SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž
Hlavičky paragrafovPOMAZANIE CHORĂťCH
Zobrazovať/Nezobrazovať

KKC1499

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: DRUHÁ KAPITOLA SVIATOSTI UZDRAVENIA
    článok: 5. článok SVIATOSŤ POMAZANIA CHORÝCH
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

1499 „Posvätným pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a ich spasil, ba ich povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s Kristovým utrpením a jeho smrťou, a tak prispeli k dobru Božieho ľudu.“

KKC1500


1500 Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba nám dáva možnosť vytušiť smrť.(1006)

KKC1501


1501 Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu.

KKC1502


1502 Človek Starého zákona prežíva chorobu pred Božou tvárou. Pred Bohom roní slzy nad svojou chorobou a od neho, Pána života a smrti, si úpenlivo vyprosuje uzdravenie. Choroba sa stáva cestou k obráteniu a Božím odpustením sa začína uzdravenie. (164) Izrael nadobúda skúsenosť, že choroba je tajomným spôsobom spojená s hriechom a zlom(376) a že vernosť Bohu podľa jeho Zákona navracia život: „… lebo ja, Pán, som tvoj lekár“ (Ex 15,26). Prorok Izaiáš tuší, že utrpenie môže mať aj vykupiteľský význam za hriechy iných. Napokon Izaiáš zvestuje, že Boh spôsobí, že pre Sion nadíde čas, keď odpustí každú vinu a uzdraví každú chorobu.

KKC1503


1503 Kristov súcit s chorými a jeho mnohé uzdravenia(549) chorých každého druhu sú výrazným znamením toho, že „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk 7,16) a že Božie kráľovstvo je už celkom blízko. Ježiš má moc nielen uzdravovať, ale aj odpúšťať hriechy; (1421) prišiel uzdraviť celého človeka, dušu i telo; on je lekár, ktorého potrebujú chorí. Jeho súcit so všetkými, čo trpia, ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožňuje: „Bol som chorý a navštívili ste ma“ (Mt 25,36). Jeho uprednostňujúca láska k chorým v priebehu storočí neprestala budiť u kresťanov celkom osobitnú pozornosť voči všetkým,(2288) čo trpia na tele alebo na duši. Z nej pochádzajú neúnavné úsilia uľaviť im.

KKC1504


1504 Ježiš často žiada od chorých, aby verili. Na uzdravenie používa znaky: slinu a vkladanie rúk, blato a umytie. Chorí sa ho snažia dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila,(695) ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk 6,19). Tak sa nás Kristus vo sviatostiach aj naďalej „dotýka“,(1116) aby nás uzdravoval.

KKC1505


1505 Kristus dojatý toľkými utrpeniami nielen dovoľuje, aby sa ho chorí dotýkali, ale si osvojuje ich biedy: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17). Neuzdravil všetkých chorých. Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a nad smrťou(440) prostredníctvom jeho Veľkej noci. Na kríži vzal Kristus na seba celú ťarchu zla a sňal „hriech sveta“ (Jn 1,29), ktorého je choroba iba následkom. Svojím utrpením a smrťou na kríži dal Kristus utrpeniu nový zmysel:(307) utrpenie nás už môže urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením.

KKC1506


1506 Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby ho nasledovali tak, že aj oni vezmú na seba svoj kríž. Keď ho nasledujú, nadobúdajú nový pohľad na chorobu a chorých.(859) Ježiš ich pridružuje k svojmu životu chudoby a služby. Dáva im účasť na svojej službe súcitu a uzdravovania: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali“ (Mk 6,12-13).

KKC1507


1507 Zmŕtvychvstalý Pán obnovuje toto poslanie (Mk 16,17-18) a potvrdzuje ho znameniami, ktoré Cirkev koná, vzývajúc jeho meno. Tieto znamenia ukazujú osobitným spôsobom,(430) že Ježiš je skutočne „Boh, ktorý spasí“.

KKC1508


1508 Duch Svätý dáva niektorým ľuďom(798) mimoriadnu charizmu uzdravovania, aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale ani najintenzívnejšie modlitby nedosiahnu uzdravenie všetkých chorôb. Tak sa aj svätý Pavol musí od Pána naučiť: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2Kor 12,9) a že utrpenia, ktoré treba znášať, môžu mať tento zmysel: „Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu(618) pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24).

KKC1509


1509 „Chorých uzdravujte“ (Mt 10,8). Túto úlohu dostala Cirkev od Pána a snaží sa ju plniť jednak starostlivosťou o chorých, jednak prosebnou modlitbou, ktorou ich sprevádza. Verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše i tela. Táto prítomnosť osobitne pôsobí prostredníctvom sviatostí a celkom osobitným spôsobom skrze Eucharistiu,(1405) chlieb, ktorý dáva večný život a ktorého spätosť s telesným zdravím naznačuje svätý Pavol.

KKC1510


1510 Apoštolská Cirkev pozná však aj osobitný obrad pre chorých, o ktorom svedčí svätý Jakub: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“(1117) (Jak 5,14-15). Tradícia spoznala v tomto obrade jednu zo siedmich sviatostí Cirkvi.

KKC1511


1511 Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých:
„Toto sväté pomazanie chorých ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona. Marek ju síce naznačil, ale Jakub, apoštol a Pánov brat, ju veriacim odporučil a urobil známou.“

KKC1512


1512 V liturgickej tradícii na Východe, ako aj na Západe jestvujú už od najstarších čias svedectvá o pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom. V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie len v posledných chvíľach. Preto dostalo názov „posledné pomazanie“. Napriek tomuto vývoju liturgia nikdy neprestala prosiť Pána, aby chorý znova nadobudol zdravie, ak by to osožilo jeho spáse.

