkým národom, aby z nich urobila učeníkov. (849)

768 Aby Cirkev mohla plniť svoje poslanie, Duch Svätý ju „vystrojuje a riadi rôznymi hierarchickými a charizmatickými darmi“. „A tak Cirkev, vystrojená darmi svojho Zakladateľa a verne zachovávajúca jeho prikázania lásky, pokory a sebazaprenia, dostáva poslanie ohlasovať Kristovo a Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom národe. Ona je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi.“ (541)

zobraziť celéCIRKEV – ZAVŔŠENÁ V SLÁVE

769 „Cirkev… bude zavŕšená až v nebeskej sláve“ pri Kristovom sláv¬nom príchode.(671, 2818) Až dovtedy „Cirkev kráča na svojej púti medzi prenasledova¬niami sveta a Božími útechami“. Vie, že tu na zemi je vo vyhnanstve, vzdialená od Pána a túži po plnom príchode Kráľovstva, po chvíli, „keď sa spojí v sláve so svojím Kráľom“. (675) Zavŕšenie Cirkvi a jej prostredníctvom i sveta v sláve sa neuskutoční bez veľkých skúšok. Až vtedy „všetci spravod¬liví počnúc Adamom,(1045) od spravodlivého Ábela až po posledného vyvoleného, budú zhromaždení vo všeobecnej Cirkvi u Otca“.

zobraziť celéIII. Tajomstvo Cirkvi

770 Cirkev je v dejinách, ale zároveň ich presahuje. „Iba myseľ osvietená vierou“ (812) môže poznať v jej viditeľnej skutočnosti zároveň aj skutočnosť duchovnú, nositeľku Božieho života.

zobraziť celéCIRKEV – ZÁROVEŇ VIDITEĽNÁ A DUCHOVNÁ

771 „Jediný prostredník Kristus(827) založil a neprestajne udržiava svoju svätú Cirkev, spoločenstvo viery, nádeje a lásky na tejto zemi, ako viditeľný organizmus, prostredníctvom ktorého šíri pravdu a milosť v prospech všetkých.“ Cirkev je zároveň:
— „spoločnosť… vystrojená hierarchickými ustanovizňami(1880) i Kristovo tajomné telo“;
— „viditeľné zhromaždenie i duchovné spoločenstvo“;
— „Cirkev pozemská i Cirkev oplývajúca nebeskými dobrami“.(954)
Tieto dimenzie spolu „vytvárajú jedinú zložitú skutočnosť, ktorá sa skladá z ľudského a božského prvku“.
Cirkev „sa vyznačuje tým, že je zároveň ľudská i božská, viditeľná i oplývajúca neviditeľnými dobrami, horlivá v činnosti a oddaná kontemplácii, prítomná vo svete, a predsa cudzinka, a to tak, že čo je v nej ľudské, je zamerané na božské a sa mu podriaďuje, čo je viditeľné, je zamerané na neviditeľné, čo je činnosťou, je zamerané na kontempláciu, a čo je prítomné, je zamerané na budúce mesto, ktoré hľadáme“.
„Aká poníženosť! Aká vznešenosť! Kedarský stan a Božia svätyňa; pozemský príbytok a nebeský palác; hlinený dom a kráľovská dvorana; smrteľné telo a chrám svetla; a napokon predmet opovrhnutia pre pyšných a Kristova nevesta. Je čierna, ale pekná, dcéry jeruzalemské: a hoci je vyblednutá od námahy a utrpenia dlhého vyhnanstva, zdobí ju nebeská krása.“

zobraziť celéCIRKEV – TAJOMSTVO ZJEDNOTENIA ĽUDÍ S BOHOM

772 V Cirkvi Kristus uskutočňuje a zjavuje svoje vlastné tajomstvo ako cieľ Božieho plánu:(518) „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko“ (Ef 1,10). Svätý Pavol nazýva „manželské“ spojenie Krista s Cirkvou „veľkým tajomstvom“ (Ef 5,32). Pretože je Cirkev spojená s Kristom ako so svojím ženíchom, stáva sa aj sama tajomstvom. (796) Keď svätý Pavol kontempluje v nej tajomstvo, volá: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1,27).

773 Toto spoločenstvo ľudí s Bohom prostredníctvom lásky, ktorá „nikdy nezanikne“ (1Kor 13,8), je v Cirkvi cieľom, ktorý určuje všetko, čo je v nej sviatostným prostriedkom viazaným na tento pominuteľný svet. (671) „Jej štruktúra je úplne zameraná na svätosť Kristových údov. A svätosť sa hodnotí podľa ,veľkého tajomstva‘,(972) v ktorom Nevesta odpovedá svojím darom lásky na dar Ženícha.“ Mária nás všetkých predchádza vo svätosti, ktorá je tajomstvom Cirkvi, ako Nevesta, „na ktorej niet škvrny ani vrásky“ (Ef 5,27). Preto „mariánska dimenzia Cirkvi predchádza jej petrovskú dimenziu“.

zobraziť celéCIRKEV – VŠEOBECNÁ SVIATOSŤ SPÁSY

774 Grécke slovo mysterion bolo preložené do latinčiny dvoma výrazmi: mysterium a sacramentum.(1075) V ďalšom vysvetľovaní výraz sacramentum (sviatosť) vyjadruje skôr viditeľný znak skrytej skutočnosti spásy, ktorá sa označuje výrazom mysterium (tajomstvo). V tomto zmysle je sám Kristus tajomstvom spásy: „Niet iného Božieho tajomstva, iba Kristus.“ (515) Spasiteľné dielo jeho svätej a posväcujúcej ľudskej prirodzenosti je sviatosťou spásy,(2014) ktorá sa prejavuje a pôsobí vo sviatostiach Cirkvi (Východné cirkvi ich volajú aj „svätými tajomstvami“). Sedem sviatostí sú znaky a nástroje (signa et instrumenta), ktorými Duch Svätý šíri milosť Krista,(1116) ktorý je Hlavou v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Cirkev teda obsahuje a udeľuje neviditeľnú milosť, ktorej je znakom. V tomto analogickom zmysle sa volá „sviatosťou“.

775 Cirkev je „v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“. Prvým cieľom Cirkvi je teda byť sviatosťou dôverného zjednotenia ľudí s Bohom. Keďže spoločenstvo medzi ľuďmi má korene v zjednotení s Bohom, Cirkev je aj sviatosťou jednoty ľudského pokolenia.(360) V nej sa táto jednota už začala, lebo zhromažďuje ľudí „zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7,9). Cirkev je zároveň „znakom a nástrojom“ plného uskutočnenia tejto jednoty, ktorá má ešte len prísť.

776 Ako sviatosť je Cirkev Kristovým nástrojom.(1088) V jeho rukách je „nástro¬jom vykúpenia všetkých“, „všeobecnou sviatosťou spásy“, prostredníc¬tvom ktorej Kristus „zjavuje a zároveň uskutočňuje tajomstvo Božej lásky k ľuďom“. Cirkev „je viditeľným plánom lásky Boha k ľudstvu“, ktorý chce, „aby celé ľudské pokolenie utvorilo jeden Boží ľud, splynulo v jedno Kristovo telo a bolo vybudované v jeden chrám Ducha Svätého“.

zobraziť celéZhrnutie

777 Biblické slovo „ekklesia“, ktorým sa označuje Cirkev, znamená „zvolanie [zhromaždenia]“. Označuje zhromaždenie tých, ktorých Božie slovo zvoláva, aby utvorili Boží ľud, a ktorí tým, že sa živia Kristovým telom, sa sami stávajú Kristovým telom (Cirkvou).

778 Cirkev je cestou a zároveň cieľom Božieho plánu – naznačená v predobrazoch v stvorení, pripravená v Starej zmluve, založená slovami a činmi Ježiša Krista, uskutočnená jeho vykupiteľským krížom a jeho zmŕtvychvstaním, je vyliatím Ducha Svätého zjavená ako tajomstvo spásy. Zavŕšená bude v nebeskej sláve ako zhromaždenie všetkých „vykúpených zo zeme“ (Zjv 14,3).

779 Cirkev je zároveň viditeľná i duchovná, hierarchická spoločnosť i Kristovo tajomné telo. Je jedna, vytvorená z dvoch prvkov: božského a ľudského. V tom spočíva jej tajomstvo, ktoré možno prijať len vierou.

780 Cirkev je na tomto svete sviatosťou spásy, znakom a prostriedkom spoločenstva s Bohom a spoločenstva medzi ľuďmi.

zobraziť celé2. odsek CIRKEV – BOŽÍ ĽUD, KRISTOVO TELO, CHRÁM DUCHA SVÄTÉHO

zobraziť celéI. Cirkev – Boží ľud

781 „Bohu je zaiste v každom čase a v každom národe milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo. Bohu sa však zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Vyvolil si teda izraelský ľud za svoj ľud, uzavrel s ním zmluvu a postupne ho formoval tým, že mu v jeho dejinách zjavoval seba samého a rozhodnutie svojej vôle a že si ho posväcoval. Toto všetko sa však stalo ako príprava a predobraz tej novej a dokonalej zmluvy, ktorá mala byť uzavretá v Kristovi… Túto novú zmluvu, totiž novú zmluvu vo svojej krvi uzavrel Kristus a povolal si zo židov i pohanov ľud, ktorý by nie podľa tela, ale v Duchu splynul v jedno“.

zobraziť celéCHARAKTERISTICKÉ VLASTNOSTI BOŽIEHO ĽUDU

782 Boží ľud(871) má charakteristické vlastnosti, ktoré ho zreteľne odlišujú od všetkých náboženských, národnostných, politických alebo kultúrnych zoskupení v dejinách:
— Je to Boží ľud:(2787) Boh nepatrí ako vlastný nijakému národu. Ale získal si ľud z tých, čo kedysi ani ľudom neboli: „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ“ (1Pt 2,9).
— Príslušníkom tohto ľudu(1267) sa človek nestáva telesným narodením, ale „narodením zhora“, „z vody a z Ducha“ (Jn 3,3-5), čiže vierou v Krista a krstom.
— Hlavou tohto ľudu je Ježiš Kristus (Pomazaný, Mesiáš):(695) a pretože to isté pomazanie, Duch Svätý, sa vylieva z Hlavy na telo, je to „mesiášsky ľud“.
— „Jeho postavením je dôstojnosť a sloboda Božích detí,(1741) v ktorých srdci prebýva Duch Svätý ako v chráme“
— „Jeho zákonom je nové prikázanie(1972) milovať tak, ako nás miloval sám Kristus.“ Je to „nový“ zákon Ducha Svätého.
— Jeho poslaním je byť soľou zeme a svetlom sveta. (849) „Pre celé ľudské pokolenie je najistejším zárodkom jednoty, nádeje a spásy.“
— Konečne jeho cieľom je Božie kráľovstvo,(769) ktoré začal na zemi sám Boh „a ktoré sa má ďalej šíriť, až kým ho on sám nezavŕši na konci vekov.“

zobraziť celéKŇAZSKÝ, PROROCKÝ A KRÁĽOVSKÝ ĽUD

783 Otec pomazal Ježiša Krista Duchom Svätým a ustanovil ho za „Kňaza, Proroka a Kráľa“.(436) Celý Boží ľud má účasť na týchto troch Kristových funkciách a nesie zodpovednosť za poslanie a službu, ktoré z nich vyplývajú. (873)

784 Keď niekto vierou a krstom vstupuje do spoločenstva Božieho ľudu, dostáva účasť na jedinečnom povolaní tohto ľudu:(1268) na jeho kňazskom povolaní: „Kristus Pán, Veľkňaz vybratý spomedzi ľudí, ,urobil‘ nový ľud ,kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi‘. Pokrstení sú totiž znovuzrodením [v krste] a pomazaním Ducha Svätého posvätení(1546) na ,duchovný dom a sväté kňazstvo‘.“

785 „Svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade“ najmä nadprirodzeným zmyslom pre vieru (sensus fidei),(92) ktorý je vlastný všetkému ľudu, laikom a hierarchii, keď „sa neochvejne pridŕža viery, raz navždy odovzdanej svätým“, prehlbuje jej chápanie a stáva sa Kristovým svedkom uprostred tohto sveta.

786 Boží ľud má napokon účasť i na Kristovom kráľovskom úrade. Kristus vykonáva svoju kráľovskú moc tak, že svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním priťahuje k sebe všetkých ľudí. Kristus, Kráľ a Pán vesmíru, sa stal služobníkom všetkých, lebo „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako ,výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). Pre kresťana jemu „slúžiť znamená kraľovať“; (2449) Cirkev „spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa“ najmä „v chudobných a trpiacich“. Boží ľud uskutočňuje svoju „kráľovskú hodnosť“(2443) tak, že žije podľa tohto povolania slúžiť s Kristom.
„Všetkých, čo sa znovu zrodili v Kristovi, znak kríža robí kráľmi a pomazanie Svätého Ducha ich svätí za kňazov, aby všetci duchovní a správne rozmýšľajúci kresťania spoznali, že – odhliadnuc od tohto osobitného poslania našej služby – majú účasť na kráľovskom rode a kňazskom úrade. Veď čo je také kráľovské, ako keď duch podriadený Bohu vládne nad svojím telom? A čo je také kňazské, ako zasvätiť Pánovi čisté svedomie a na oltári srdca mu prinášať nepoškvrnené obety nábožnosti?“

zobraziť celéII. Cirkev – Kristovo telo

zobraziť celéCIRKEV JE SPOLOČENSTVO S JEŽIŠOM

787 Ježiš si už od začiatku vzal učeníkov za spoločníkov života; zjavil im tajomstvo Kráľovstva; dal im účasť na svojom poslaní, na svojej radosti i na svojom utrpení. Ježiš hovorí o ešte dôvernejšom spoločenstve medzi sebou a tými, čo ho budú nasledovať:(755) „Ostaňte vo mne a ja ostanem vo vás… Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15,4-5). A oznamuje tajomné a skutočné spoločenstvo medzi svojím telom a naším telom: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56).

788 Keď bola učeníkom odňatá jeho viditeľná prítomnosť, Ježiš ich nenechal ako siroty. Sľúbil im, že zostane s nimi až do skončenia sveta, a dal im svojho Ducha. Tak sa spoločenstvo s Ježišom istým spôsobom ešte zintenzívnilo: „Keď totiž udelil svojho Ducha,(690) tajomne ustanovil svojich bratov, zvolaných zo všetkých národov, ako svoje telo.“

789 Prirovnanie Cirkvi k telu vrhá svetlo na dôverné spojenie medzi Cirkvou a Kristom. Cirkev nie je len zhromaždená okolo neho; je zjednotená v ňom, v jeho tele.(521) Osobitne treba vyzdvihnúť tri aspekty Cirkvi, Kristovho tela, ktorými sú: vzájomná jednota všetkých údov prostredníctvom ich zjednotenia s Kristom; Kristus, Hlava tela; Cirkev, Kristova nevesta.

zobraziť celéJEDNO TELO

790 Veriaci, ktorí odpovedajú na Božie slovo(947) a stávajú sa údmi Kristovho tela, sú úzko zjednotení s Kristom: „V tomto tele prechádza Kristov život do veriacich, ktorí sa prostredníctvom sviatostí tajomne, ale skutočne zjednocujú s umučeným a osláveným Kristom.“ To platí najmä o krste, prostredníctvom ktorého sa spájame s Kristovou smrťou a s jeho zmŕtvychvstaním, (1227) a o Eucharistii,(1329) prostredníctvom ktorej „máme skutočne účasť na Pánovom tele a sme povznesení do spoločenstva s ním i medzi sebou“.

791 Jednota tela však neruší rozličnosť údov. „Pri budovaní Kristovho tela jestvuje rozličnosť údov a služieb.(814) Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje rozmanité dary podľa svojho bohatstva a podľa potreby služieb na úžitok Cirkvi.“ (1937) Jednota tajomného tela vzbudzuje a podnecuje medzi veriacimi lásku: „Preto keď trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a keď sa dostane cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy.“ A napokon jednota Kristovho tela víťazí nad každým ľudským rozdelením: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3,27-28).

zobraziť celéHLAVOU TOHTO TELA JE KRISTUS

792 Kristus „je hlavou tela, Cirkvi“(669) (Kol 1,18). Je počiatkom stvorenia a vykúpenia. Povýšený do Otcovej slávy má „vo všetkom prvenstvo“ (Kol 1,18), najmä v Cirkvi,(1119) prostredníctvom ktorej rozširuje svoje kráľovstvo na všetko:

793 Spája nás so svojou Veľkou nocou:(661) Všetky údy sa majú snažiť pripodobňovať sa mu, kým v nich „nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19). „Preto sme pridružení k tajomstvám jeho života,…(519) spojení s jeho utrpeniami ako telo s hlavou, trpíme spolu s ním, aby sme boli spolu s ním oslávení.“

794 Stará sa o náš vzrast: (872) Aby sme mohli vrastať do neho, našej Hlavy, Kristus rozdeľuje vo svojom tele, Cirkvi, dary a služby, ktorými si vzájomne pomáhame na ceste spásy.

