SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC


2. odsek OTEC

zobraziť celéI. „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“

232 Kresťania sú krstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“(189, 1223) (Mt 28,19). Predtým odpovedajú „Verím“ na trojnásobnú otázku, ktorou sa od nich žiada, aby vyznali svoju vieru v Otca, v Syna a v Ducha: „Viera všetkých kresťanov má základ v Trojici.“

233 Kresťania sú krstení „v mene“ Otca i Syna i Ducha Svätého, a nie v ich „menách“, lebo je len jeden Boh, všemohúci Otec a jeho jednorodený Syn a Duch Svätý: Najsvätejšia Trojica.

234 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice(2157) je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v „hierarchii právd“ viery. „Celé dejiny spásy sú dejinami cesty a spôsobu,(90) akým sa pravý a jediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, zjavuje ľuďom, a keď sa odvrátia od hriechu, zmieruje(1449) a spája ich so sebou.“

235 V tomto odseku sa v krátkosti vysvetlí, ako bolo zjavené tajomstvo Najsvätejšej Trojice (I), ako Cirkev formulovala učenie viery o tomto tajomstve (II), a napokon ako Boh Otec božskými poslaniami Syna a Ducha Svätého uskutočňuje svoj „dobrotivý plán“ stvorenia, vykúpenia a posvätenia (III).

236 Cirkevní Otcovia(1066) rozlišujú medzi „Teológiou“ a „Ekonómiou“. Prvým termínom označujú tajomstvo vnútorného života Boha-Trojice a druhým všetky Božie diela, ktorými sa Boh zjavuje a dáva svoj život. Prostredníctvom Ekonómie je nám zjavená Teológia a Teológia zasa objasňuje celú Ekonómiu.(259) Božie diela zjavujú, kto je Boh sám v sebe, a naopak, tajomstvo jeho vnútorného bytia osvetľuje chápanie všetkých jeho diel. Podobne je to aj medzi ľudskými osobami. Osoba sa prejavuje vo svojom konaní, a čím lepšie poznáme nejakú osobu, tým lepšie chápeme jej konanie.

237 Trojica je tajomstvom viery v úzkom zmysle slova, totiž jedným z tajomstiev skrytých v Bohu, „ktoré nemôžu byť poznané, ak ich Boh nezjaví“. Boh nepochybne zanechal určité stopy svojho trojičného Bytia(50) vo svojom stvoriteľskom diele a vo svojom Zjavení za čias Starej zmluvy. Ale hĺbka jeho Bytia ako Najsvätejšej Trojice je tajomstvo, ktoré je nedostupné samému rozumu, ba aj viere Izraela pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého.

zobraziť celéII. Zjavenie Boha ako Trojice

zobraziť celéOTEC SA ZJAVUJE PROSTREDNÍCTVOM SYNA

238 Vzývanie Boha ako „Otca“ je známe v mnohých náboženstvách. Božstvo sa často považuje za „otca bohov i ľudí“. V Izraeli je Boh nazvaný Otcom ako Stvoriteľsveta. Ešte väčšmi je Boh Otcom na základe Zmluvy a Zákona darovaného ľudu, o ktorom hovorí: „Izrael je môj prvorodený syn“ (Ex 4,22). Je nazvaný aj Otcom kráľa Izraela. (2443) A celkom osobitne je „Otcom chudobných“, sirôt a vdov, ktorí sú pod jeho láskavou ochranou.