KKC1513


1513 Apoštolská konštitúcia „Sacram unctionem infirmorum“ z 30. novembra 1972, pridržiavajúc sa Druhého vatikánskeho koncilu, stanovila, aby sa v budúcnosti v rímskom obrade dodržiavalo toto:
„Sviatosť pomazania chorých sa udeľuje tým, čo vážne ochoreli, pomazaním na čele a na rukách olivovým alebo podľa okolností iným rastlinným riadne posväteným olejom, pričom sa iba raz hovoria slová: ,Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní.“

KKC1514


1514 Pomazanie chorých „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti.“

KKC1515


1515 Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.

KKC1516


1516 Vysluhovateľmi pomazania chorých sú iba biskupi a kňazi. Je povinnosťou duchovných pastierov poučiť veriacich o blahodarných účinkoch tejto sviatosti. Veriaci nech povzbudzujú chorých, aby si zavolali kňaza a prijali túto sviatosť. Chorí nech sa pripravia, aby ju prijali s dobrými dispozíciami za pomoci svojho duchovného pastiera a celého cirkevného spoločenstva, ktoré je pozvané zahrnúť celkom osobitným spôsobom chorých svojimi modlitbami a svojou bratskou pozornosťou.

KKC1517


1517 Ako všetky sviatosti, aj pomazanie chorých je liturgickým a spoločným slávením, (1140) či už sa koná v rodine, v nemocnici, alebo v kostole, pre jedného chorého alebo pre celú skupinu chorých. Je veľmi vhodné, aby sa slávilo v rámci Eucharistie, pamiatky Pánovej Veľkej noci. Ak to okolnosti vyžadujú, môže sviatosť pokánia predchádzať slávenie tejto sviatosti a po ňom môže nasledovať sviatosť Eucharistie. Keďže Eucharistia je sviatosťou Kristovej Veľkej noci, mala by byť vždy poslednou sviatosťou pozemského putovania, „viatikom“ („pokrmom na cestu“)(1524) na „prechod“ do večného života.

KKC1518


1518 Slovo a sviatosť tvoria nedeliteľný celok. Slávenie otvára liturgia slova, ktorú predchádza úkon pokánia. Kristove slová a svedectvo apoštolov podnecujú vieru chorého a spoločenstva, aby vyprosovali od Pána silu jeho Ducha.

KKC1519


1519 Slávenie tejto sviatosti obsahuje najmä tieto prvky: „starší [po grécky presbyteroi] Cirkvi“ (Jak 5,14) mlčky vkladajú ruky na chorých; vo viere Cirkvi sa modlia nad chorými; je to epikléza vlastná tejto sviatosti; potom udeľujú pomazanie olejom, ktorý posvätil biskup alebo, v prípade potreby, kňaz.
Uvedené liturgické úkony naznačujú, akú milosť udeľuje táto sviatosť chorým.

KKC1520


1520 Osobitný dar Ducha Svätého.(733) Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou. Táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa. Okrem toho „ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5,15).

KKC1521


1521 Spojenie s Kristovým utrpením. Milosťou tejto sviatosti chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením.(1535) Je istým spôsobom posvätený, aby prinášal ovocie pripodobnením sa Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. Utrpenie, následok dedičného hriechu, dostáva nový zmysel: stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele.(1499)

KKC1522


1522 Ekleziálna milosť. Chorí, ktorí prijímajú túto sviatosť, tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“, prispievajú k dobru Božieho ľudu“. (953) Keď Cirkev slávi túto sviatosť v spoločenstve svätých oroduje za dobro chorého. A chorý zasa milosťou tejto sviatosti prispieva k posväteniu Cirkvi a k dobru všetkých ľudí, za ktorých Cirkev trpí a obetuje sa skrze Krista Bohu Otcovi.

KKC1523


1523 Príprava na posledný prechod.(1020) Ak sa sviatosť pomazania chorých vysluhuje všetkým, ktorí trpia ťažkými chorobami a slabosťami, tým skôr sa udeľuje ľuďom, ktorí sa nachádzajú na konci života. Preto bola nazvaná aj „sacramentum exeuntium“ („sviatosť odchádzajúcich“). Pomazanie chorých završuje naše pripodobnenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu, tak ako sa začalo krstom.(1294) Dovršuje sväté pomazania, ktoré vyznačujú etapy celého života kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život a birmovné pomazanie nás posilnilo na životný boj.(1020) Toto posledné pomazanie opevňuje akoby silnou hradbou koniec nášho pozemského života na posledné boje pred vstupom do Otcovho domu.

KKC1524


1524 Tým, čo opúšťajú tento život,(1392) Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj Eucharistiu ako viatikum („pokrm na cestu“). Prijatie Kristovho tela a krvi v tejto chvíli prechodu k Otcovi má osobitný význam a dôležitosť. Je semenom večného života a silou vzkriesenia podľa Pánových slov: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Eucharistia, sviatosť zosnulého a vzkrieseného Krista, je v tomto prípade sviatosťou prechodu zo smrti do života, z tohto sveta k Otcovi.

KKC1525


1525 Možno povedať, že podobne ako sviatosti krstu,(1680) birmovania a Eucharistie tvoria jeden celok, ktorý sa volá „sviatosti uvádzania do kresťanského života“, tak sviatosti pokánia, pomazania chorých a Eucharistia ako viatikum sú na konci kresťanského života „sviatosťami, ktoré pripravujú na nebeskú vlasť“ alebo sviatosťami,(2299) ktorými sa končí pozemské putovanie.