795 Kristus a Cirkev sú teda „úplný Kristus“ (Christus totus).(695) Cirkev je jedno s Kristom. Svätí si veľmi živo uvedomujú túto jednotu:
„Blahoželajme si teda a vzdávajme vďaky za to, že sme sa stali nielen kresťanmi, ale Kristom. Chápete, bratia, akú milosť nám udelil Boh, keď nám dal Hlavu? Žasnite a radujte sa, stali sme sa Kristom. A keď je on Hlavou, my sme údmi; celý človek, to je on a my… Plnosť Krista je teda Hlava a údy. Čo je Hlava a údy? Kristus a Cirkev.“
„Náš Vykupiteľ sa ukázal ako jedna osoba so svätou Cirkvou, ktorú si pridružil.“
„Hlava a údy sú akoby jedna mystická osoba.“ (1474)
Jedna z odpovedí svätej Jany z Arcu jej sudcom zhŕňa vieru svätých Učiteľov a vyjadruje zdravý zmysel veriaceho: „Ježiš Kristus a Cirkev to je podľa mojej mienky jedno a to isté a netreba z toho robiť problém.“

zobraziť celéCIRKEV JE KRISTOVA NEVESTA

796 Jednota Krista a Cirkvi, Hlavy a údov tela, zahŕňa v sebe aj rozlíšenie oboch v ich osobnom vzťahu. Tento aspekt sa často vyjadruje obrazom ženícha a nevesty.(757) Tému o Kristovi ženíchovi Cirkvi pripravili už proroci a ohlásil ju Ján Krstitel. (219) Sám Pán sa označil za „ženícha“ (Mk 2,19). Apoštol Pavol predstavuje Cirkev a každého veriaceho, úd jeho tela, ako nevestu „zasnúbenú“ Kristovi, aby s ním bola jeden Duch. (772) Cirkev je nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, (1602) ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“(1616) (Ef 5,25-26), spojil ju so sebou večnou zmluvou a neprestáva sa o ňu starať ako o vlastné telo:
„Stáva sa úplný Kristus, Hlava a telo, a z mnohých jeden… Či hovorí Hlava alebo hovoria údy, hovorí Kristus: hovorí v úlohe Hlavy (ex persona capitis) a hovorí v úlohe tela (ex persona corporis). Ale čo je povedané? ,Budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi‘ (Ef 5,31-32). Aj Pán hovorí v evanjeliu: ,A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo‘ (Mt 19,6). Lebo ako viete, sú to dve osoby, a predsa v manželskom spojení jedna… Nakoľko je Hlavou, nazval sa ,Ženíchom; a nakoľko je telom, ,Nevestou‘.“

zobraziť celéIII. Cirkev – chrám Ducha Svätého

797 „Čím je náš duch, čiže naša duša,(813) pre naše údy, tým je Duch Svätý pre Kristove údy, pre Kristovo telo, ktorým je Cirkev.“ „Tomuto Kristovmu Duchu treba ako neviditeľnému princípu [základu] pripísať aj to, že sú všetky časti tela pospájané tak medzi sebou, ako aj so svojou vznešenou Hlavou, lebo on je celý v Hlave, celý v tele, celý v jednotlivých údoch.“ (586) Duch Svätý robí z Cirkvi „chrám živého Boha“ (2Kor 6,16).
„Cirkvi bol zverený tento Boží dar… a v ňom je uložené spoločenstvo s Kristom, t. j. Duch Svätý, závdavok neporušiteľnosti, posilnenie našej viery a rebrík na vystúpenie k Bohu… Lebo kde je Cirkev, tam je Boží Duch. A kde je Boží Duch, tam je Cirkev a všetka milosť.“

798 Ducha Svätého „treba považovať za princíp(737) [základ] každej životnej a vskutku spásonosnej činnosti vo všetkých častiach tela“. (1091-1109) On mnohorakým spôsobom buduje celé telo v láske: prostredníctvom Božieho slova, ktoré „má moc budovať“ (Sk 20,32); prostredníctvom krstu, ktorým utvára Kristovo telo; prostredníctvom sviatostí, ktoré Kristovým údom dávajú vzrast a uzdravujú ich; prostredníctvom milosti udelenej apoštolom, ktorá vyniká medzi jeho darmi; prostredníctvom čností, ktoré uschopňujú konať dobré skutky; a nakoniec prostredníctvom rozličných osobitných milostí(791) (nazývaných „charizmy“), ktorými robí veriacich „schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi“.

zobraziť celéCHARIZMY

799 Charizmy, či už mimoriadne, alebo jednoduché a skromné,(951, 2003) sú milosti Ducha Svätého, ktoré sú priamo alebo nepriamo užitočné Cirkvi, lebo sú zamerané na jej budovanie, na dobro ľudí a na potreby sveta.

800 Charizmy má vďačne prijímať nielen ten, kto ich dostáva, ale aj všetci členovia Cirkvi. Veď sú obdivuhodným bohatstvom milosti pre apoštolskú životnosť (vitalitu) a pre svätosť celého Kristovho tela; pravda, ak ide o dary, ktoré skutočne pochádzajú od Ducha Svätého a používajú sa spôsobom, ktorý plne zodpovedá jeho autentickým podnetom, čiže v duchu lásky, ktorá je pravým kritériom chariziem.

801 V tomto zmysle je vždy potrebné rozoznávanie chariziem. Nijaká charizma neoslobodzuje od závislosti od pastierov Cirkvi(894) a podriadenia sa im, lebo im „zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré“, aby všetky charizmy vo svojej rozmanitosti a vzájomnom dopĺňaní boli „na spoločný úžitok“ (1Kor 12,7). (255)

zobraziť celéZhrnutie

802 Ježiš Kristus „vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud“ (Tít 2,14).

803 „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1Pt 2,9).

804 Do spoločenstva Božieho ľudu sa vstupuje vierou a krstom. „všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu“, aby v Kristovi „utvorili jednu rodinu a jeden Boží ľud“.

805 Cirkev je Kristovo telo. Skrze Ducha Svätého a jeho pôsobením vo sviatostiach, najmä v Eucharistii, utvára Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, spoločenstvo veriacich ako svoje telo.

806 V jednote tohto tela sú rozličné údy a úlohy. Všetky údy sú spojené jedny s druhými, najmä s tými, ktoré trpia, sú chudobné a prenasledované.

807 Cirkev je telo, ktorého Hlavou je Kristus: ona žije z neho, v ňom a pre neho; on žije s ňou a v nej.

808 Cirkev je Kristova nevesta. On ju miloval a vydal za ňu seba samého. Obmyl ju svojou krvou. Urobil ju plodnou matkou všetkých Božích detí.

809 Cirkev je chrám Ducha Svätého. Duch Svätý je akoby dušou tajomného tela, princípom [základom] jeho života, jednoty v rozličnosti a bohatstva jeho darov a chariziem.

810 „A tak sa všeobecná Cirkev javí ako ,ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého‘.“

zobraziť celé3. odsek CIRKEV JE JEDNA, SVÄTÁ, KATOLÍCKA A APOŠTOLSKÁ

811 „Toto je jediná Kristova Cirkev,(750) ktorú v Symbole viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú.“ Tieto štyri znaky, navzájom neoddeliteľne spojené, označujú podstatné vlastnosti Cirkvi a jej poslania. Cirkev ich nemá sama od seba. To Kristus skrze Ducha Svätého dáva svojej Cirkvi, že je jedna, svätá, katolícka a apoštolská.(832, 865) On ju aj povoláva uskutočňovať každú z týchto vlastností.

812 Jedine viera môže poznať, že Cirkev má tieto vlastnosti zo svojho božského prameňa.(156, 770) Ale ich historické prejavy sú znameniami, ktoré zreteľne oslovujú aj ľudský rozum. „Cirkev,“ pripomína Prvý vatikánsky koncil, „pre svoju vynikajúcu svätosť…, pre svoju katolícku jednotu a nepremožiteľnú stálosť je sama osebe veľkým a trvalým dôvodom vierohodnosti a nevyvrátiteľným svedectvom svojho božského poslania.“

zobraziť celéI. Cirkev je jedna

zobraziť celé„POSVÄTNÉ TAJOMSTVO JEDNOTY CIRKVI“

813 Cirkev je jedna vzhľadom na svoj pôvod:(172) „Najvyšším vzorom a základom [princípom] tohto tajomstva je jednota jedného Boha Otca a Syna v Duchu Svätom v Trojici osôb.“ (766) Cirkev je jedna vzhľadom na svojho Zakladateľa: „Lebo sám vtelený Syn… skrze svoj kríž zmieril všetkých ľudí s Bohom a… obnovil jednotu všetkých v jednom ľude a v jednom tele.“ Cirkev je jedna vzhľadom na svoju „dušu“:(797) „Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a napĺňa i vedie celú Cirkev, vytvára ono obdivuhodné spoločenstvo veriacich a všetkých tak hlboko spája v Kristovi, že je základom [princípom] jednoty Cirkvi.“ Patrí teda k samej podstate Cirkvi, že je jedna:
„Aký tajomný zázrak! Jeden je totiž Otec všetkého. Jeden je aj Logos [Slovo] všetkého a jeden Duch Svätý a on je všade. A je len jedna matka panna; mne sa však páči volať ju Cirkvou.“

814 Táto jediná Cirkev sa však už od začiatku predstavuje s veľkou rozmanitosťou, ktorá pochádza z rôznosti Božích darov(791, 873) a zároveň z množstva osôb, ktoré ich dostávajú. V jednote Božieho ľudu sa zhromažďujú rozdielnosti národov a kultúr.(1202) Medzi členmi Cirkvi jestvuje rozličnosť darov, úloh, podmienok a spôsobov života; „v spoločenstve Cirkvi oprávnene jestvujú partikulárne cirkvi, ktoré majú vlastné tradície“. (832) Veľké bohatstvo tejto rozmanitosti nie je v protiklade s jednotou Cirkvi. No hriech a ťarcha jeho následkov neprestajne ohrozujú dar jednoty. Preto apoštol Pavol musí povzbudzovať, aby sa zachovala „jednota ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4,3).

815 Aké sú tieto zväzky jednoty? Nadovšetko je to láska,(1827) „ktorá je zväzkom dokonalosti“ (Kol 3,14). Ale jednotu putujúcej Cirkvi zabezpečujú aj viditeľné zväzky spoločenstva:(830, 837)
— vyznávanie jedinej viery prijatej od apoštolov;(173)
— spoločné slávenie Božieho kultu, predovšetkým sviatostí;
— apoštolské nástupníctvo prostredníctvom sviatosti posvätného stavu (sacramentum Ordinis), ktoré udržiava bratskú svornosť Božej rodiny.

816 „Toto je jediná Kristova Cirkev… ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom, a poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli… Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním.“
Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme vysvetľuje: „Jedine prostredníctvom Kristovej Katolíckej cirkvi, ktorá je všeobecným prostriedkom spásy, možno dosiahnuť celú plnosť prostriedkov spásy.(830) Veríme totiž, že Pán zveril všetko bohatstvo Novej zmluvy jedine apoštolskému kolégiu, na ktorého čele stojí Peter, na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria k Božiemu ľudu.“

zobraziť celéZRANENÁ JEDNOTA

817 V skutočnosti „v tejto jednej a jedinej Božej Cirkvi vznikli už na začiatku určité roztržky, ktoré Apoštol prísne karhá ako odsúdeniahodné. V neskorších storočiach sa však vyskytli väčšie rozpory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva Katolíckej cirkvi, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany.“ (2089) Rozštiepenia, ktoré zraňujú jednotu Kristovho tela (rozlišujeme herézu, apostázu a schizmu), nevznikajú bez hriechov ľudí:
„Kde sú hriechy, tam je mnohosť, tam sú schizmy, herézy a rozpory. Kde je však čnosť tam je jednota, tam je súlad, na základe ktorého všetci veriaci mal jedno srdce a jednu dušu“

818 Tých, čo sa v súčasnosti rodia v spoločenstvách, ktoré vznikli z takýchto rozštiepení, „a sú poučení vo viere v Krista, nemožno obviniť z hriechu oddelenia a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou… V krste sú ospravodlivení vierou,(1271) včlenení do Krista, a preto sú právom poctení menom kresťan a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi.“

819 Okrem toho „mnohé prvky posväcovania a pravdy“ jestvujú aj mimo viditeľných hraníc Katolíckej cirkvi: „písané Božie slovo, život milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Ducha Svätého, ako aj viditeľné prvky“. Kristov Duch používa tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá ako prostriedky spásy. Účinnosť týchto prostriedkov pochádza z plnosti milosti a pravdy, ktorú Kristus zveril Katolíckej cirkvi. Všetky tieto dobrá pochádzajú od Krista a vedú k nemu a samy „podnecujú ku katolíckej jednote“.

zobraziť celéNA CESTE K JEDNOTE

820 „Veríme, že“ jednota, „ktorú Kristus od začiatku daroval svojej Cirkvi,… pretrváva neodňateľne v Katolíckej cirkvi, a dúfame, že sa bude deň čo deň zveľaďovať až do skončenia vekov.“ Kristus ustavične dáva svojej Cirkvi dar jednoty, ale Cirkev sa musí stále modliť a pracovať na tom, aby udržiavala, posilňovala a zdokonaľovala jednotu,(2748) ktorú pre ňu chce Kristus. Preto sám Ježiš v hodine svojho umučenia prosil a ani teraz neprestáva prosiť Otca o jednotu svojich učeníkov: „…aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21). Túžba po obnovení jednoty všetkých kresťanov je Kristov dar a výzva Ducha Svätého.

821 Aby sme na túto výzvu primerane odpovedali, vyžaduje sa:
— ustavičná obnova Cirkvi vo väčšej vernosti svojmu povolaniu. Táto obnova je hybnou silou smerovania k jednote;
— obrátenie srdca,(827) aby sa veriaci v Krista „snažili čím bezúhonnejšie žiť podľa evanjelia“, lebo nevernosť údov Kristovmu daru je príčinou rozdelení;
— spoločná modlitba,(2791) lebo „obrátenie srdca a svätosť života spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a právom ich možno nazvať duchovným ekumenizmom“;
— vzájomné bratské poznávanie;
— ekumenická formácia veriacich a najmä kňazov;
— dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev;
— spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby ľuďom.

822 „Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, a to tak veriacich, ako aj pastierov.“ Ale treba si uvedomiť, „že toto sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti“. Preto celú svoju nádej vkladáme „do Kristovej modlitby za Cirkev, do Otcovej lásky k nám a do sily Ducha Svätého“.

zobraziť celéII. Cirkev je svätá

823 „Je predmetom viery, že Cirkev… je nezrušiteľne svätá. Lebo Kristus, Boží Syn, ktorý je s Otcom a Duchom Svätým zvelebovaný(459) ako ,jediný Svätý‘, miloval Cirkev ako svoju nevestu(796) a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil a spojil so sebou ako svoje telo a naplnil ju darom Ducha Svätého, na Božiu slávu.“ Cirkev je teda „svätý Boží ľud“ (946) a jej členovia sa volajú svätí“.

824 Cirkev je zjednotená s Kristom a on ju posväcuje; skrze neho a v ňom sa aj ona stáva posväcujúcou. Celá činnosť Cirkvi smeruje k posväcovaniu ľudí v Kristovi a k oslave Boha ako k svojmu cieľu. V Cirkvi sa nachádza „plnosť všetkých prostriedkov spásy“. (816) V nej „s pomocou Božej milosti dosahujeme svätosť“.

825 „Cirkev sa už na tejto zemi vyznačuje pravou,(670) hoci nedokonalou svätosťou.“ Vo svojich členoch musí dokonalú svätosť ešte len získavať: Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu, vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami,(2013) sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec.“

826 Dušou svätosti, na ktorú sme všetci povolaní, je láska:(1827) Ona „riadi všetky prostriedky posväcovania, oživuje ich a privádza k cieľu.“ (2658)
„Pochopila som, že ak má Cirkev telo zložené z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší, pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska pobáda údy Cirkvi(864) do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už neohlasovali evanjelium, mučeníci by odmietali vyliať svoju krv… Pochopila som, že láska zahŕňa v sebe všetky povolania, že láska je všetko, že objíma všetky časy a všetky miesta…, slovom, že je večná!“

827 „Kým Kristus, ,svätý, nevinný a nepoškvrnený‘,(1425-1429) nepoznal hriech, ale prišiel jedine preto, aby odčinil hriechy ľudu, Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.“ (821) Všetci členovia Cirkvi, vrátane jej služobníkov, musia uznávať, že sú hriešnikmi. Vo všetkých je ešte pomiešaný – a to až do skončenia čias – kúkoľ hriechu s dobrým semenom evanjelia. Cirkev teda zhromažďuje hriešnikov, ku ktorým už prišla Kristova spása, ale sú ešte stále na ceste posväcovania:
Cirkev „je teda svätá, hoci má vo svojom lone hriešnikov, lebo nemá iný život ako život milosti: ak sa ním jej údy živia, posväcujú sa; ak sa mu odcudzia, upadajú do hriechov a nezriadeností, ktoré bránia, aby vyžarovala jej svätosť. Preto trpí a robí pokánie za tieto hriechy, z ktorých má však moc vyslobodzovať svoje deti Kristovou krvou a darom Ducha Svätého.“

828 Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje)(1173) niektorých veriacich, čiže keď slávnostne vyhlasuje, že títo veriaci hrdinsky praktizovali čnosti a vo svojom živote boli verní Božej milosti, uznáva moc Ducha svätosti, ktorý je v nej, a udržiava nádej veriacich tým, že im ich dáva za vzor a za orodovníkov. „Svätci a svätice boli vždy prameňom a počiatkom obnovy v najťažších chvíľach dejín Cirkvi.“ (2045) Veď „svätosť Cirkvi je tajomným prameňom a spoľahlivým kritériom jej apoštolskej činnosti a jej misionárskeho zápalu“.

829 „Kým v preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť,(1172) vďaka ktorej je bez škvrny a vrásky, veriaci v Krista sa ešte snažia, aby zvíťazili nad hriechom a rástli vo svätosti. Preto upierajú oči na Máriu:“ v nej už je Cirkev celkom svätá.(972)

zobraziť celéIII. Cirkev je katolícka

zobraziť celéČO ZNAMENÁ „KATOLÍCKA“?