239 Keď reč viery označuje Boha menom „Otec“, poukazuje predovšetkým na dva aspekty: že Boh je prvopočiatkom všetkého a transcendentnou autoritou a že zároveň je dobrotou a starostlivosťou, ktorá miluje všetky svoje deti. Túto otcovskú nežnosť Boha možno vyjadriť aj obrazom materstva, ktorý lepšie zvýrazňuje Božiu imanentnosť a dôvernosť vzťahu medzi Bohom a jeho stvorením. Takto reč viery čerpá z ľudskej skúsenosti týkajúcej sa rodičov, ktorí sú pre človeka v istom zmysle prvými zástupcami Boha. Ale z tejto skúsenosti vyplýva aj to, že ľudskí rodičia sú omylní a môžu znetvoriť podobu otcovstva a materstva. Preto treba pripomenúť, že Boh presahuje ľudské rozlišovanie pohlaví.(370, 2779) On nie je ani muž, ani žena, on je Boh. Presahuje aj ľudské otcovstvo a materstvo, hoci je ich pôvodcom a mierou: nik nie je tak otcom, ako je Otcom Boh.

240 Ježiš zjavil, že Boh je „Otec“ v mimoriadnom zmysle:(2780) nie je Otcom iba ako Stvoriteľ, ale je večne Otcom(441-445) vo vzťahu k svojmu jednorodenému Synovi, ktorý je večne Synom iba vo vzťahu k svojmu Otcovi: „Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11,27).

241 Preto apoštoli vyznávajú Ježiša ako „Slovo“, ktoré „bolo na počiatku… u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jnl ,1), ako toho, ktorý „je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) a „odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebrl ,3).

242 Po nich Cirkev, nadväzujúc na apoštolskú Tradíciu, vyznala v roku 325 na prvom ekumenickom koncile v Nicei, že Syn je „jednej podstaty s Otcom“, (465) t. j., že je s ním jeden Boh. Druhý ekumenický koncil, zhromaždený v Carihrade roku 381, zachoval tento výraz vo svojej formulácii nicejského Kréda a vyznal „jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; [Boha z Boha,] Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom“.

zobraziť celéOTEC A SYN ZJAVENÍ DUCHOM

243 Ježiš pred svojou Veľkou nocou (Paschou) zvestuje, že pošle „iného Tešiteľa“ (Obrancu), Ducha Svätého.(683) Duch, ktorý pôsobí už od stvorenia a kedysi „hovoril skrze prorokov“, (2780) bude teraz s učeníkmi a v nich, aby ich učil a uviedol „do plnej pravdy“(687) (Jn 16,13). Tak je Duch Svätý zjavený ako iná božská osoba vo vzťahu k Ježišovi a k Otcovi.

244 Večný pôvod Ducha sa zjavuje v jeho poslaní v čase. Ducha Svätého poslal apoštolom a Cirkvi tak Otec v mene Syna, ako aj Syn osobne, keď sa vrátil k Otcovi. (732) Zoslanie osoby Svätého Ducha po Ježišovom oslávení naplno zjavuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice.

245 Apoštolskú vieru, pokiaľ ide o Ducha Svätého,(152) vyznal druhý ekumenický koncil roku 381 v Carihrade: Veríme „v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca“. Cirkev tým uznáva Otca za „prameň a pôvod celého božstva“. Večný pôvod Ducha Svätého sa však viaže na večný pôvod Syna: „Veríme, že aj Duch Svätý, ktorý je tretia osoba v Trojici, je jeden a rovnaký Boh s Bohom Otcom i Synom, jednej podstaty a jednej prirodzenosti;… nevolá sa však iba Duch Otca ani iba Duch Syna, ale Duch Otca i Syna zároveň.“ (685) Krédo Carihradského koncilu vyznáva: „Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.“

246 Latinská tradícia Symbolu viery vyznáva, že Duch „vychádza z Otca i Syna [Filioque]“. Florentský koncil v roku 1438 vysvetľuje: „Duch Svätý… má svoju bytnosť a svoje bytie od Otca i od Syna zároveň a z obidvoch večne vychádza ako z jediného princípu a jediným vydychovaním… A keďže všetko, čo je Otcovo, dal sám Otec svojmu jednorodenému Synovi plodením, s výnimkou toho, že je Otcom, aj to, že Duch vychádza zo Syna, má Syn večne od Otca, ktorým je aj večne plodený.“

247 Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal Vyznanie viery z roku 381. Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna (medzi 8. až 11. storočím) pripúšťalo v latinskej liturgii. Zavedenie výrazu Filioque do Nicejsko-carihradského vyznania viery do latinskej liturgie je však ešte aj dnes príčinou nezhody s pravoslávnymi cirkvami.

