SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: ŠTVRTÁ ČASŤ KRESŤANSKÁ MODLITBA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL MODLITBA PÁNA: „OTČE NÁŠ“
  kapitola: 
    článok: 2. článok „OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH“
     odsek: 
odstavec: II. „Otče!“
       téma: 

zobraziť celéII. „Otče!“

2779 Prv než si osvojíme tento začiatočný vzlet Modlitby Pána, bude užitočné, keď si pokorne očistíme srdce od niektorých falošných obrazov „tohto sveta“. Pokora nám pomáha uznať, že „nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11,27), t. j. „maličkým“ (Mt 11,25). Očistenie srdca sa týka predstáv otca a matky, ktoré pochádzajú z našej osobnej a kultúrnej histórie a ovplyvňujú náš vzťah k Bohu. Boh, náš Otec, presahuje kategórie stvoreného sveta.(239) Prenášať na neho alebo stavať proti nemu naše predstavy v tejto oblasti by znamenalo vytvárať si modly, ktorým sa potom človek klania alebo ich rúca. Modliť sa k Otcovi znamená vstúpiť do jeho tajomstva, akým on je a akého nám ho zjavil Syn:
„Meno Boh Otec nebolo nikomu zjavené. Aj Mojžiš, ktorý sa naň pýtal, počul iné meno. Nám bolo zjavené v Synovi. Meno Otec nejestvuje totiž prv ako Syn.“

2780 Môžeme vzývať Boha ako „Otca“,(240) pretože nám ho zjavil jeho Syn, ktorý sa stal človekom, a pretože nám ho dáva poznať jeho Duch. Práve na tom, čo človek nemôže pochopiť, ani anjelské mocnosti vytušiť – totiž na osobnom vzťahu Syna k Otcovi –, Duch Syna dáva účasť nám, ktorí veríme, že Ježiš je Kristus a že sme sa narodili z Boha.

2781 Keď sa modlíme k Otcovi,(2665) sme v spoločenstve s ním i s jeho Synom Ježišom Kristom. Práve vtedy ho poznávame a uznávame so vždy novým obdivom. Prvé slovo Modlitby Pána je najprv velebením a adoráciou, až potom vzývaním. Lebo sláva Boha je v tom, že ho uznávame za „Otca“, za pravého Boha. Vzdávame mu vďaky za to, že nám zjavil svoje meno, že nám dal veriť v svoje meno a že v nás prebýva svojou prítomnosťou.

2782 Môžeme sa klaňať Otcovi, pretože nám dal znova sa narodiť k jeho životu tým, že nás adoptoval za svoje deti(1267) vo svojom jedinom Synovi: krstom nás včleňuje do tela svojho Krista (Pomazaného) a pomazaním svojho Ducha, ktorý sa rozlieva z Hlavy do údov, robí aj z nás „pomazaných“:
„Boh, ktorý nás predurčil na adoptovanie, urobil nás podobnými Kristovmu oslávenému telu. Keďže ste sa stali účastnými na Kristovi, právom sa voláte ,pomazaní‘.“
„Nový človek, znovuzrodený a vrátený svojmu Bohu prostredníctvom jeho milosti, povie na prvom mieste: Otče, lebo už začal byť synom.“

2783 Takto nás Modlitba Pána zjavuje nám samým, (1701) keď nám zjavuje Otca:
„Človeče, neodvažoval si sa zdvihnúť tvár k nebu, klopil si oči k zemi, a zrazu si dostal Kristovu milosť, boli ti odpustené všetky hriechy. Zo zlého služobníka si sa stal dobrým synom… Pozdvihni teda oči k Otcovi, ktorý ta zrodil [krstným] kúpeľom, k Otcovi, ktorý ťa vykúpil skrze Syna, a povedz ,Otče náš‘… Ale nenárokuj si pre seba niečo osobitné. Je vlastným Otcom iba Kristovi, nám všetkým je spoločným Otcom, lebo len jeho splodil, kým nás stvoril. Povedz teda aj ty z milosti: ,Otče náš‘, aby si si zaslúžil byť synom.“

2784 Tento nezaslúžený dar adopcie(1428) od nás vyžaduje neprestajné obrátenie a nový život. Modliť sa k nášmu Otcovi má v nás rozvíjať dve základné dispozície:
Túžbu a vôľu podobať sa mu. Boli sme stvorení na jeho obraz, milosťou nám bola vrátená podobnosť s ním a my máme na túto milosť odpovedať.(1997)
„Keď Boha voláme Otcom, máme konať ako Božie deti.“
„Nemôže láskavého Boha volať Otcom, kto má neústupčivé a nevľúdne srdce: nemá totiž tie známky láskavosti, ktoré má nebeský Otec.“
„Treba vždy hľadieť na Otcovu krásu a podľa nej má každý vyzdobiť svoju dušu.“

2785 Pokorné a dôverujúce srdce,(2562) ktoré nám umožňuje, aby sme sa obrátili a stali sa „ako deti“ (Mt 18,3), lebo Otec sa zjavuje „maličkým“ (Mt 11,25).
Je to stav, „ktorý sa vytvára kontempláciou samého Boha a ohňom lásky, vďaka ktorému sa duša, ponorená a vrhnutá do jeho lásky, veľmi dôverne a s osobitnou zbožnosťou zhovára s Bohom ako s vlastným Otcom“.
„Otče náš. Toto meno vzbudzuje aj lásku – veď čo má byť deťom drahšie ako otec? –, aj pokomú žiadosť… a priam očakávanie, že dosiahneme, o čo budeme prosiť… Veď čo nedá deťom, ktoré ho prosia, keď im už predtým udelil, aby boli deťmi?“