830 Slovo „katolícky“ znamená „všeobecný“ v zmysle „celý“ alebo „úplný“. Cirkev je katolícka v dvojakom zmysle:
Je katolícka preto, že je v nej prítomný Kristus. „Kde je Ježiš Kristus, tam je Katolícka cirkev.“ (795) V nej pretrváva plnosť Kristovho tela zjednoteného so svojou Hlavou, (815-816) čo v sebe zahŕňa, že od neho dostáva „plnosť prostriedkov spásy“, ktoré on chcel: vyznanie pravej a úplnej viery, úplný sviatostný život a vysvätenú službu (ministerium ordinatum) v apoštolskom nástupníctve. V tomto základnom zmysle bola Cirkev katolícka v deň Turíc a bude ňou stále až do dňa parúzie (druhého Pánovho príchodu).

831 Je katolícka preto, že ju Kristus posiela(849) k celému ľudskému pokoleniu:
„Všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu. Preto sa tento ľud, hoci zostáva jeden a jediný, má šíriť po celom svete a cez všetky veky, aby sa splnil zámer vôle Boha, ktorý na počiatku stvoril jedinú ľudskú prirodzenosť(360) a rozhodol sa zhromaždiť nakoniec v jedno svoje roztratené deti… Táto vlastnosť univerzálnosti, ktorá je ozdobou Božieho ľudu, je darom samého Pána;(518) vďaka tomuto daru Katolícka cirkev účinne a neprestajne smeruje k zjednoteniu celého ľudstva so všetkým jeho bohatstvom pod Kristom Hlavou, v jednote jeho Ducha.“

zobraziť celéKAŽDÁ PARTIKULÁRNA CIRKEV JE „KATOLÍCKA“

832 „Kristova Cirkev je skutočne prítomná(814) vo všetkých oprávnených miestnych spoločenstvách veriacich, ktoré – spojené so svojimi pastiermi – sa v Novom zákone tiež volajú cirkvami… V nich sa hlásaním Kristovho evanjelia zhromažďujú veriaci a slávi sa tajomstvo Pánovej večere… V týchto spoločenstvách, hoci často malých a chudobných alebo roztratených, je prítomný Kristus, ktorého mocou sa združuje jedna, svätá,(811) katolícka a apoštolská Cirkev.“

833 Pod názvom partikulárna cirkev, ktorou je predovšetkým diecéza (alebo eparchia), rozumie sa pospolitosť veriacich, ktorí sú v spoločenstve viery a sviatostí so svojím biskupom vysväteným v apoštolskom nástupníctve. Tieto partikulárne cirkvi(886) sú utvorené „na obraz všeobecnej Cirkvi; v nich a z nich [utvorená] jestvuje jedna a jediná Katolícka cirkev“.

834 Partikulárne cirkvi sú plne katolícke prostredníctvom spoločenstva s jednou z nich: s rímskou cirkvou, „ktorá predsedá láske“. (882, 1369) „Lebo s touto cirkvou sa pre jej vynikajúce prvenstvo musí zhodovať každá cirkev, to znamená veriaci zovšadiaľ.“ „Veď od začiatku, keď k nám zostúpilo vtelené Božie Slovo, všetky kresťanské cirkvi všade považovali a považujú veľkú cirkev, ktorá je tam [v Ríme], za jedinú pevnú bázu a základ, lebo ju podľa samého Spasiteľovho prisľúbenia pekelné brány nikdy nepremôžu.“

835 „Musíme sa však vystríhať toho, aby sme všeobecnú Cirkev nechápali ako nejaký súhrn alebo, ak tak možno povedať, federáciu… partikulárnych cirkví… Cirkev sama, všeobecná povolaním a poslaním, keď zapustí korene v rôznych kultúrnych, spoločenských a ľudských podmienkach, nadobúda v každej časti sveta rozličné vonkajšie podoby a prejavy.“ Bohatá rozmanitosť cirkevných disciplín, liturgických obradov, teologických a duchovných dedičstiev,(1202) vlastná partikulárnym cirkvám a „smerujúca k jednote jasnejšie dokazuje katolíckosť nerozdelenej Cirkvi“.

zobraziť celéKTO PATRÍ DO KATOLÍCKEJ CIRKVI?

836 „Do katolíckej jednoty Božieho ľudu…(831) sú povolaní všetci ľudia; rozličným spôsobom do nej patria alebo sú na ňu zameraní tak katolícki veriaci, ako aj ostatní, čo veria v Krista, a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia povolaní Božou milosťou k spáse.“

837 „Do spoločenstva Cirkvi(771) sú naplno včlenení tí, čo majú Kristovho Ducha, a prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy, a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom rímskeho pápeža a biskupov(882) –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva.(815) Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi ,telom‘, ale nie ,srdcom‘.“

838 „Cirkev vie, že je z viacerých dôvodov spojená(818) s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu.“ (1271) „Veď tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.“ S pravoslávnymi cirkvami je toto spoločenstvo také hlboké, „že mu chýba veľmi málo, aby dosiahlo plnosť, ktorá oprávňuje spoločné slávenie Pánovej Eucharistie“. (1399)

zobraziť celéCIRKEV A NEKRESŤANIA

839 „Napokon aj tí, čo ešte neprijali evanjelium,(856) sú rozličným spôsobom zameraní na Boží ľud“:
Vzťah Cirkvi k židovskému národu. Keď Cirkev, Boží ľud v Novej zmluve, skúma svoje vlastné tajomstvo, objavuje puto, ktoré ho spája so židovským národom; (63) jeho synovia „boli prví, ku ktorým Pán [náš Boh] prehovoril“. Na rozdiel od iných nekresťanských náboženstiev je židovská viera už odpoveďou na Božie zjavenie v Starej zmluve.(147) Veď židovský národ čiže potomkovia Izraela, majú „adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, kult, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9,4-5), „lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11,29).

840 Napokon, keď sa vezme do úvahy budúcnosť,(674) Boží ľud Starej zmluvy a nový Boží ľud smerujú k podobnému cieľu: očakávajú príchod (alebo návrat) Mesiáša. Ale na jednej strane je to očakávanie návratu Mesiáša, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych a je uznávaný za Pána a Božieho Syna; na druhej strane je to zasa očakávanie príchodu Mesiáša (ktorého črty ostávajú zahalené) na konci čias, očakávanie, ktoré sprevádza dráma nepoznania alebo neuznania Ježiša Krista.(597)

841 Vzťahy Cirkvi k moslimom. „Plán spásy zahŕňa aj tých, čo uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý bude v posledný deň súdiť ľudí.“

842 S nekresťanskými náboženstvami spája Cirkev predovšetkým puto spoločného pôvodu a spoločného cieľa ľudského pokolenia:(360)
„Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudské pokolenie obývalo celý povrch zeme, a majú aj jeden posledný cieľ, Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a zámery spásy sa rozprestierajú na všetkých, až kým vyvolení nebudú zhromaždení vo Svätom meste.“

843 Cirkev uznáva, že iné náboženstvá hľadajú,(28) hoci ešte „v tieňoch a obrazoch“ neznámeho, ale blízkeho Boha, lebo on dáva všetkým život, dych a všetko a chce, aby boli všetci ľudia spasení. Preto Cirkev považuje všetko to dobré a pravdivé,(856) čo sa môže nachádzať v náboženstvách, „za prípravu na evanjelium a za dar od toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby mal napokon život“.

844 Ale ľudia vo svojom náboženskom správaní dávajú najavo aj hranice a omyly, ktoré v nich znetvorujú Boží obraz:(29)
„Ľudia oklamaní zlým duchom sa neraz stratili vo svojich myšlienkach a Božiu pravdu zamenili za lož, slúžiac radšej stvoreniam ako Stvoriteľovi, alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha, a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu.“

845 Aby Otec opäť zhromaždil všetky svoje deti, ktoré hriech rozohnal a zviedol z cesty, rozhodol sa zvolať celé ľudstvo(30) do Cirkvi svojho Syna. Cirkev je miesto, kde má ľudstvo znova nájsť svoju jednotu a svoju spásu. Ona je „zmierený svet“. (953) Je loď, „ktorá sa s plachtou Pánovho kríža, napnutou vetrom Ducha Svätého, bezpečne plaví na tomto svete“. Podľa iného obrazu obľúbeného cirkevnými Otcami jej predobrazom je Noemov koráb, ktorý jediný zachraňuje z potopy. (1219)

zobraziť celé„MIMO CIRKVI NIET SPÁSY“

846 Ako treba chápať toto tvrdenie, ktoré často opakovali cirkevní Otcovia? Ak je formulované kladne, znamená, že všetka spása pochádza od Krista Hlavy prostredníctvom Cirkvi, ktorá je jeho telom:
Koncil „na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu, tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi,(161, 1257) do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, a predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“

847 Toto tvrdenie sa nevzťahuje na tých, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Krista a jeho Cirkev:
„Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.“

848 „Hoci Boh môže cestami,(1260) ktoré on pozná, priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej je nemožné páčiť sa mu, Cirkev má povinnosť a zároveň sväté právo evanjelizovať“ všetkých ľudí.

zobraziť celéMISIE – POŽIADAVKA KATOLÍCKOSTI CIRKVI

849 Misijný príkaz. „Boh poslal Cirkev k národom,(738, 767) aby bola ,všeobecnou sviatosťou spásy‘. A tak vedená najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti a poslušná príkazu svojho Zakladateľa usiluje sa ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom.“ „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,19-20).

850 Pôvod a cieľ misií. Pánov misijný príkaz má svoj prvotný pôvod vo večnej láske Najsvätejšej Trojice:(257) „Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého(730) podľa plánu Boha Otca.“ A konečným cieľom misií nie je nič iné, ako dať ľuďom účasť na spoločenstve, ktoré je medzi Otcom a Synom v ich Duchu lásky.

851 Dôvod misií. Cirkev v každom čase odvodzovala povinnosť a čerpala silu svojho misijného nadšenia z Božej lásky k všetkým ľuďom: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2Kor 5,14). (221, 429) Boh totiž „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“(74, 217, 2104) (1Tim 2,4). Boh chce, aby všetci dosiahli spásu poznaním pravdy. Spása je v pravde. Tí, čo poslúchajú hnutia Ducha pravdy, sú už na ceste spásy.(890) Ale Cirkev, ktorej bola táto pravda zverená, musí vychádzať v ústrety ich túžbe, aby im túto pravdu prinášala. Práve preto, že verí vo všeobecný plán spásy, musí byť misionárska.

852 Misijné cesty. „Duch Svätý je hlavným činiteľom celého poslania Cirkvi.“ On vedie Cirkev na misijných cestách. Keďže Cirkev predlžuje a v priebehu dejín rozvíja „poslanie samého Krista, ktorý bol poslaný hlásať evanjelium chudobným, má sa, podnecovaná Duchom Svätým, uberať tou istou cestou, ktorou šiel sám Kristus,(2044) totiž cestou chudoby, poslušnosti, služby a sebaobetovania až na smrť, z ktorej on svojím zmŕtvychvstaním vyšiel ako víťaz“. (2473) Takto „krv mučeníkov je semenom kresťanov“.

853 Ale Cirkev na svojom putovaní tiež zakusuje, „ako veľmi sú od seba vzdialené posolstvo, ktoré prináša, a ľudská slabosť tých, ktorým je evanjelium zverené“. Iba keď bude Boží ľud napredovať po ceste „pokánia a obnovy“ (1428) a po „úzkej ceste kríža“, bude môcť rozšíriť Kristovo kráľovstvo. Veď „tak ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní,(2443) aj Cirkev je povolaná nastúpiť na tú istú cestu, aby ľuďom sprostredkovala ovocie spásy“.

854 Cirkev na základe svojho poslania „kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel a je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti, ktorá sa má obnoviť v Kristovi a pretvoriť na Božiu rodinu“. Misionárske úsilie vyžaduje teda trpezlivosť.(2105) Začína sa ohlasovaním evanjelia národom a skupinám ľudí, ktoré ešte neveria v Krista; pokračuje vytváraním kresťanských spoločenstiev, ktoré majú byť znamením Božej prítomnosti vo svete, a zakladaním miestnych cirkví; dáva podnet procesu inkulturácie, aby sa evanjelium vtelilo do národných kultúr; (204) a nebudú jej chýbať ani neúspechy. „Pokiaľ ide o ľudí, spoločenstvá a národy, [Cirkev] sa k nim dostáva a preniká k nim iba postupne, a tak ich začleňuje do katolíckej plnosti.“

855 Poslanie Cirkvi vyžaduje úsilie o jednotu kresťanov. (821) Lebo „rozdelenia kresťanov bránia Cirkvi uskutočniť plnosť katolíckosti, ktorá je jej vlastná, u tých jej synov, ktorí sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od plného spoločenstva s ňou. Ba aj samej Cirkvi je ťažšie prejavovať z každého hľadiska plnosť katolíckosti v konkrétnom živote.“

856 Misijná úloha zahŕňa ohľaduplný dialóg(839) s tými, čo ešte neprijímajú evanjelium. Aj sami veriaci môžu mať úžitok z takéhoto dialógu, lebo sa naučia lepšie poznávať „všetko, čo sa už z pravdy a milosti nachádzalo u pohanov ako skrytá Božia prítomnosť“. (843) Ak veriaci ohlasujú dobrú zvesť tým, ktorí ju nepoznajú, robia tak preto, aby upevnili, doplnili a vyzdvihli pravdu a dobro, ktoré Boh rozosial medzi ľudí a národy, a aby ich očistili od omylu a od zla „na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a pre blaho človeka“.

zobraziť celéIV. Cirkev je apoštolská

857 Cirkev je apoštolská,(75) lebo je založená na apoštoloch, a to v trojakom zmysle:
— bola a je postavená „na základe apoštolov“ (Ef 2,20), svedkov, ktorých si sám Kristus vyvolil a poveril misijným poslaním;
— s pomocou Ducha Svätého,(171) ktorý v nej prebýva, chráni a odovzdáva ďalej učenie, zverený poklad, zdravé slová, ktoré počula od apoštolov;
— až do Kristovho návratu ju apoštoli neprestajne učia, posväcujú a spravujú prostredníctvom tých, čo po nich nastupujú(880, 1575) v ich pastierskom úrade: prostredníctvom kolégia biskupov, „ktorému pomáhajú kňazi, v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi“:
„Večný Pastier, ty neopúšťaš svoj ľud, ale prostredníctvom svojich svätých apoštolov stále ho chrániš. Aj naďalej ho opatruješ pod starostlivým vedením tých, ktorých si ako zástupcov svojho Syna ustanovil za duchovných pastierov.“

zobraziť celéPOSLANIE APOŠTOLOV

858 Ježiš je Otcov Poslaný.(551) Už na začiatku svojho účinkovania „povolal k sebe tých, ktorých sám chcel… Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3,13-14). Od tej chvíle budú jeho „poslaní“ (to je význam gréckeho slova apostoloi). V nich pokračuje vo svojom poslaní: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“(425, 1086) (Jn 20,21). Ich služba je teda pokračovaním jeho poslania: „Kto vás prijíma, mňa prijíma,“ hovorí Dvanástim (Mt 10,40).

859 Ježiš ich pridružuje k svojmu poslaniu, ktoré dostal od Otca: Ako „Syn nemôže nič robiť sám od seba“ (Jn 5,19.30), ale všetko dostáva od Otca, ktorý ho poslal, tak ani tí, ktorých posiela Ježiš, nemôžu nič urobiť bez neho. Od neho dostávajú misijný príkaz a moc vykonávať ho. Kristovi apoštoli teda vedia, že Boh ich „urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy“ (2Kor 3,6), za „Božích služobníkov“(876) (2Kor 6,4), za „Kristových vyslancov“ (2Kor 5,20), za „Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev“ (1Kor 4,1).

860 V úrade (po latinsky munus – hodnosť a poslanie) apoštolov je jeden neprenosný prvok: to, že sú vyvolenými svedkami Pánovho zmŕtvychvstania(642) a základmi Cirkvi. Ale v ich úrade je aj jeden trvalý (prenosný) prvok. Kristus im sľúbil, že zostane s nimi až do skončenia sveta. „Božské poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom, bude trvať až do skončenia vekov, lebo evanjelium,(765) ktoré majú odovzdávať, je pre Cirkev navždy základom celého jej života.(1536) Preto sa apoštoli… postarali o ustanovenie svojich nástupcov.“

zobraziť celéBISKUPI, NÁSTUPCOVIA APOŠTOLOV

861 „Aby poslanie im [apoštolom] zverené pokračovalo aj po ich smrti, odovzdali svojim bezprostredným spolupracovníkom(77) akoby na spôsob testamentu úlohu dokončiť a upevňovať dielo, ktoré oni začali, pričom im odporúčali dávať pozor na celé stádo,(1087) v ktorom ich Duch Svätý ustanovil, aby spravovali Božiu Cirkev. Ustanovili teda takýchto mužov a potom dali dispozície, aby po ich smrti iní osvedčení mužovia prebrali ich službu.“

862 „Ako však trvá úrad, ktorý Pán osobitne zveril Petrovi, prvému z apoštolov, a ktorý sa má prenášať na jeho nástupcov,(880) tak trvá aj úrad apoštolov spravovať Cirkev, ktorý má natrvalo vykonávať posvätný biskupský stav.“ Preto Cirkev učí, „že biskupi nastúpili z Božieho ustanovenia(1556) na miesto apoštolov ako pastieri Cirkvi a že kto ich počúva, počúva Krista, a kto nimi pohŕda, pohŕda Kristom i tým, ktorý Krista poslal“.

zobraziť celéAPOŠTOLÁT

863 Celá Cirkev je apoštolská,(900) pretože prostredníctvom nástupcov svätého Petra a apoštolov zostáva v spoločenstve viery a života so svojím počiatkom. Celá Cirkev je apoštolská, pretože je „poslaná“ do celého sveta. Na tomto poslaní majú podiel všetci členovia Cirkvi, hoci rozličným spôsobom. „Kresťanské povolanie je totiž svojou povahou aj povolaním na apoštolát.“(2472) „Apoštolátom“ sa volá „každá činnosť tajomného tela“ zameraná na šírenie „Kristovho kráľovstva po celej zemi“.