248 Východná tradícia predovšetkým vyzdvihuje, že Otec je prvotný počiatok vo vzťahu k Duchu. Keď vyznáva, že Duch „vychádza z Otca“ (Jn 15,26), tvrdí, že vychádza z Otca skrze Syna. Západná tradícia vyzdvihuje predovšetkým spoločenstvo jednej podstaty medzi Otcom a Synom, keď hovorí, že Duch vychádza z Otca i Syna (Filioque). A hovorí to „oprávnene a odôvodnene“, lebo večný poriadok božských osôb v ich spoločenstve jednej podstaty zahŕňa v sebe skutočnosť, že Otec je prvotný počiatok Ducha, pretože je „počiatok bez počiatku“, ale aj skutočnosť, že ako Otec jednorodeného Syna je spolu s ním jediný počiatok, z ktorého vychádza Duch Svätý „ako z jediného počiatku“ Ak sa toto oprávnené doplnenie (Filioque) príliš nezdôrazňuje, nenarúša totožnosť viery v skutočnosť toho istého tajomstva, ktoré sa vyznáva.

zobraziť celéIII. Najsvätejšia Trojica v učení viery

zobraziť celéUTVÁRANIE TROJIČNEJ DOGMY

249 Zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola hneď od začiatku v základoch živej viery Cirkvi najmä prostredníctvom krstu.(683) Nachádza svoje vyjadrenie v pravidle krstnej viery(189) (regula fidei baptismalis), formulovanom v ohlasovaní, v katechéze a v modlitbe Cirkvi. Takéto formulácie sú už v apoštolských spisoch, ako to dosviedča pozdrav prevzatý do eucharistickej liturgie: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (2Kor 13,13).

250 Cirkev sa v priebehu prvých storočí snažila jasnejšie formulovať svoju trojičnú vieru,(94) aby prehĺbila svoje chápanie viery a aj aby ju bránila proti bludom, ktoré ju deformovali. To bolo dielo prvých koncilov, ktorým pomáhala teologická práca cirkevných Otcov a ktoré podporoval zmysel pre vieru kresťanského ľudu.

251 Na formulovanie dogmy o Najsvätejšej Trojici musela Cirkev vytvoriť vlastnú terminológiu pomocou pojmov filozofického pôvodu: „podstata“, „osoba“ alebo „hypostáza“, „vzťah“ atď. Tým však nepodriadila vieru ľudskej múdrosti, ale dala nový, nezvyčajný význam týmto termínom, ktoré mali od toho času vyjadrovať aj nevýslovné tajomstvo,(170) ktoré „nekonečne presahuje všetko, čo môžeme ľudským spôsobom pochopiť“.

252 Cirkev používa termín „podstata“ (substantia) – ktorý sa niekedy prekladá aj výrazom „bytnosť“ (essentia) alebo aj výrazom „prirodzenosť“ (natura) – na označenie Božieho bytia v jeho jednote; termín „osoba“ (persona) alebo „hypostáza“ (hypostasis) na označenie Otca, Syna a Ducha Svätého v ich skutočnej vzájomnej odlišnosti a termín „vzťah“ (relatio) na označenie toho, že ich odlišnosť spočíva v ich vzájomnom vzťahu.

zobraziť celéDOGMA O NAJSVÄTEJŠEJ TROJICI

253 Trojica je jedna. Nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: „Trojicu jednej podstaty.“ (2789) Božské osoby si nedelia medzi sebou jediné božstvo, ale každá z nich je celý Boh, „lebo… Otec je to isté, čo Syn, Syn to isté, čo Otec, Otec a Syn(590) sú to isté, čo Duch Svätý, t. j. prirodzenosťou jeden Boh“. „Každá z troch osôb je tou skutočnosťou, čiže božskou podstatou, bytnosťou alebo prirodzenosťou.“