864 „Keďže Kristus, ktorého poslal Otec, je pôvodcom a počiatkom celého apoštolátu Cirkvi, je zrejmé, že plodnosť apoštolátu“ vysvätených služobníkov, ako aj laikov „závisí od ich životného spojenia s Kristom“. (828) Apoštolát nadobúda najrozličnejšie formy podľa rôznych povolaní, požiadaviek čias a rozmanitých darov Ducha Svätého.(824) Ale láska, čerpaná najmä z Eucharistie, je vždy „akoby dušou celého apoštolátu“. (1324)

865 Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská(811) vo svojej najhlbšej a konečnej totožnosti, pretože v nej už jestvuje(541) a na konci čias sa zavŕši „nebeské kráľovstvo“, „Božie kráľovstvo“, ktoré prišlo v osobe Ježiša Krista a tajomne rastie v srdci tých, čo sú do neho včlenení, až kým sa plne neprejaví vo svojom eschatologickom zavŕšení. Vtedy všetci ľudia, ktorých Ježiš Kristus vykúpil a ktorí sa v ňom stali „svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4) pred Božou tvárou, budú zhromaždení ako jediný Boží ľud, „Baránkova nevesta“ (Zjv 21,9), „sväté mesto“, ktoré „zostupuje z neba od Boha, ožiarené Božou slávou“ (Zjv 21,10-11); a „hradby mesta“ majú „dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov“ (Zjv 21,14).

zobraziť celéZhrnutie

866 Cirkev je jedna: má jedného Pána, vyznáva jednu vieru, rodí sa z jedného krstu, tvorí iba jedno telo oživované jedným Duchom a povolané k jednej nádeji, po splnení ktorej budú prekonané všetky rozdelenia.

867 Cirkev je svätá: jej pôvodcom je presvätý Boh; Kristus, jej Ženích, seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil; oživuje ju Duch svätosti. Hoci sú v nej hriešnici, je bezhriešna, utvorená z hriešnikov. Jej svätosť žiari vo svätých. V Márii je už celkom svätá.

868 Cirkev je katolícka: ohlasuje celú vieru; má a spravuje plnosť prostriedkov spásy; je poslaná ku všetkým národom; obracia sa na všetkých ľudí; objíma všetky časy; „je svojou povahou misionárska“.

869 Cirkev je apoštolská: je postavená na trvalých základoch – „na dvanástich Baránkových apoštoloch“ (Zjv 21,14); je nezničiteľná; je neomylne zachovávaná v pravde: Ježiš Kristus ju spravuje prostredníctvom Petra a ostatných apoštolov, ktorí sú prítomní vo svojich nástupcoch, t. j. v pápežovi a v kolégiu biskupov.

870 „Jediná Kristova Cirkev, ktorú v Symbole viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú… pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy.“

zobraziť celé4. odsek VERIACI V KRISTA: HIERARCHIA, LAICI, ZASVÄTENÝ ŽIVOT

871 „Veriaci v Krista sú tí, ktorí – keďže krstom boli včlenení do Krista,(1268-1269) boli ustanovení za Boží ľud a takto svojím spôsobom dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade – sú povolaní, každý podľa svojho postavenia,(782-786) vykonávať poslanie, ktoré Boh zveril Cirkvi, aby ho plnila vo svete.“

872 „Medzi všetkými veriacimi, pre ich znovuzrodenie v Kristovi, jestvuje z hľadiska dôstojnosti a činnosti skutočná rovnosť,(1934) na základe ktorej všetci spolupracujú na budovaní Kristovho tela,(794) každý podľa svojho postavenia a úlohy.“

873 Aj rozdiely, ktoré z Pánovej vôle jestvujú medzi údmi jeho tela,(814, 1937) slúžia jednote Cirkvi a jej poslaniu. Lebo „v Cirkvi je rozdielnosť služieb, ale jednota poslania. Kristus zveril apoštolom a ich nástupcom poslanie učiť, posväcovať a spravovať (munus docendi, sanctificandi et regendi) v jeho mene a jeho mocou. Ale aj laici, keďže dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade, majú svoj podiel na poslaní celého Božieho ľudu v Cirkvi a vo svete.“ „V obidvoch týchto skupinách [v hierarchii i medzi laikmi] sú veriaci v Krista, ktorí profesiou evanjeliových rád… sa svojím osobitným spôsobom zasväcujú Bohu a prispievajú k spásnemu poslaniu Cirkvi.“

zobraziť celéI. Hierarchické zriadenie Cirkvi

zobraziť celéPREČO JE SLUŽBA V CIRKVI?

874 Sám Kristus je pôvodcom služby v Cirkvi.(1544) On túto službu ustanovil a dal jej moc a poslanie, zameranie a cieľ:
„Na spravovanie a stály vzrast Božieho ľudu Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi rozličné služby, ktoré sú zamerané na dobro celého tela. Lebo služobníci, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci, čo patria do Božieho ľudu,… dosiahli spásu.“

875 „Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?“ (Rim 10,14-15). Nik, ani jednotlivec, ani spoločenstvo, nemôže hlásať evanjelium sebe samému:(166) „Viera je z hlásania“ (Rim 10,17). Nik si nemôže sám dať poverenie a poslanie hlásať evanjelium. Ten, koho posiela Pán, nehovorí a nekoná vlasťou autoritou, ale na základe autority Kristovej; nehovorí k spoločenstvu ako jeho člen, ale v Kristovom mene. Nik nemôže udeliť milosť sebe samému; musí mu byť daná a poskytnutá. To predpokladá služobníkov milosti, ktorých splnomocňuje a uspôsobuje Kristus. Od neho biskupi a kňazi dostávajú poslanie a schopnosť („posvätnú moc“) konať v osobe Krista Hlavy(1548) (in persona Christi Capitis), kým diakoni dostávajú silu slúžiť Božiemu ľudu „diakoniou“ (službou) liturgie, slova a kresťanskej lásky v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom (kňazským zborom). Túto službu, v ktorej tí, čo sú poslaní Kristom, konajú a udeľujú z Božieho daru to, čo nemôžu konať a udeľovať sami od seba, Tradícia Cirkvi nazýva „sviatosťou“.(1536) Služba v Cirkvi sa udeľuje osobitnou sviatosťou.

876 So sviatosťou povahou ekleziálnej služby (ministerium ecclesiale) je vnútorne spätý jej charakter služby (servitium).(1551) A vskutku, keďže služobníci (ministri) sú úplne závislí od Krista, ktorý im dáva poslanie a autoritu, sú naozaj „Kristovými služobníkmi“ podľa vzoru toho, ktorý pre nás slobodne prijal „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7). Pretože slovo a milosť, ktorých sú služobníkmi,(427) nie sú ich, ale Kristove, ktorý im ich zveril pre iných, majú sa dobrovoľne stať sluhami všetkých.

877 K sviatostnej povahe ekleziálnej služby takisto patrí to, že má kolegiálny charakter.(1559) A vskutku, Pán Ježiš už na začiatku svojej služby ustanovil Dvanástich ako „zárodok nového Izraela a zároveň počiatok posvätnej hierarchie“. Spoločne boli vyvolení a spoločne aj poslaní; ich bratská jednota bude v službe bratského spoločenstva všetkých veriacich; bude akoby odleskom a svedectvom spoločenstva božských osôb. Preto každý biskup vykonáva svoju službu v rámci biskupského kolégia v spoločenstve s rímskym biskupom, nástupcom svätého Petra a hlavou kolégia. Kňazi vykonávajú svoju službu v rámci diecézneho presbytéria pod vedením svojho biskupa.

878 Napokon k sviatostnej povahe ekleziálnej služby patrí to, že má osobný ráz. Hoci Kristovi služobníci konajú v spoločenstve, konajú vždy aj osobne. Každý je povolaný osobne: „Poď za mnou“ (Jn 21,22), aby bol v spoločnom poslaní osobným svedkom, osobne zodpovedným tomu, ktorý dáva poslanie,(1484) a konal „v jeho osobe“ a pre iné osoby: „Ja ťa krstím v mene Otca…“; „Ja ťa rozhrešujem…“

879 Sviatostná služba v Cirkvi je teda služba vykonávaná v Kristovom mene. Má osobnú povahu a kolegiálnu formu. Táto forma sa realizuje vo vzťahoch medzi biskupským kolégiom a jeho hlavou, Petrovým nástupcom, a vo vzťahu medzi pastorálnou zodpovednosťou biskupa za svoju partikulárnu cirkev a spoločnou starostlivosťou biskupského kolégia o všeobecnú Cirkev.

zobraziť celéBISKUPSKÉ KOLÉGIUM A JEHO HLAVA, RÍMSKY PÁPEŽ

880 Keď Kristus ustanovil Dvanástich, „ustanovil ich na spôsob kolégia alebo trvalého zboru, na čelo ktorého postavil Petra,(552, 862) vyvoleného spomedzi nich“. „Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, takisto sú navzájom spojení rímsky pápež, Petrov nástupca, a biskupi, nástupcovia apoštolov.“

881 Pán urobil skalou svojej Cirkvi jedine Šimona, ktorému dal meno Peter. Jemu odovzdal od nej kľuče, (553) jeho ustanovil za pastiera celého stáda. „Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou.“ Toto pastorálne poslanie Petra a ostatných apoštolov patrí k základom Cirkvi.(642) Pokračujú v ňom biskupi pod primátom (prvenstvom) rímskeho pápeža.

882 Pápež, rímsky biskup a nástupca svätého Petra,(834) „je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov,(1369) ako aj množstva veriacich“. „Lebo rímsky pápež(837) má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.“

883 „Kolégium alebo zbor biskupov má však autoritu, iba ak sa chápe spolu s rímskym pápežom… ako so svojou hlavou.“ Takto chápané kolégium biskupov „je aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou. Táto moc sa však môže vykonávať iba so súhlasom rímskeho pápeža“.

884 „Kolégium biskupov vykonáva moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na ekumenickom koncile“ „Koncil nie je nikdy ekumenický, ak ho ako taký nepotvrdil alebo aspoň neprijal Petrov nástupca.“

885 „Toto kolégium, nakoľko sa skladá z mnohých, vyjadruje rozmanitosť a univerzálnosť Božieho ľudu; nakoľko je však zhromaždené pod jednou hlavou, vyjadruje jednotu Kristovho stáda.“

886 „Jednotliví biskupi sú zasa viditeľným princípom a základom jednoty(1560) vo svojich partikulárnych cirkvách.“ (833) Ako takí „vykonávajú svoju pastorálnu správu nad tou čiastkou Božieho ľudu, ktorá im je zverená“; pomáhajú im v tom kňazi a diakoni. Ale keďže sú členmi biskupského kolégia, každý z nich má podiel na starostlivosti o všetky cirkvi. Vykonávajú ju najmä tým, že „dobre spravujú svoju cirkev ako časť všeobecnej Cirkvi“,(2448) a tak prispievajú „k dobru celého tajomného tela, ktoré je aj telom cirkví“. Táto starostlivosť sa má vzťahovať predovšetkým na chudobných, na prenasledovaných pre vieru, ako aj na misionárov, ktorí pôsobia na celom svete.

887 Susedné partikulárne cirkvi s rovnorodou kultúrou tvoria cirkevné provincie alebo väčšie celky nazvané patriarcháty alebo cirkevné oblasti. Biskupi týchto celkov sa môžu schádzať na synodách alebo provinciálnych konciloch. „Podobne môžu dnes aj biskupské konferencie mnohorakým a účinným spôsobom prispieť k tomu, aby sa kolegiálny spôsob myslenia a cítenia [affectus collegialis] konkrétne uplatňoval.“

zobraziť celéPOSLANIE UČIŤ{85-87, 2032-2040}

888 Biskupi so svojimi spolupracovníkmi kňazmi „majú ako prvú úlohu hlásať všetkým Božie evanjelium“ podľa Pánovho príkazu. Sú „hlásateľmi viery, ktorí privádzajú ku Kristovi nových učeníkov,(2068) a autentickými učiteľmi“ apoštolskej viery obdarenými Kristovou autoritou.

889 Kristus, ktorý je Pravda, aby udržal Cirkev v čistote viery, odovzdanej apoštolmi, dal jej účasť na svojej neomylnosti.(92) Boží ľud sa „nadprirodzeným zmyslom pre vieru… neochvejne pridŕža viery“ pod vedením živého Učiteľského úradu Cirkvi.

890 Poslanie Učiteľského úradu(851) (Magisterium) je späté s definitívnou povahou zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom v Kristovi; má ho chrániť pred odchýlkami a ochabnutím vo viere a zaručovať mu objektívnu možnosť vyznávať bez omylu pravú vieru. Pastorálnym poslaním Učiteľského úradu je teda bdieť nad tým, aby Boží ľud zotrvával v pravde,(1785) ktorá oslobodzuje. Aby duchovní pastieri mohli vykonávať toto poslanie, Kristus ich obdaroval charizmou neomylnosti vo veciach viery a mravov. Vykonávanie tejto charizmy môže mať rozličné podoby.

891 Túto „neomylnosť má na základe svojho úradu rímsky pápež, hlava kolégia biskupov, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich v Krista, ktorý posilňuje svojich bratov vo viere, definitívnym aktom [spôsobom] vyhlasuje učenie [týkajúce sa] viery alebo mravov… Neomylnosť prisľubenú Cirkvi má aj zbor biskupov, keď vykonáva najvyšší Učiteľský úrad spolu s Petrovým nástupcom,“ predovšetkým na ekumenickom koncile. Keď Cirkev prostredníctvom svojho najvyššieho Učiteľského úradu niečo „predkladá veriť ako zjavené Bohom“ a ako Kristovo učenie, také „definície treba prijať s poslušnosťou viery“. Táto neomylnosť má taký rozsah, aký je rozsah pokladu Božieho zjavenia.

892 Božiu pomoc dostávajú aj nástupcovia apoštolov učiaci v spoločenstve s Petrovým nástupcom a osobitne rímsky biskup, pastier celej Cirkvi, keď – bez toho, aby dospeli k neomylnej definícii a vyslovili sa „definitívnym spôsobom“ – pri vykonávaní riadneho Učiteľského úradu (Magisterium ordinarium) predkladajú učenie, ktoré privádza k lepšiemu chápaniu Zjavenia vo veciach viery a mravov. Tohto riadneho Učiteľského úradu sa veriaci v Krista majú „pridŕžať… s nábožnou poslušnosťou ducha“, ktorá sa síce odlišuje od súhlasu viery, ale je jeho predĺžením.

zobraziť celéPOSLANIE POSVÄCOVAŤ

893 Biskup je aj „správcom milosti najvyššieho kňazstva“, predovšetkým v Eucharistii, ktorú on sám obetuje(1561) a ktorej obetovanie zabezpečuje prostredníctvom kňazov, svojich spolupracovníkov. Eucharistia je totiž stredobodom života partikulárnej cirkvi. Biskup a kňazi posväcujú Cirkev svojou modlitbou a svojou prácou, službou slova a vysluhovaním sviatostí. Posväcujú ju aj svojím príkladom „nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda“ (1Pt 5,3), aby tak „spolu so sebe zvereným stádom dosiahli večný život“.

zobraziť celéPOSLANIE SPRAVOVAŤ

894 „Biskupi spravujú sebe zverené partikulárne cirkvi ako Kristovi zástupcovia a splnomocnenci radami, odporúčaniami a príkladom, ale aj autoritou a posvätnou mocou,“ ktorú však majú vykonávať na budovanie v duchu služby, ktorý je duchom ich Učiteľa. (801)

895 „Táto moc, ktorú vykonávajú osobne v Kristovom mene,(1558) je vlastná, riadna a bezprostredná, hoci jej vykonávanie nakoniec riadi najvyššia autorita Cirkvi.“ Ale biskupi nemajú byť pokladaní za vikárov rímskeho pápeža, ktorého riadna a bezprostredná moc nad celou Cirkvou neruší ich moc, ale naopak, potvrdzuje ju a bráni. Túto moc však treba vykonávať v spoločenstve s celou Cirkvou pod vedením rímskeho pápeža.

896 Dobrý Pastier má byť príkladom a vzorom („formou“) pastorálnej služby biskupa.(1550) Biskup, vedomý si vlastných slabostí, „môže mať súcit s nevedomými a blúdiacimi. Nech sa nezdráha vypočuť podriadených, o ktorých sa stará ako o svoje pravé deti… Veriaci zasa majú byť oddaní biskupovi ako Cirkev Ježišovi Kristovi a ako Ježiš Kristus Otcovi.“
„Všetci poslúchajte biskupa ako Ježiš Kristus Otca a presbytérium ako apoštolov; diakonov majte v úcte ako Božie prikázanie. Nech nikto nerobí bez biskupa nič, čo sa týka Cirkvi.“

zobraziť celéII. Veriaci laici

897 „Pod názvom laici sa tu rozumejú všetci veriaci v Krista(873) okrem príslušníkov posvätného stavu a v Cirkvi schváleného rehoľného stavu, teda veriaci v Krista, ktorí – keďže krstom boli včlenení do Krista, boli ustanovení za Boží ľud, a svojím spôsobom dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade – vykonávajú primerane svojmu stavu poslanie celého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo svete.“

zobraziť celéPOVOLANIE LAIKOV

898 „Laici(2105) majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha… Je teda ich osobitnou úlohou tak osvetľovať a usporadúvať všetky časné veci, s ktorými sú úzko spätí, aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa.“

899 Iniciatíva kresťanských laikov je osobitne potrebná,(2442) keď treba zistiť a vynájsť prostriedky na to, aby požiadavky kresťanského učenia a života prenikli do sociálnych, politických a ekonomických skutočností. Táto iniciatíva je normálnou súčasťou života Cirkvi:
„Veriaci v Krista a konkrétnejšie laici stoja v prvej línii života Cirkvi. Ich prostredníctvom je Cirkev životným princípom ľudskej spoločnosti. Preto si majú najmä oni stále jasnejšie uvedomovať že nielen patria do Cirkvi, ale že sú Cirkvou, to jest spoločenstvom veriacich v Krista na svete pod vedením spoločnej hlavy, totiž rímskeho pápeža, a biskupov v spoločenstve s ním. Oni sú Cirkev.“

900 Keďže laikom, tak ako všetkým veriacim v Krista, je na základe krstu a birmovania od Boha zverený apoštolát,(863) majú povinnosť a právo jednotlivo, ako aj v združeniach pracovať na tom, aby všetci ľudia na celom svete poznali a prijali Božie posolstvo spásy. Táto povinnosť je ešte naliehavejšia vtedy, keď ľudia iba ich prostredníctvom môžu počuť evanjelium a poznať Ježiša Krista. Činnosť laikov v cirkevných spoločenstvách je taká potrebná, že bez nej apoštolát duchovných pastierov nemôže vo väčšine prípadov dosiahnuť svoj plný účinok.

zobraziť celéUČASŤ LAIKOV NA KRISTOVOM KŇAZSKOM ÚRADE

901 „Keďže laici sú zasvätení Kristovi a pomazaní Duchom Svätým,(784, 1268) sú obdivuhodne povolaní a uspôsobení, aby sa v nich rodilo čoraz hojnejšie ovocie Ducha. Lebo všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duchovné a telesné zotavenie, ak sa konajú v Duchu, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa ,duchovnými obetami, príjemnými Bohu skrze Ježiša Krista‘ (1Pt 2,5), ktoré sa pri slávení Eucharistie nábožne prinášajú Otcovi spolu s obetou Pánovho tela. Takto aj laici zasväcujú Bohu sám svet tým, že si ako ctitelia [Boha] všade sväto počínajú.“ (358)

902 Na poslaní posväcovať majú osobitným spôsobom účasť rodičia, „keď žijú manželský život v kresťanskom duchu a zabezpečujú deťom kresťanskú výchovu“.

903 Ak laici majú potrebné vlastnosti, môžu byť natrvalo prijatí do služby(1143) lektorov a akolytov. „Kde to vyžaduje potreba Cirkvi a je nedostatok služobníkov, môžu aj laici, hoci nie sú lektormi alebo akolytmi, zastávať niektoré ich služby, totiž vykonávať službu slova, viesť liturgické modlitby, udeľovať krst a rozdávať sväté prijímanie, podľa právnych predpisov“

zobraziť celéÚČASŤ LAIKOV NA KRISTOVOM PROROCKOM ÚRADE

904 „Kristus… vykonáva svoj prorocký úrad…(785) nielen prostredníctvom hierarchie…, ale aj prostredníctvom laikov, a preto ich ustanovuje za svedkov a vybavuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova.“ (92)
„Vyučovanie…, ktoré vedie k obráteniu na vieru…, môže byť úlohou každého kazateľa, ba i každého veriaceho“

905 Laici plnia svoje prorocké poslanie aj evanjelizáciou, „čiže hlásaním Krista svedectvom života, ako aj slovom“.(2044) U laikov „táto evanjelizácia… nadobúda špecifický ráz a osobitnú účinnosť preto, že sa vykonáva v bežných životných podmienkach.“
„Ale takýto apoštolát nespočíva len vo svedectve života. Pravý apoštol hľadá príležitosti ohlasovať Krista aj slovami tak neveriacim…, ako aj veriacim.“ (2472)

906 Pri katechetickej formácii, pri vyučovaní posvätných vied a v spoločenských komunikačných prostriedkoch (2495) môžu spolupracovať aj tí veriaci laici, ktorí sú toho schopní a sa na to pripravia.

907 „Podľa svojich vedomostí, odbornosti a prestíže [laici] majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov i úctu voči pastierom a mať na zreteli spoločný osoh a dôstojnosť osôb.“

zobraziť celéÚČASŤ LAIKOV NA KRISTOVOM KRÁĽOVSKOM ÚRADE

908 Kristus svojou poslušnosťou až na smrť (786) dal svojim učeníkom dar kráľovskej slobody, aby „sebazapieraním a svätým životom premáhali v sebe samých kráľovstvo hriechu“:
„Každý, kto si podrobuje svoje telo a ako pán nad sebou samým primerane [svojej] životnej sile nedovolí, aby mu telesné vášne rozbúrili dušu, volá sa kráľom, pretože sa akoby kráľovskou mocou dobre ovláda. Keďže sa vie ovládať a je pánom seba samého, nedá sa strhnúť do otroctva hriechu.“

909 „Laici majú okrem toho aj spojenými silami tak ozdraviť ustanovizne a životné situácie vo svete, ak nejakým spôsobom navádzajú na hriech,(1887) aby sa ony prispôsobili normám spravodlivosti a skôr napomáhali praktizovanie čností, ako mu prekážali. Keď tak budú konať, dajú kultúre a ľudskej činnosti mravnú náplň.“

910 „Laici… sa tiež môžu cítiť povolaní alebo sú povolaní spolupracovať s duchovnými pastiermi v službe cirkevnému spoločenstvu na jeho raste a životnosti tým, že vykonávajú najrozličnejšie služby(799) podľa milosti a chariziem, ktoré im Pán bude chcieť udeliť.“

911 V Cirkvi „môžu veriaci laici podľa právnej normy spolupracovať“ na vykonávaní moci spravovať, a to svojou prítomnosťou na partikulárnych konciloch, diecéznych synodách a v pastoračných radách; účasťou na vykonávaní pastoračnej služby v niektorej farnosti, spoluprácou v ekonomických radách, účasťou na cirkevných súdoch atď.

912 Veriaci majú „starostlivo rozlišovať tie práva a povinnosti,(2245) ktoré im patria pre ich príslušnosť k Cirkvi, od tých, ktoré im patria ako členom ľudskej spoločnosti. Nech sa usilujú oboje zladiť vo vedomí, že v každej časnej veci ich má viesť kresťanské svedomie, lebo nijakú ľudskú činnosť, a to ani v časných záležitostiach, nemožno vyňať spod Božej moci.“

913 „Tak je každý laik už na základe darov, ktoré dostal, svedkom a zároveň živým nástrojom poslania samej Cirkvi ,podľa miery, akou nás obdaroval Kristus‘ (Ef 4,7).“

zobraziť celéIII. Zasvätený život

914 „Hoci stav, ktorý sa zakladá na profesii evanjeliových rád,(2103) nie je súčasťou hierarchickej štruktúry Cirkvi, predsa nepochybne patrí k jej životu a svätosti.“

zobraziť celéEVANJELIOVÉ RADY, ZASVÄTENÝ ŽIVOT

915 Evanjeliové rady sa vo svojej rozmanitosti predkladajú každému Kristovmu učeníkovi.(1973-1974) Dokonalosť lásky, ku ktorej sú povolaní všetci veriaci, prináša so sebou pre tých, čo slobodne prijmú povolanie na zasvätený život, povinnosť zachovávať čistotu v celibáte (v slobodnom stave) pre Božie kráľovstvo, chudobu a poslušnosť. Profesia týchto rád v trvalom životnom stave uznanom Cirkvou charakterizuje Bohu „zasvätený život“.

916 Stav zasväteného života(2687) sa teda javí ako jeden zo spôsobov „hlbšieho“ zasvätenia, ktoré má svoje korene v krste a úplne zasväcuje Bohu Veriaci v Krista si v zasvätenom živote pod vplyvom Ducha Svätého zaumieňujú zbližša nasledovať Krista, darovať sa nadovšetko milovanému Bohu a v úsilí o dosiahnutie dokonalosti lásky v službe Božiemu kráľovstvu byť v Cirkvi znamením a predzvesťou slávy budúceho sveta. (933)

zobraziť celéVEĽKÝ STROM S MNOHÝMI VETVAMI

917 V Cirkvi „akoby na strome,(2684) ktorý sa obdivuhodne a bohato rozvetvil na Pánovom poli zo semena zasiateho Bohom, vyrástli rozličné formy samotárskeho alebo spoločného života a rozmanité rodiny, ktoré sa zveľaďujú tak na osoh členov, ako aj pre dobro celého Kristovho tela“.

918 „Hneď od začiatku Cirkvi boli muži a ženy, ktorí si zaumienili zachovávaním evanjeliových rád slobodnejšie nasledovať Krista a zbližša ho napodobňovať a viedli, každý svojím spôsobom, život zasvätený Bohu. Mnohí z nich z vnuknutia Ducha Svätého žili v samote alebo založili rehoľné rodiny, ktoré Cirkev svojou autoritou ochotne prijala a schválila.“

919 Biskupi sa vždy majú usilovať rozoznávať nové dary zasväteného života, ktoré Duch Svätý zveruje svojej Cirkvi. Schválenie nových foriem zasväteného života je vyhradené Apoštolskej Stolici.

zobraziť celéPUSTOVNÍCKY ŽIVOT

920 Pustovníci, bez toho, žeby vždy robili profesiu troch evanjeliových rád, „zasväcujú svoj život na Božiu chválu a na spásu sveta prísnejším odlúčením od sveta, tichom samoty, ustavičnou modlitbou a pokáním“.

921 Poukazujú všetkým na tú vnútornú stránku tajomstva Cirkvi,(2719) ktorou je osobná dôvernosť s Kristom. Život pustovníka, skrytý očiam ľudí, je mlčanlivým ohlasovaním toho, ktorému pustovník zasvätil svoj život, lebo je pre neho všetkým.(2015) Je to osobitné povolanie nájsť na púšti v samotnom duchovnom boji slávu Ukrižovaného.

zobraziť celéZASVÄTENÉ PANNY A VDOVY

922 Už od apoštolských čias(1618-1620) boli kresťanské panny a vdovy, ktoré Pán povolal, aby sa k nemu nerozdelené pripútali s väčšou slobodou srdca, tela a ducha, a ktoré sa so schválením Cirkvi rozhodli žiť v stave trvalého panenstva alebo trvalej čistoty „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12).

923 Keď panny „vyslovia sväté predsavzatie zbližša nasledovať Krista, diecézny biskup ich podľa schváleného liturgického obradu(1537) zasvätí Bohu, mysticky ich zasnúbi s Kristom, Božím Synom, a odovzdá ich službe Cirkvi“. (1672) Týmto slávnostným obradom (consecratio virginum) „sa panna [stáva] zasvätenou osobou, transcendentným znakom lásky Cirkvi ku Kristovi, eschatologickým obrazom nebeskej nevesty a budúceho života“.

924 Stav zasvätených panien, ktorý je príbuzný iným formám zasväteného života, zaväzuje ženu žijúcu vo svete (alebo rehoľníčku) k modlitbe, pokániu, službe blížnym a apoštolskej práci, a to podľa stavu a príslušných chariziem, aké každá dostala. Zasvätené panny sa môžu združovať, aby vernejšie zachovávali svoje predsavzatie.

zobraziť celéREHOĽNÝ ŽIVOT

925 Rehoľný život, ktorý vznikol na Východe v prvých storočiach kresťanstva a žije sa v inštitútoch kánonicky zriadených Cirkvou, sa odlišuje od iných foriem zasväteného života(1672) kultovým zameraním, verejnou profesiou evanjeliových rád, spoločným bratským životom a vydávaním svedectva o spojení Krista a Cirkvi.

926 Rehoľný život patrí k tajomstvu Cirkvi. Je to dar, ktorý Cirkev dostáva od svojho Pána a ktorý ponúka ako trvalý životný stav veriacemu, ktorého Boh povoláva na profesiu evanjeliových rád. Takto Cirkev môže svedčiť o Kristovi a zároveň sa považovať za Spasiteľovu nevestu.(796) Rehoľný život má byť vo svojich rozličných formách znakom lásky samého Boha v reči našej doby.

927 Všetci rehoľníci, vyňatí alebo nevyňatí (z právomoci biskupa), patria medzi spolupracovníkov diecézneho biskupa v jeho pastorálnej službe. Misionárske zakladanie a šírenie Cirkvi(854) si vyžaduje prítomnosť rehoľného života vo všetkých jeho formách už od začiatku evanjelizácie. „Dejiny svedčia o vynikajúcich zásluhách rehoľných rodín pri šírení viery a pri formovaní nových cirkví, a to nielen starodávnych mníšskych inštitútov a stredovekých rádov, ale aj kongregácií našej doby.“

zobraziť celéSEKULÁRNE INŠTITÚTY

928 „Sekulárny inštitút je inštitút zasväteného života, v ktorom veriaci v Krista žijúci vo svete smerujú k dokonalosti lásky a usilujú sa predovšetkým znútra prispieť k posväteniu sveta.“

929 „Životom dokonale a úplne zasväteným [tomuto] posväcovaniu“, členovia týchto inštitútov „majú účasť na evanjelizačnej úlohe Cirkvi vo svete a akoby zo sveta“, kde ich prítomnosť pôsobí „ako kvas“. (901) Ich svedectvo kresťanského života má za cieľ usporadúvať časné skutočnosti podľa Boha a pretvárať svet silou evanjelia. Posvätnými záväzkami prijímajú za svoje evanjeliové rady a udržujú vzájomné spoločenstvo a bratstvo, ktoré sú vlastné sekulárnemu spôsobu života.

zobraziť celéSPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŽIVOTA

930 Rôznym formám zasväteného života „sú príbuzné spoločnosti apoštolského života, ktorých členovia bez rehoľných sľubov sledujú vlastný apoštolský cieľ spoločnosti a, žijúc spoločným bratským životom podľa vlastného spôsobu života, zachovávaním stanov smerujú k dokonalosti lásky. Medzi nimi sú spoločnosti, v ktorých členovia… prijímajú za svoje evanjeliové rady“ podľa svojich stanov.

zobraziť celéZASVÄTENIE A POSLANIE: ZVESTOVAŤ KRÁĽA, KTORÝ PRICHÁDZA

931 Kto sa odovzdal nadovšetko milovanému Bohu, ktorému ho zasvätil už krst, je takto dôvernejšie zasvätený Božej službe a oddaný dobru Cirkvi. Stavom zasvätenia Bohu svedčí Cirkev o Kristovi a ukazuje, ako obdivuhodne v nej účinkuje Duch Svätý. Tí, čo robia profesiu evanjeliových rád, majú teda predovšetkým poslanie žiť svoje zasvätenie. A „keďže sa na základe samého zasvätenia venujú službe Cirkvi, sú povinní spôsobom vlastným svojmu inštitútu osobitne sa venovať misijnej činnosti“.

932 V Cirkvi, ktorá je akoby sviatosťou,(775) čiže znakom a nástrojom Božieho života, sa zasvätený život javí ako osobitný znak tajomstva vykúpenia. Zbližša“ nasledovať a napodobňovať Krista a „jasnejšie“ dávať poznať jeho zrieknutie sa seba, znamená byť „hlbšie“ prítomným – v Kristovom srdci – svojim súčasníkom. Lebo tí, čo idú touto „užšou“ cestou, povzbudzujú vlastným príkladom svojich bratov a „vydávajú žiarivé a vynikajúce svedectvo, že bez ducha blahoslavenstiev nemožno pretvoriť svet a odovzdať ho Bohu“.

933 Či je toto svedectvo verejné, ako v rehoľnom stave, alebo viac súkromné, ba dokonca skryté, Kristov príchod(672) zostáva pre všetkých zasvätených počiatkom a zameraním ich života:
„Keďže tu Boží ľud nemá trvalý domov,…(769) [tento stav] poukazuje všetkým veriacim na nebeské dobrá prítomné už na tomto svete, svedčí o novom a večnom živote, získanom Kristovým vykúpením, a zvestuje budúce vzkriesenie a slávu nebeského kráľovstva.“

zobraziť celéZhrnutie

934 „Z Božieho ustanovenia sú v Cirkvi medzi veriacimi vysvätení služobníci, ktorí sa v práve volajú aj klerikmi; ostatní sa však volajú aj laikmi.“ A v obidvoch týchto skupinách sú veriaci v Krista, ktorí profesiou evanjeliových rád sú zasvätení Bohu, a tak prispievajú k poslaniu Cirkvi.

935 Kristus posiela svojich apoštolov a ich nástupcov, aby ohlasovali vieru a budovali jeho kráľovstvo. Dáva im účasť na svojom poslaní. Od neho dostávajú moc konať v jeho osobe.

936 Pán urobil z Petra viditeľný základ svojej Cirkvi a odovzdal mu od nej kľúče. Biskup rímskej cirkvi, Petrov nástupca, je „hlava kolégia biskupov, Kristov zástupca a pastier celej Cirkvi tu na zemi“.

937 Rímsky pápež „má z Božieho ustanovenia najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu moc v spravovaní duší“.

938 Biskupi, ustanovení Duchom Svätým, sú nástupcami apoštolov. „Jednotliví biskupi sú viditeľným princípom a základom jednoty vo svojich partikulárnych cirkvách.“

939 Biskupi majú za pomoci kňazov, svojich spolupracovníkov, a diakonov poslanie autenticky učiť vieru, sláviť Boží kult, najmä Eucharistiu, a spravovať svoju cirkev ako praví duchovní pastieri. K ich poslaniu patrí aj starostlivosť o všetky cirkvi spolu s rímskym pápežom a pod jeho vedením.

940 „Keďže stavu laikov je vlastné, aby žili uprostred sveta a svetských záležitostí, [laici] sú Bohom povolaní, aby preniknutí kresťanským duchom apoštolsky pôsobili vo svete ako kvas.“

941 Laici majú účasť na Kristovom kňazstve: stále viac zjednotení s ním rozvíjajú milosť krstu a birmovania vo všetkých rozmeroch osobného, rodinného, spoločenského a cirkevného života, a tak uskutočňujú povolanie k svätosti určené všetkým pokrsteným.

942 Vďaka svojmu prorockému poslaniu sú laici „povolaní aj na to, aby boli vo všetkom, a to uprostred ľudskej spoločnosti, Kristovými svedkami“.

943 Vďaka svojmu kráľovskému poslaniu môžu laici svojím sebazapieraním a svätosťou svojho života víťaziť v sebe a vo svete nad vládou hriechu.

944 Bohu zasvätený život sa vyznačuje verejnou profesiou evanjeliových rád chudoby, čistoty a poslušnosti v trvalom životnom stave uznanom Cirkvou.

945 Kto sa odovzdal nadovšetko milovanému Bohu, pre ktorého bol určený už krstom, je v stave zasväteného života dôvernejšie odovzdaný Božej službe a oddaný dobru celej Cirkvi.

zobraziť celé5. odsek SPOLOČENSTVO SVÄTÝCH

946 Apoštolské vyznanie viery po slovách „verím v svätú Cirkev všeobecnú“ dodáva „v spoločenstvo svätých“. Tento článok viery určitým spôsobom vysvetľuje predchádzajúci: „Čo iné je Cirkev, ako zhromaždenie(823) všetkých svätých?“ Spoločenstvom svätých je práve Cirkev.

947 „Pretože všetci veriaci sú jedno telo, dobro jedného sa odovzdáva druhému… A tak treba medziiným veriť…, že v Cirkvi je výmena dobier… Najdôležitejším údom je Kristus, lebo je Hlava… Kristovo dobro sa teda dáva… všetkým údom(790) a toto odovzdávanie sa uskutočňuje prostredníctvom sviatostí Cirkvi.“ „Lebo jednota Ducha, ktorý ju riadi, spôsobuje, že všetko, čo prijala, je spoločné.“

948 Výraz „spoločenstvo svätých“ má teda dva významy: „spoločenstvo, čiže spoločná účasť na svätých veciach“(1331) (sancta) a „spoločenstvo medzi svätými osobami“ (sancti).
„Sancta sanctis! – Sväté veci svätým!“ zvolá celebrant vo väčšine východných liturgií pri pozdvihovaní svätých darov pred podávaním prijímania. Veriaci (sancti) sa živia Kristovým telom a krvou (sancta), aby rástli v spoločenstve Ducha Svätého (Koinonia) a sprostredkovali toto spoločenstvo svetu.

zobraziť celéI. Spoločná účasť na duchovných dobrách

949 V prvotnom jeruzalemskom spoločenstve sa učeníci „vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42):
Spoločenstvo vo viere. Viera veriacich je vierou Cirkvi(185) prijatou od apoštolov, je životným pokladom, ktorý sa zväčšuje, keď sa s ním podelíme.

950 Spoločenstvo sviatostí.(1130) „Ovocie všetkých sviatostí patrí všetkým veriacim. Sviatosťami sú veriaci akoby posvätnými putami spojení a zjednotení s Kristom, najmä však krstom, ktorým akoby cez bránu vstupujú do Cirkvi. Cirkevní Otcovia naznačujú, že vo Vyznaní viery týmto spoločenstvom svätých treba rozumieť spoločenstvo sviatostí… Tento názov [spoločenstvo] je vhodný pre všetky sviatosti,(1331) lebo nás spájajú s Bohom… Ale viac patrí Eucharistii, lebo ona toto spoločenstvo vytvára.“

951 Spoločenstvo chariziem. V spoločenstve Cirkvi(799) Duch Svätý „rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti“ na budovanie Cirkvi. „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1Kor 12,7).

952 „Všetko mali spoločné“ (Sk 4,32).(2402) „Pravý kresťan nevlastní nič, čo by nemal považovať za spoločné s ostatnými; preto [kresťania] majú byť pripravení a ochotní odstraňovať biedu chudobných.“ Kresťan je správcom Pánovho majetku.

953 Spoločenstvo lásky.(1827) V spoločenstve svätých „nik z nás… nežije pre seba a nik pre seba neumiera“ (Rim 14,7). „Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1Kor 12,26-27). Láska „nie je sebecká“ (1Kor 13,5). (2011) Aj ten najmenší z našich skutkov, ak ho vykonáme z lásky, je na osoh všetkým v tejto solidarite so všetkými ľuďmi, živými či mŕtvymi, ktorá sa zakladá na spoločenstve svätých. Každý hriech tomuto spoločenstvu škodí.(845, 1469)

zobraziť celéII. Spoločenstvo nebeskej a pozemskej Cirkvi

954 Trojaký stav Cirkvi.(771) „Kým teda nepríde Pán vo svojej velebnosti a s ním všetci anjeli a kým nebude zničená smrť a nebude mu všetko podrobené, niektorí z jeho učeníkov putujú na zemi, iní skončili tento život a sa očisťujú,(1031, 1023) iní zasa sú už oslávení a vidia jasne samého trojjediného Boha takého, aký je:“
„Všetci však máme, i keď v rozličnom stupni a rôznym spôsobom, účasť na tej istej láske k Bohu a blížnemu a spievame nášmu Bohu ten istý chválospev slávy. Všetci totiž, ktorí sú Kristovi a majú jeho Ducha, zlučujú sa do jednej Cirkvi a sú v ňom [v Kristovi] navzájom spojení.“

955 „Spojenie putujúcich s bratmi, ktorí zosnuli v Kristovom pokoji, sa vôbec neprerušuje, ba podľa stálej viery Cirkvi výmenou duchovných dobier sa posilňuje.“

956 Orodovanie svätých.(1370) „Lebo svätí v nebi tým, že sú dôvernejšie spojení s Kristom, väčšmi upevňujú celú Cirkev vo svätosti… Neprestajne orodujú za nás u Otca a predkladajú mu zásluhy,(2683) ktoré získali na zemi skrze jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, Krista Ježiša… Ich bratská starostlivosť nám teda veľmi pomáha v našej slabosti.“
„Neplačte, veď vám budem užitočnejší odtiaľ, kam idem, než som bol tu [na zemi].“
„Budem prežívať svoje nebo tak, že budem robiť dobro na zemi.“

957 Spoločenstvo so svätými.(1173) „Pamiatku svätých v nebi si uctievame nielen pre ich príklad, ale ešte viac preto, aby sa pestovaním bratskej lásky upevňovala jednota celej Cirkvi v Duchu. Lebo ako nás kresťanské spoločenstvo putujúcich privádza bližšie ku Kristovi, tak nás spoločenstvo so svätými spája s Kristom, z ktorého ako z prameňa a hlavy prúdi všetka milosť a život samého Božieho ľudu:“
„Jemu [Kristovi] sa klaniame, lebo je Boží Syn. Mučeníkov však právom milujeme ako Pánových učeníkov a nasledovníkov pre ich neobyčajnú oddanosť svojmu Kráľovi a Učiteľovi. Kiež by sme sa aj my stali ich spoločníkmi a spoluučeníkmi!“

958 Spoločenstvo so zosnulými.(1371) „Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi nábožne uctievala pamiatku zosnulých; a keďže je svätá a spasiteľná myšlienka modliť sa za mŕtvych,(1032, 1689) aby boli zbavení hriechov, obetovala za nich aj prosby.“ Naša modlitba za nich im môže nielen pomáhať, ale môže urobiť účinným aj ich orodovanie za nás.

959 V jednej Božej rodine. „Keď my všetci, ktorí sme Božími synmi a tvoríme v Kristovi jednu rodinu,(1027) sme medzi sebou spojení vo vzájomnej láske a spoločnej oslave Najsvätejšej Trojice, odpovedáme na najhlbšie povolanie Cirkvi.“

zobraziť celéZhrnutie

960 Cirkev je „spoločenstvo svätých“. Tento výraz označuje predovšetkým „sväté veci“ (sancta) a najmä Eucharistiu, ktorou sa „predstavuje a utvára jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo“.

961 Tento výraz označuje aj spoločenstvo „svätých osôb“ (sancti) v Kristovi, ktorý „zomrel za všetkých“, takže to, čo každý robí alebo trpí v Kristovi a pre neho, prináša úžitok všetkým.

962 „Veríme v spoločenstvo všetkých veriacich v Krista, čiže tých, ktorí putujú na tejto zemi, tých, čo sa po skončení života očisťujú, i tých, čo požívajú nebeskú blaženosť, a všetci spolu tvoria jednu Cirkev. Takisto veríme, že v tomto spoločenstve nám pomáha milosrdná láska Boha a jeho svätých, ktorí ustavične a ochotne vypočúvajú naše prosby.“

zobraziť celé6. odsek MÁRIA – MATKA KRISTOVA, MATKA CIRKVI

963 Už sme hovorili o úlohe Panny Márie(484-507) v Kristovom tajomstve a v tajomstve Ducha Svätého.(721-726) Teraz treba uvažovať o jej mieste v tajomstve Cirkvi. „Veď Panna Mária… je uznávaná a uctievaná ako pravá Božia a Vykupiteľova Matka…, ba je ,priamo matkou údov [Krista]…, lebo svojou láskou spolupracovala, aby sa v Cirkvi narodili veriaci, ktorí sú údmi tejto Hlavy‘.“ „Mária,… Matka Kristova, aj Matka… Cirkvi.“

zobraziť celéI. Máriino materstvo voči Cirkvi

zobraziť celéÚPLNÉ ZJEDNOTENÁ SO SVOJÍM SYNOM…

964 Máriino poslanie voči Cirkvi je neoddeliteľné od jej spojenia s Kristom a priamo z neho vyplýva. „Toto spojenie Matky so Synom na diele spásy sa prejavuje od chvíle panenského počatia Krista až po jeho smrť.“ Osobitne je zjavné v hodine jeho umučenia:
„Preblahoslavená Panna napredovala na ceste viery(534) a verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž, kde stála nie bez Božieho zámeru; spolu so svojím Jednorodeným veľmi trpela a s materským srdcom sa spojila s jeho obetou,(618) keď s láskou súhlasila s obetovaním obete, ktorú ona porodila; a napokon ju sám Ježiš Kristus umierajúci na kríži dal za matku učeníkovi týmito slovami: ,Žena, hľa tvoj syn‘ (Jn 19,26).“

965 Po nanebovstúpení svojho Syna Mária „pomáhala svojimi modlitbami pri počiatkoch Cirkvi“. Spolu s apoštolmi a niekoľkými ženami „vidíme… aj Máriu vyprosovať svojimi modlitbami dar Ducha, ktorý ju zatienil už pri zvestovaní“.

zobraziť celé… AJ PRI SVOJOM NANEBOVZATÍ…

966 „Napokon bola Nepoškvrnená Panna – uchránená nedotknutá(491) od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu – po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou.“ Nanebovzatie presvätej Panny je výnimočnou účasťou na zmŕtvychvstaní jej Syna a anticipovaním vzkriesenia ostatných kresťanov:
„Pri svojom pôrode si si zachovala panenstvo, pri svojom usnutí si neopustila svet, Bohorodička: dosiahla si prameň života, ty, ktorá si počala živého Boha a svojimi modlitbami oslobodíš naše duše od smrti.“

zobraziť celé… JE NAŠOU MATKOU V PORIADKU MILOSTI

967 Pretože Panna Mária plne súhlasila s vôľou Otca, s vykupiteľským dielom svojho Syna a s každým vnuknutím Ducha Svätého, je pre Cirkev vzorom viery a lásky.(2679) Preto je „najvynikajúcejším a celkom jedinečným údom Cirkvi,“ ba je uskutočneným obrazom Cirkvi(507) (Ecclesiae typus).

968 Ale jej poslanie voči Cirkvi a celému ľudstvu siaha ešte ďalej. Ona „poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou celkom mimoriadnym spôsobom spolupracovala na Spasiteľovom diele(494) pre obnovu nadprirodzeného života duší. Preto je našou Matkou v poriadku milosti.“

969 „A toto Máriino materstvo(501) v poriadku milosti trvá neprestajne od súhlasu, ktorý s vierou dala pri zvestovaní(149) a bez zaváhania zachovala pod krížom, až kým sa definitívne nezavŕši počet všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní,(1370) ale svojím ustavičným orodovaním nám aj naďalej sprostredkúva dary večnej spásy… Preto sa Preblahoslavená Panna vzýva v Cirkvi pod titulmi Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica, Prostrednica.“

970 „Máriino materské poslanie voči ľuďom(2008) však… nijako nezatieňuje ani nezmenšuje jediné Kristovo prostredníctvo, ale ukazuje jeho moc. Lebo každý spasiteľný vplyv Preblahoslavenej Panny… pochádza z nesmiernej hojnosti Kristových zásluh, zakladá sa na jeho prostredníctve, úplne od neho závisí a z neho čerpá všetku svoju účinnosť.“ „Lebo nijaké stvorenie nemožno nikdy postaviť na roveň vteleného Slova a Vykupiteľa.(1545) Ale podobne ako na Kristovom kňazstve majú rozličným spôsobom účasť aj vysvätení služobníci, aj veriaci ľud a ako sa jediná Božia dobrota rozmanitým spôsobom skutočne rozlieva v stvoreniach, tak aj jediné Vykupiteľovo prostredníctvo(308) nevylučuje, ale vzbudzuje mnohorakú spoluprácu tvorov, pochádzajúcu z jediného prameňa.“

zobraziť celéII. Kult preblahoslavenej Panny

971 „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“(1172) (Lk 1,48). „Úcta Cirkvi k Preblahoslavenej Panne Márii patrí k samej podstate kresťanského kultu.“ Preblahoslavenej Panne „Cirkev právom preukazuje osobitný kult. Veď už od najstarších čias sa Preblahoslavená Panna uctieva pod titulom ,Bohorodička‘ a veriaci sa v modlitbách utiekajú pod jej ochranu vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách… Tento kult…, hoci je celkom osobitný, sa podstatne líši od kultu adorácie, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu rovnako ako Otcovi a Duchu Svätému, a nanajvýš ho napomáha.“ Svoje vyjadrenie nachádza v liturgických sviatkoch zasvätených Božej Matke a v mariánskych modlitbách, ako je svätý ruženec,(2678) ktorý je „súhrnom celého evanjelia – totius Evangelii breviarium“.

zobraziť celéIII. Mária – eschatologická ikona Cirkvi

972 To, čo sme povedali o Cirkvi, o jej pôvode, poslaní a cieli, nemôžeme zakončiť lepšie ako tak, že obrátime pohľad na Máriu,(773) aby sme na nej kontemplovali, čo je Cirkev vo svojom tajomstve, na svojej „ceste viery“, a čím bude vo vlasti po skončení svojho putovania, kde ju „na slávu Najsvätejšej a nedeliteľnej Trojice“ „v spoločenstve všetkých svätých“ očakáva tá, ktorú si Cirkev uctieva ako Matku svojho Pána a ako svoju vlastnú Matku:(829)
„Medzitým však Ježišova matka, podobne ako v nebi – už oslávená s telom i dušou – je obrazom a počiatkom Cirkvi, ktorá sa má zavŕšiť v budúcom veku, tak tu na zemi, kým nepríde Pánov deň, svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy.“ (2853)

zobraziť celéZhrnutie

973 Keď Mária pri zvestovaní vyslovuje svoje „Fiat“ („staň sa“) a tak súhlasí s tajomstvom vtelenia, už spolupracuje na celom diele, ktoré má uskutočniť jej Syn. Ona je Matkou všade tam, kde on je Spasiteľom a Hlavou tajomného tela.

974 Preblahoslavená Panna Mária po skončení svojho pozemského života bola vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy, kde už má účasť na sláve zmŕtvychvstania svojho Syna, a tak anticipuje vzkriesenie všetkých údov jeho tela.

975 „Veríme, že presvätá Bohorodička, nová Eva, Matka Cirkvi, neprestáva teraz v nebi vykonávať svoje materské poslanie voči Kristovým údom.“

zobraziť celé10. článok „VERÍM V ODPUSTENIE HRIECHOV“

976 Apoštolské vyznanie viery spája vieru v odpustenie hriechov s vierou v Ducha Svätého, ale aj s vierou v Cirkev a v spoločenstvo svätých. Keď zmŕtvychvstalý Kristus dal svojim apoštolom Ducha Svätého, udelil im aj svoju božskú moc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,22-23).
(Druhá časť Katechizmu sa bude výslovne zaoberať odpustením hriechov prostredníctvom krstu, sviatosti pokánia a iných sviatostí, najmä Eucharistie. Na tomto mieste teda postačí v krátkosti pripomenúť niektoré základné prvky.)

zobraziť celéI. Jeden krst na odpustenie hriechov{1263}

977 Náš Pán spojil odpustenie hriechov s vierou a krstom: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16,15-16). Krst je prvá a hlavná sviatosť na odpustenie hriechov, lebo nás zjednocuje s Kristom, ktorý bol vydaný za naše hriechy a bol vzkriesený na naše ospravodlivenie, aby sme „žili novým životom“ (Rim 6,4).

978 „Keď prvý raz vyznávame vieru a sme očistení svätým krstom, dostávame také dokonalé odpustenie, že neostáva nijaká vina, ktorú by bolo treba alebo zotrieť- či už vina zdedená pôvodom, či to, čo sme vlastnou vôľou zanedbali alebo spáchali -, alebo trestom odpykať. Pravda, krstná milosť nikoho neoslobodzuje od nijakej slabosti prirodzenosti, ba skôr… každý z nás musí bojovať proti hnutiam žiadostivosti,(1264) ktorá nás neprestajne podnecuje na hriech.“

979 Kto je v tomto boji s náklonnosťou na zlé dosť silný a bdelý, aby sa vyhol každému zraneniu hriechom? „Keďže teda bolo potrebné, aby Cirkev mala moc odpúšťať hriechy(1446) aj iným spôsobom než sviatosťou krstu, boli jej zverené kľúče od nebeského kráľovstva, aby sa nimi mohli odpustiť hriechy každému kajúcnikovi, aj keby hrešil až do posledného dňa života.“

980 Pokrstený sa teda môže zmieriť s Bohom(1422-1484) a s Cirkvou sviatosťou pokánia:
„Cirkevní Otcovia právom nazvali pokánie ,akýmsi namáhavým krstom‘, Táto sviatosť pokánia je však taká potrebná na spásu pre tých, čo po krste padli, ako je potrebný sám krst pre tých, čo ešte nie sú znovuzrodení.“

zobraziť celéII. Moc kľúčov

981 Kristus po svojom zmŕtvychvstaní poslal apoštolov, aby v jeho mene hlásali „všetkým národom, počnúc od Jeruzalema,… pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24,47). Apoštoli a ich nástupcovia vykonávajú túto „službu zmierenia“ (2Kor 5,18) nielen tým, že ohlasujú ľuďom Božie odpustenie, ktoré nám zaslúžil Kristus,(1444) vyzývajúc ich, aby sa obrátili a verili, ale aj tým, že im krstom udeľujú odpustenie hriechov a že ich zmierujú s Bohom a s Cirkvou vďaka moci kľúčov, ktorú dostali od Krista:
Cirkev „dostala kľúče od nebeského kráľovstva,(553) aby sa v nej skrze Kristovu krv, pôsobením Ducha Svätého, odpúšťali hriechy. V tejto Cirkvi opäť ožíva duša, ktorá bola mŕtva následkom hriechov, aby žila s Kristom, ktorého milosťou sme boli spasení.“

982 Nejestvuje hriech, aj keby bol akokoľvek ťažký,(1463) ktorý by svätá Cirkev nemohla odpustiť. „Nik nie je taký zlý a hriešny, aby nemohol s istotou dúfať v odpustenie, ak úprimne ľutuje svoje poklesky.“ (605) Kristus, ktorý zomrel za všetkých ľudí, chce, aby v jeho Cirkvi boli vždy otvorené brány odpustenia každému, kto sa zrieka hriechu.

983 Katechéza sa má usilovať prebudiť a udržiavať vo veriacich vieru(1442) v neporovnateľnú veľkosť daru, ktorý dal zmŕtvychvstalý Kristus svojej Cirkvi: poslanie a moc skutočne odpúšťať hriechy službou apoštolov a ich nástupcov:
„Pán chce, aby jeho učeníci mali čo najväčšiu moc;(1465) chce, aby jeho úbohí služobníci konali v jeho mene, čo konal on, keď bol tu na zemi.“
„[Kňazi] dostali moc, akú Boh nedal ani anjelom, ani archanjelom… A preto čokoľvek kňazi konajú na zemi, Boh potvrdzuje v nebi.“
„Keby v Cirkvi nebolo [odpustenie hriechov], nebolo by nijakej nádeje; keby v Cirkvi nebolo odpustenie hriechov, nebolo by nijakej nádeje na budúci život a na večné oslobodenie. Vzdávame vďaky Bohu, ktorý dal svojej Cirkvi tento dar.“

zobraziť celéZhrnutie

984 Vyznanie viery spája „odpustenie hriechov“ s vyznaním viery v Ducha Svätého. Zmŕtvychvstalý Kristus totiž zveril apoštolom moc odpúšťať hriechy, keď im dal Ducha Svätého.

985 Krst je prvá a hlavná sviatosť na odpustenie hriechov: zjednocuje nás s Kristom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a dáva nám Ducha Svätého.

986 Cirkev má z Kristovej vôle moc odpúšťať pokrsteným hriechy a vykonáva ju prostredníctvom biskupov a kňazov zvyčajne vo sviatosti pokánia.

987 „Tak kňazi, ako aj sviatosti na odpustenie hriechov [sú] akoby nástroje…, ktorými Kristus Pán, jediný pôvodca a darca spásy, spôsobuje v nás odpustenie hriechov a ospravodlivenie.“

zobraziť celé11. článok „VERÍM VO VZKRIESENIE TELA“

988 Kresťanské Krédo – vyznanie našej viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého a v jeho stvoriteľskú, spasiteľskú a posvätiteľskú činnosť- vrcholí vyznaním viery vo vzkriesenie mŕtvych na konci čias a vo večný život.

989 Pevne veríme a pevne dúfame, že ako Kristus naozaj vstal z mŕtvych a žije naveky, aj spravodliví budú po svojej smrti naveky žiť(655) so vzkrieseným Kristom a že on ich vzkriesi v posledný deň. Naše vzkriesenie bude, takisto ako jeho vzkriesenie, dielom Najsvätejšej Trojice.(648)
„Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“ (Rim 8,11).

990 Výraz „telo“ označuje človeka v stave jeho slabosti a smrteľnosti. „Vzkriesenie tela“(364) znamená, že po smrti nebude žiť len nesmrteľná duša, ale že znova ožijú aj naše „smrteľné telá“ (Rim 8,11).

991 Veriť vo vzkriesenie mŕtvych(638) bolo podstatným prvkom kresťanskej viery už od jej začiatkov: „Vzkriesenie mŕtvych je istota kresťanov. Vierou vo vzkriesenie sme [kresťanmi].“
„Akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera… Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1Kor 15,12-14.20).

zobraziť celéI. Kristovo a naše vzkriesenie

zobraziť celéPOSTUPNÉ ZJAVOVANIE VZKRIESENIA

992 Vzkriesenie mŕtvych zjavoval Boh svojmu ľudu postupne. Nádej na telesné vzkriesenie mŕtvych sa presadila ako vnútorný dôsledok viery v Boha, Stvoriteľa celého človeka, duše i tela.(297) Stvoriteľ neba a zeme je aj ten, ktorý verne dodržiava svoju zmluvu s Abrahámom a jeho potomstvom. V tejto dvojitej perspektíve sa začne prejavovať viera vo vzkriesenie. Machabejskí mučeníci vyznávajú pri svojom mučení:
„Pán vesmíru, pre ktorého zákony umierame, vzkriesi nás pre večný život“ (2Mach 7,9). „Pod ľudským násilím spokojne zomiera ten, komu Boh vlieva nádej, že ho opäť vzkriesi“ (2Mach 7,14).

993 Farizeji a mnohí Pánovi súčasníci očakávali vzkriesenie.(575) Ježiš ho s istotou učí. Saducejom, ktorí ho popierajú, odpovedá: „Nemýlite sa preto, že nepoznáte Písmo ani Božiu moc?“ (Mk 12,24). Viera vo vzkriesenie sa zakladá na viere v Boha,(205) ktorý „nie je Bohom mŕtvych, ale živých“ (Mk 12,27).

994 Ba viac, Ježiš spája vieru vo vzkriesenie so svojou osobou: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11,25). Sám Ježiš vzkriesi v posledný deň tých, ktorí v neho uverili a ktorí jedli jeho telo a pili jeho krv. (646) Už teraz dáva znamenie a záruku vzkriesenia, keď vracia život niektorým mŕtvym a tým zvestuje svoje vlastné zmŕtvychvstanie, ktoré však bude patriť do iného poriadku. O tejto jedinečnej udalosti hovorí ako o „znamení proroka Jonáša“ (Mt 12,39), ako o znamení chrámu: (652) predpovedá, že vstane z mŕtvych na tretí deň po tom, čo ho zabijú.

995 Byť Kristovým svedkom znamená byť „svedkom jeho zmŕtvychvstania“(860) (Sk 1,22), patriť k tým, čo „s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili“ (Sk 10,41). Kresťanská nádej na vzkriesenie je plne poznačená stretnutiami so zmŕtvychvstalým Kristom.(655) Vstaneme z mŕtvych ako on, s ním a skrze neho.

996 Kresťanská viera vo vzkriesenie(643) sa už od začiatku stretala s nepochopením a odporom. „V ničom inom sa neprotirečí kresťanskej viere tak silno, tak tvrdošijne, tak vytrvalo a vášnivo, ako keď ide o vzkriesenie tela.“ Veľmi všeobecne sa prijíma, že život ľudskej osoby pokračuje po smrti duchovným spôsobom. Ako však uveriť, že by toto tak zjavne smrteľné telo mohlo byť vzkriesené pre večný život?

zobraziť celéAKO VSTANÚ MŔTVI?

997 Čo znamená „vstať z mŕtvych“? Pri smrti, teda pri oddelení duše od tela, telo človeka podlieha rozkladu, kým jeho duša ide v ústrety Bohu,(366) i keď ešte očakáva, že sa spojí so svojím osláveným telom. Boh vo svojej všemohúcnosti definitívne dá nášmu telu neporušiteľný život, keď ho mocou Ježišovho zmŕtvychvstania spojí s našou dušou.

998 Kto vstane z mŕtvych?(1038) Všetci ľudia, ktorí zomreli: „Tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5,29).

999 Ako? Kristus vstal z mŕtvych so svojím vlastným telom.(640) „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja“ (Lk 24,39). Nevrátil sa však do pozemského života.(645) Takisto v ňom „všetci vstanú z mŕtvych so svojím vlastným telom, ktoré majú teraz“, ale toto telo bude pretvorené na oslávené telo, na „telo duchovné“ (1Kor 15,44):
„Ale niekto povie: ,Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?‘ Hlupák! Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie. A čo seješ, neseješ budúce telo, ale holé zrno…; seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné;… mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní… Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť“ (1Kor 15,35-37.42.52-53).

1000 Toto „ako“ (spôsob, akým sa odohrá vzkriesenie)(647) prevyšuje našu predstavu a naše chápanie. Je prístupné iba vo viere. Ale naša účasť na Eucharistii je už predzvesťou premenenia nášho tela Kristom.
„Ako chlieb, ktorý pochádza zo zeme, keď prijal vzývanie Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, ktorá sa skladá z dvoch skutočností: pozemskej a nebeskej, aj naše telá, keď prijímajú Eucharistiu,(1405) už nie sú porušiteľné, lebo majú nádej na vzkriesenie.“

1001 Kedy? Definitívne „v posledný deň“(1038) (Jn 6,39-40.44.54;11,24), „na konci sveta“. (673) Vzkriesenie mŕtvych je totiž úzko spojené s Kristovým druhým príchodom (parúziou):
„Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví“ (1Sol 4,16).

zobraziť celéVZKRIESENÍ S KRISTOM

1002 Ak je pravda, že nás Kristus vzkriesi „v posledný deň“, je pravda aj to, že sme už určitým spôsobom vzkriesení s Kristom. Veď vďaka Duchu Svätému je kresťanský život už tu na zemi účasťou na Kristovej smrti(655) a na jeho zmŕtvychvstaní:
„S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych… Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 2,12;3,1).

1003 Veriaci, krstom zjednotení s Kristom, majú už skutočne účasť na nebeskom živote vzkrieseného Krista, ale tento život zostáva „s Kristom ukrytý v Bohu“ (1227) (Kol 3,3). „S ním nás [Boh] vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“(2796) (Ef 2,6). Keďže sa v Eucharistii živíme jeho telom, už patríme ku Kristovmu telu. A keď v posledný deň vstaneme z mŕtvych, zjavíme sa aj my „s ním v sláve“ (Kol 3,4).

1004 V očakávaní toho dňa telo a duša veriaceho majú už účasť na dôstojnosti byť „v Kristovi“.(364) Z toho vyplýva, že treba mať v úcte vlastné telo, ale aj telo blížneho, najmä keď trpí:(1397)
„Ale telo… je pre Pána a Pán pre telo. A Boh aj Pána vzkriesil a vzkriesi aj nás svojou mocou. Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?… Nepatríte sebe… Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1Kor 6,13-15.19-20).

zobraziť celéII. Umrieť v Ježišovi Kristovi

1005 Aby sme s Kristom vstali z mŕtvych, musíme s Kristom umrieť, musíme sa „vzdialiť z tela a bývať u Pána“(624) (2Kor 5,8). Pri odchode, ktorým je smrť, sa duša oddelí od tela.(650) Opäť sa spojí so svojím telom v deň vzkriesenia mŕtvych.

zobraziť celéSMRŤ

1006 „Záhada ľudskej existencie vrcholí zoči-voči smrti.“ (164, 1500) Telesná smrť je v istom zmysle prirodzená, ale pre vieru je v skutočnosti „mzdou hriechu“ (Rim 6,23). A pre tých, čo umierajú v Kristovej milosti, je účasťou na Pánovej smrti, aby mohli mať účasť aj na jeho zmŕtvychvstaní.

1007 Smrť je zakončením pozemského života. Náš život sa meria časom, v priebehu ktorého sa meníme, starneme a smrť, ako u všetkých živých tvorov na zemi, sa javí ako normálny koniec života. Táto stránka smrti dáva nášmu životu určitú naliehavosť, lebo myšlienka, že sme smrteľní, slúži aj na to, aby nám pripomínala, že na realizovanie nášho života máme vymedzený čas:
„V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým… sa navráti prach do zeme, čím bol aj (predtým); a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal“ (Kaz 12,1.7).

1008 Smrť je následok hriechu.(401) Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý autenticky vykladá výroky Svätého písma a Tradície, učí, že smrť vstúpila do sveta pre hriech človeka. Hoci človek mal smrteľnú prirodzenosť, Boh určil, že nemal umrieť. Smrť bola teda proti plánom Boha Stvoriteľa(376) a vstúpila do sveta ako následok hriechu. „Telesná smrť, ktorej by bol býval človek unikol, keby nebol zhrešil,“ je teda „posledný nepriateľ“ (1Kor 15,26) človeka, ktorý má byť premožený.

1009 Kristus premenil smrť. Aj Ježiš, Boží Syn, podstúpil smrť, ktorá patrí k stavu ľudskej prirodzenosti.(612) Ale napriek svojej hrôze pred ňou prijal ju úkonom úplnej a slobodnej poslušnosti vôli svojho Otca. Ježišova poslušnosť premenila kliatbu smrti na požehnanie.

zobraziť celéZMYSEL KRESŤANSKEJ SMRTI

1010 Vďaka Kristovi má kresťanská smrť kladný zmysel: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1,21). „Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť“ (2Tim 2,11). Podstatná novosť kresťanskej smrti je v tom, že krstom už kresťan sviatostne „zomrel s Kristom“,(1220) aby žil novým životom; a ak zomrieme v Kristovej milosti, telesná smrť dokončí toto „umieranie s Kristom“, a tak zavŕši naše včlenenie do neho v jeho vykupiteľskom čine:
„Pre mňa je lepšie zomrieť v (po grécky eis = do, v) Krista Ježiša ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Blíži sa moje narodenie… Nechajte ma prijať čisté svetlo; keď ta prídem, budem človekom.“

1011 V smrti Boh povoláva človeka k sebe. Preto kresťan môže pociťovať voči smrti podobnú túžbu(1025) ako svätý Pavol: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1,23). A svoju smrť môže podľa Kristovho príkladu premeniť na úkon poslušnosti a lásky voči Otcovi.
„Moja láska je ukrižovaná,… je vo mne živá a hovoriaca voda, ktorá mi vnútri vraví: ,Poď k Otcovi.‘“
„V túžbe vidieť ťa chcem zomrieť.“
„Neumieram, vstupujem do života.“

1012 Kresťanský pohľad na smrť je vynikajúcim spôsobom vyjadrený v liturgii Cirkvi:
„Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“

1013 Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu a rozhodol o svojom konečnom osude. „Po skončení nášho jediného pozemského života,“ už sa nevrátime do iných pozemských životov. „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú“ (Hebr 9,27). Po smrti nejestvuje „prevteľovanie“ (reinkarnácia).

1014 Cirkev nás povzbudzuje, aby sme sa pripravovali na hodinu svojej smrti („Od náhlej a nepredvídanej smrti vysloboď nás, Pane“: niekdajšie Litánie k všetkým svätým), aby sme prosili Božiu Matku o orodovanie za nás „v hodinu našej smrti“(2676-2677) (modlitba „Zdravas’, Mária“) a aby sme sa zverovali svätému Jozefovi, patrónovi dobrej smrti:
„Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, akoby si dnes mal umrieť. Keby si mal dobré svedomie, smrti by si sa veľmi nebál. Lepšie by bolo chrániť sa hriechu, než utekať pred smrťou. Ak nie si dnes pripravený, ako budeš zajtra?“
„Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru telesnú smrť, ktorej ani jeden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomrú v smrteľných hriechoch! Blažení tí, ktorých [smrť] nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neuškodí.“

zobraziť celéZhrnutie

1015 „Telo je oporný bod spásy – Caro salutis est cardo.“ Veríme v Boha, ktorý je stvoriteľom tela; veríme v Slovo, ktoré sa stalo telom, aby vykúpilo telo; veríme vo vzkriesenie tela, ktorým sa zavŕši stvorenie a vykúpenie tela.

1016 Smrťou sa duša oddelí od tela, ale pri vzkriesení Boh dá nášmu premenenému telu neporušiteľný život, keď ho opäť spojí s našou dušou. Ako Kristus vstal z mŕtvych a žije naveky, aj my všetci vstaneme z mŕtvych v posledný deň.

1017 „Veríme… v skutočné vzkriesenie tohto tela, ktoré máme teraz.“ Do hrobu sa síce seje porušiteľné telo, ale vstáva telo neporušiteľné, „telo duchovné“ (1Kor 15,44).

1018 Následkom dedičného hriechu musí človek podstúpiť telesnú smrť, „ktorej… by bol býval unikol, keby nebol zhrešil.“

1019 Ježiš, Boží Syn, dobrovoľne podstúpil smrť za nás v úplnej a slobodnej poslušnosti vôli Boha, svojho Otca. Svojou smrťou premohol smrť, a tak dal všetkým ľuďom možnosť spasiť sa.

zobraziť celé12. článok „VERÍM V ŽIVOT VEČNÝ“

1020 Kresťan, ktorý spája svoju smrť s Ježišovou smrťou,(1523-1525) chápe smrť ako príchod ku Kristovi a ako vstup do večného života. Keď Cirkev nad umierajúcim kresťanom posledný raz vyslovila slová rozhrešenia, ktoré vyjadrujú Kristovo odpustenie, keď ho posledný raz poznačila posilňujúcim pomazaním a vo viatiku mu dala Krista ako pokrm na cestu, obracia sa na neho týmito nežnými a ubezpečujúcimi slovami:
„Vydaj sa na cestu, kresťanská duša, z tohto sveta v mene všemohúceho Boha Otca, ktorý ťa stvoril, v mene Ježiša Krista, Syna živého Boha, ktorý za teba umrel na kríži, v mene Ducha Svätého, ktorého si dostal ako dar; nech je dnes tvoje bydlisko v pokoji svätého Jeruzalema spolu so svätou Božou Rodičkou Pannou Máriou, so svätým Jozefom a so všetkými anjelmi a svätými… Vráť sa k svojmu Stvoriteľovi, ktorý ťa utvoril z prachu zeme. Keď opustíš tento pozemský život, nech ti prídu v ústrety Panna Mária,(336, 2677) anjeli a svätí… Kiež uzrieš svojho Vykupiteľa z tváre do tváre a kiež ho budeš vidieť na veky vekov.“

zobraziť celéI. Osobitný súd

1021 Smrťou sa končí život človeka ako čas otvorený na prijatie alebo odmietnutie Božej milosti, ktorá sa stala zjavnou v Kristovi. Nový zákon hovorí o súde(1038) najmä z hľadiska konečného stretnutia s Kristom pri jeho druhom príchode, ale viac ráz hovorí aj o odplate bezprostredne po smrti každého človeka podľa jeho skutkov a jeho viery.(679) Podobenstvo o chudobnom Lazárovi a Kristove slová kajúcemu zločincovi na kríži, ako aj iné texty Nového zákona hovoria o konečnom osude duše, ktorý môže byť v jednotlivých prípadoch odlišný.

1022 Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu(393) vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde, ktorý stavia život človeka do vzťahu s Kristom: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí.
„Na konci života ťa budú súdiť podľa lásky.“ (1470)

zobraziť celéII. Nebo

1023 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom.(954) Sú navždy podobní Bohu, lebo ho vidia „takého, aký je“ (1Jn 3,2), „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12):
„Apoštolskou autoritou definujeme, že podľa všeobecného Božieho rozhodnutia duše všetkých svätých, ktorí zomreli pred umučením nášho Pána Ježiša Krista… a ostatných veriacich, ktorí zomreli po prijatí Kristovho svätého krstu, v ktorých nebolo nič, čo by bolo treba očistiť, keď zomreli… alebo v ktorých, ak vtedy bolo alebo bude treba niečo očistiť, keď [raz] boli [alebo budú] po svojej smrti očistené…, a to aj pred vzkriesením svojho tela a pred všeobecným súdom, po nanebovstúpení Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, boli, sú a budú v nebi, v nebeskom kráľovstve a v nebeskom raji s Kristom, pridružení k spoločenstvu svätých anjelov, a že po utrpení a smrti Pána Ježiša Krista uvideli a vidia Božiu podstatu intuitívnym videním a aj z tváre do tváre bez sprostredkovania akéhokoľvek stvorenia.“

1024 Tento dokonalý život s Najsvätejšou Trojicou, toto spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou Máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými sa volá „nebo“. Nebo je posledný cieľ človeka(260, 326) a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti.(2734, 1718)

1025 Žiť v nebi znamená „byť s Kristom“. (1011) Vyvolení žijú „v ňom“, ale zachovávajú si pri tom, alebo lepšie, nachádzajú v tom svoju pravú totožnosť, svoje vlastné meno:
„Život je totiž byť s Kristom, lebo kde je Kristus, tam je kráľovstvo.“

1026 Ježiš Kristus nám svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním „otvoril“ nebo. Život blažených spočíva v plnom vlastnení ovocia vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus. On pridružuje k svojmu nebeskému osláveniu tých, čo v neho uverili a ostali verní jeho vôli.(793) Nebo je blažené spoločenstvo všetkých, ktorí sú dokonale včlenení do Krista.

1027 Toto tajomstvo blaženého spoločenstva s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi, presahuje každé chápanie a každú predstavu. Sväté písmo nám o tomto blaženom spoločenstve(959, 1720) hovorí v obrazoch: život, svetlo, pokoj, svadobná hostina, víno Kráľovstva, dom Otca, nebeský Jeruzalem, raj: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9).

1028 Pretože Boh je transcendentný,(1722) možno ho vidieť takého, aký je, iba keď on sám sprístupní svoje tajomstvo bezprostrednému nazeraniu človeka a dá mu na to schopnosť. Toto nazeranie na Boha v jeho nebeskej sláve nazýva Cirkev „oblažujúcim videním“(163) (visio beatifica):
„Aká to bude sláva a aká blaženosť, keď budeš pripustený, aby si videl Boha, keď budeš poctený, aby si s Kristom Pánom, svojím Bohom, mal radosť z večnej spásy a z večného svetla… [a] v nebeskom kráľovstve spolu so spravodlivými a Božími priateľmi prežíval slasť z darovanej nesmrteľnosti.“

1029 V nebeskej sláve blažení naďalej radostne plnia Božiu vôľu(956) týkajúcu sa ostatných ľudí a celého stvorenia.(668) Už kraľujú s Kristom; s ním „budú kraľovať na veky vekov“ (Zjv 22,5).

zobraziť celéIII. Konečné očisťovanie alebo očistec

1030 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.

1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených,(954, 1472) ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:
„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31). Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“

1032 Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých,(958) o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2Mach 12,46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých(1371) a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny,(1479) odpustky a kajúcne skutky.
„Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?… Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby.“

zobraziť celéIV. Peklo

1033 Nemôžeme byť zjednotení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Nemôžeme však milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu alebo proti sebe samým: „Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život“ (1Jn 3,14-15). Náš Pán nás upozorňuje na to, že budeme od neho odlúčení, ak nebudeme pomáhať vo vážnych potrebách chudobným a maličkým, ktorí sú jeho bratmi. (1861) Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby. A tento stav definitívneho vylúčenia seba(393) zo spoločenstva s Bohom a s blaženými sa označuje slovom „peklo“.(633)

1034 Ježiš často hovorí o „pekle“ („gehenne“), o „neuhasiteľnom ohni“ , ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa, a kde môžu zahynúť naraz duša i telo. Ježiš závažnými slovami oznamuje, že „pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva… tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece“ (Mt 13,41-42) a že vyhlási odsúdenie: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa“ (Mt 25,41).

1035 Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo(393) a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, „večný oheň“. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.

1036 Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú pre človeka výzvou na zodpovednosť,(1734) s ktorou má používať svoju slobodu so zreteľom na svoj večný osud. Súčasne sú aj naliehavou výzvou na obrátenie:(1428) „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7,13-14).
„Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných, a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude plač a škrípanie zubami.“

1037 Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tom odvrátení až do konca. Cirkev v eucharistickej liturgii(162) a v každodenných modlitbách svojich veriacich úpenlivo prosí o milosrdenstvo Boha,(1014, 1821) ktorý „nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2Pt 3,9).
„Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci, i celá tvoja rodina. Spravuj naše dni vo svojom pokoji, zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených.“

zobraziť celéV. Posledný súd{678-679}

1038 Vzkriesenie všetkých mŕtvych, „spravodlivých i nespravodlivých“ (Sk 24,15), sa odohrá pred posledným súdom.(998, 1001) To bude „hodina, keď všetci v hroboch počujú… hlas [Syna človeka] a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5,28-29). Vtedy Kristus príde „vo svojej sláve a s ním všetci anjeli,… zhromaždia [sa] pred ním všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava, capov zľava… A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“ (Mt 25,31-33.46).

1039 Pred Ježišom Kristom, ktorý je Pravda,(678) sa definitívne ukáže pravda o vzťahu každého človeka k Bohu. Posledný súd odhalí až do posledných dôsledkov, čo dobré každý urobil alebo zanedbal urobiť počas svojho pozemského života:
„Všetko, čo robia zlí, sa zaznamenáva, a oni o tom nevedia. Keď príde viditeľne náš Boh, nebude mlčať (Ž50,3)… Potom sa obráti aj k tým, čo sú zľava: Na zemi som vám nechal svojich najbiednejších. Ja, ako Hlava, povie, som sedel v nebi po pravici Otca, ale moje údy na zemi sa trápili, moje údy na zemi trpeli núdzu. Keby ste boli niečo dali mojim údom, váš dar by bol došiel aj k Hlave. A boli by ste spoznali, že keď som vám na zemi nechal svojich najbiednejších, ustanovil som vám doručovateľov, ktorí by prinášali vaše skutky do mojej pokladnice. A vy ste im nevložili do rúk nič, preto ste u mňa nič nenašli.“

1040 Posledný súd nastane vo chvíli slávneho Kristovho návratu. Iba Otec pozná tú hodinu a deň,(637) len on rozhoduje o jeho príchode. Vtedy skrze svojho Syna Ježiša Krista vynesie svoj definitívny rozsudok nad celými dejinami. Spoznáme posledný zmysel celého diela stvorenia a celej ekonómie spásy a pochopíme obdivuhodné cesty, po ktorých Božia prozreteľnosť viedla všetko k poslednému cieľu.(314) Posledný súd ukáže, že Božia spravodlivosť víťazí nad všetkými nespravodlivosťami, ktorých sa dopustili jeho stvorenia, a že Božia láska je silnejšia ako smrť.

1041 Posolstvo posledného súdu vyzýva na obrátenie,(1432) zakiaľ ešte Boh dáva ľuďom „milostivý čas… deň spásy“ (2Kor 6,2). Vnuká svätú bázeň pred Bohom. Zaväzuje zasadiť sa za spravodlivosť Božieho kráľovstva. Ohlasuje „blahoslavenú nádej“ (Tít 2,13) na návrat Pána,(2854) ktorý príde, „aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný vo všetkých veriacich“ (2Sol 1,10).

zobraziť celéVI. Nádej na nové nebo a novú zem

1042 Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť.(769) Po všeobecnom súde budú spravodliví naveky kraľovať s Kristom, oslávení na tele i na duši, a aj sám vesmír bude obnovený:(670)
Vtedy Cirkev „bude zavŕšená… v nebeskej sláve, keď… spolu s ľudským pokolením bude dokonale obnovený v Kristovi aj celý svet, ktorý je úzko spätý s človekom a skrze neho dosahuje svoj cieľ.“ (310)

1043 Túto tajomnú obnovu, ktorá pretvorí ľudstvo i svet, Sväté písmo volá „nové nebo a nová zem“(671) (2Pt 3,13). Bude to definitívne uskutočnenie Božieho plánu: „zjednotiť v Kristovi ako v hlave(280) všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“(518) (Ef 1,10).

1044 V tomto novom svete, nebeskom Jeruzaleme, bude Boh prebývať medzi ľuďmi. „Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21,4).

1045 Pre ľudí bude toto zavŕšenie konečným uskutočnením jednoty ľudského pokolenia,(775) ktorú chcel Boh už od stvorenia sveta a ktorej bola putujúca Cirkev „akoby sviatosťou“. Tí, čo budú zjednotení s Kristom, budú tvoriť spoločenstvo vykúpených, Božie „sväté mesto“(1404) (Zjv 21,2), „Baránkovu manželku“ (Zjv 21,9). Už ju nebude zraňovať hriech, nečistota, samoľúbosť, ktoré ničia alebo zraňujú pozemské spoločenstvo ľudí. Oblažujúce videnie, v ktorom sa Boh nevyčerpateľným spôsobom otvorí vyvoleným, bude nevysychajúcim prameňom blaženosti, pokoja a vzájomného spoločenstva.

1046 Pokiaľ ide o vesmír, Zjavenie hovorí o hlbokej jednote osudu hmotného sveta a človeka:
„Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia“(349) v nádeji, „že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy… Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame… vykúpenie svojho tela“ (Rim 8,19-23).

1047 Aj viditeľný vesmír je teda určený na to, aby bol pretvorený: „Lebo treba, aby – uvedený do pôvodného stavu – bez prekážky slúžil spravodlivým“ a mal účasť na ich oslávení vo vzkriesenom Ježišovi Kristovi.

1048 „Nepoznáme čas zavŕšenia zeme a ľudstva,(673) ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený. Tvárnosť tohto sveta, znetvorená hriechom, sa síce pomíňa, ale sme poučení, že Boh pripravuje nový príbytok a novú zem, na ktorej prebýva spravodlivosť a ktorej blaženosť splní a prevýši všetky túžby po pokoji, ktoré sa rodia v srdciach ľudí.“

1049 „Očakávanie novej zeme však nemá oslabovať, ale skôr podnecovať starostlivosť o zveľadenie tejto zeme, kde rastie to telo novej ľudskej rodiny, ktoré už môže poskytnúť určitý náčrt nového sveta. Preto hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok(2820) od rastu Kristovho kráľovstva, predsa však v miere, v akej môže prispieť k lepšiemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, má veľký význam pre Božie kráľovstvo.“

1050 „Lebo hodnoty,(1709) ako je ľudská dôstojnosť, bratské spoločenstvo a sloboda, čiže všetky tie dobré plody prírody a našej príčinlivosti, ktoré sme v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu rozmnožili na zemi, potom opäť nájdeme, ale očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a univerzálne kráľovstvo.“ (260) Vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28) vo večnom živote:
„Život vo svojej podstate a pravde je Otec, ktorý skrze Syna v Duchu Svätom vylieva na všetkých ako z prameňa nebeské dary. Z jeho láskavosti sú aj nám ľuďom naozaj prisľúbené dobrá večného života.“

zobraziť celéZhrnutie

1051 Každý človek dostáva od Krista, sudcu živých i mŕtvych, hneď po svojej smrti večnú odplatu vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde.

1052 „Veríme, že duše všetkých, ktorí zomierajú v Kristovej milosti… tvoria po smrti Boží ľud a že smrť bude úplne zničená v deň vzkriesenia, keď sa tieto duše spoja so svojimi telami.“

1053 „Veríme, že množstvo duší, ktoré sú zhromaždené s Ježišom a Máriou v raji, tvorí nebeskú Cirkev, kde [tieto duše] požívajú večnú blaženosť a vidia Boha takého, aký je, a kde majú so svätými anjelmi v rozličnom stupni a rôznym spôsobom účasť na Božej vláde, ktorú vykonáva oslávený Kristus, lebo za nás orodujú a svojou bratskou starostlivosťou nám veľmi pomáhajú v našej slabosti.“

1054 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do Božej radosti.

1055 Cirkev na základe „spoločenstva svätých“ odporúča zosnulých do Božieho milosrdenstva a obetuje za nich prosby (suffragia), najmä svätú eucharistickú obetu.

1056 Cirkev podľa Kristovho príkladu varuje veriacich pred smutnou a žalostnou skutočnosťou večnej smrti, ktorá sa volá aj „peklo“.

1057 Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.

1058 Cirkev sa modlí, aby sa nik nezatratil: „Pane, nikdy nedopusť, aby som sa odlúčil od teba.“ Ak je pravda, že sa nik nemôže spasiť sám, je pravda aj to, že Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2,4) a že jemu „je všetko možné.“ (Mt 19,26).

1059 „Svätá Rímska cirkev pevne verí a s istotou tvrdí, že… v deň súdu sa všetci ľudia so svojimi telami objavia pred Kristovým súdom, aby vydali počet zo svojich skutkov.“

1060 Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť. Vtedy budú spravodliví naveky kraľovať s Kristom, oslávení na tele i na duši, a aj sám hmotný vesmír bude premenený. Vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28) vo večnom živote.

zobraziť celé„AMEN“

1061 Vyznanie viery, ako aj posledná kniha Svätého písma sa končí hebrejským slovom Amen.(2856) Toto slovo sa často nachádza aj na konci modlitieb Nového zákona. Takisto aj Cirkev končí svoje modlitby slovom Amen.

1062 V hebrejčine Amen pochádza z toho istého koreňa ako slovo „veriť“. Tento koreň vyjadruje stálosť, vierohodnosť, vernosť. Tak chápeme, prečo môže „Amen“ znamenať tak vernosť Boha voči nám,(214) ako aj našu dôveru v neho.

1063 U proroka Izaiáša sa vyskytuje výraz „verný Boh“,(215) doslovne „Boh Amen“, t. j. Boh verný svojim prisľúbeniam: „Kto bude chcieť byť požehnaný na zemi, bude chcieť byť požehnaný Bohom Amen“ (Iz 65,16). Náš Pán často používa slovo „Amen“ („veru“), niekedy aj opakovane , aby zdôraznil vierohodnosť svojho učenia,(156) svoju autoritu založenú na Božej pravde.

1064 Záverečné „Amen“ Vyznania viery opakuje teda a potvrdzuje jeho prvé slovo: „Verím.“ Veriť znamená povedať „Amen“ Božím slovám, prisľúbeniam a prikázaniam, znamená úplne sa spoľahnúť na toho, ktorý je „Amen“ nekonečnej lásky a dokonalej vernosti. Každodenný kresťanský život bude teda „Amen“ onomu „Verím“ Vyznania viery nášho krstu:(197, 2101)
„Nech ti je tvoje Vyznanie viery akoby zrkadlom. Pozoruj sa v ňom, aby si videl, či veríš všetko, čo vyznávaš, že veríš, a raduj sa každý deň zo svojej viery.“

1065 Ježiš Kristus sám je „Amen“ (Zjv 3,14). On je definitívne „Amen“ Otcovej lásky k nám; on berie na seba a završuje naše „Amen“ Otcovi: „Všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ,áno‘, a preto je skrze neho aj naše ,amen‘ Bohu na slávu“ (2Kor 1,20):
„Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi
máš ty, Bože, Otče všemohúci,
v jednote s Duchom Svätým
všetku úctu a slávu
po všetky veky vekov.
AMEN.“