254 Božské osoby sú od seba skutočne odlišné. „Uctievame si a vyznávame: jediného Boha(468, 689) nie v tom zmysle, akoby bol osamotený.“ „Otec“, „Syn“ a „Duch Svätý“ nie sú len mená, ktoré by označovali spôsoby Božieho bytia, pretože sú medzi sebou skutočne odlišní: „Otec totiž nie je Syn, ani Syn nie je Otec, ani Duch Svätý nie je Otec alebo Syn.“ Navzájom sa odlišujú vzťahmi, ktoré vyplývajú z ich pôvodu: „Otec je ten, ktorý plodí, Syn je ten, ktorý je plodený, a Duch Svätý ten, ktorý [z oboch] vychádza.“ Božia jednota je trojjediná.

255 Božské osoby sú vo vzájomnom vzťahu. Pretože skutočná vzájomná odlišnosť osôb nerozdeľuje Božiu jednotu, spočíva iba v ich vzájomných vzťahoch: „V menách, ktoré vyjadrujú vzťah osôb,(240) Otec označuje vzťah k Synovi, Syn k Otcovi a Duch Svätý k obidvom: hoci sa vzhľadom na vzťahy hovorí o troch osobách, verí sa iba jedna prirodzenosť alebo podstata.“ Veď v nich „všetko… je jedno, kde sa nevyskytuje protiklad vzťahu“. „Pre túto jednotu je Otec celý v Synovi a celý v Duchu Svätom; Syn je celý v Otcovi a celý v Duchu Svätom; Duch Svätý je celý v Otcovi a celý v Synovi.“

256 Svätý Gregor Nazianzský, ktorého volajú aj „Teológ“, zveruje carihradským katechumenom toto zhrnutie trojičnej viery:(236, 684)
„Predovšetkým, prosím, zachovaj vzácny poklad,(84) pre ktorý žijem, za ktorý bojujem a ktorý nech ma sprevádza, keď sa rozlúčim s týmto životom. S ním znášam aj všetky ťažkosti života a pohŕdam všetkými radosťami a nepokladám ich za nič; vieru, hovorím, a vyznanie viery v Otca i Syna i Ducha Svätého. Dnes ti ju zverujem. S ňou ta ponorím do očistnej vody a vyzdvihnem z nej. Dávam ti ju za spoločníčku a ochrankyňu celého života: jediné božstvo a moc, jestvujúce spoločne v Troch a obsahujúce Troch odlišným spôsobom: božstvo rovnakej podstaty alebo prirodzenosti, ktoré sa vznešenosťou nezväčšuje ani podriadenosťou nezmenšuje… Nekonečnú jednotu Troch nekonečných. Každý z nich je Boh, ak sa berie do úvahy osve…; a Boh sú títo Traja, ak sa berú do úvahy spolu… Len čo som si v duchu predstavil Jedného, hneď mi zažiarili Traja. Len čo začnem rozlišovať Troch, hneď som privedený k Jednému.“

zobraziť celéIV. Božie diela a trojičné poslania

257 „Svetlo, blažená Trojica, a najpôvodnejšia Jednota! – O lux, beata Trinitas, et principalis Unitas!“ Boh je večná blaženosť,(221) nesmrteľný život, nezapadajúce svetlo: Boh je Láska: Otec, Syn a Duch Svätý. Boh chce slobodne darovať slávu svojho blaženého života.(758) Také je jeho „dobrotivé rozhodnutie“ (Ef 1,9), ktoré si ešte pred stvorením sveta predsavzal vo svojom milovanom Synovi, a preto nás predurčil, „aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1,5), čiže aby sme sa stali „podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8,29) skrze „Ducha adoptívneho synovstva“ (Rim 8,15). Toto rozhodnutie, čiže plán spásy, je milosť, „ktorú sme dostali pred večnými vekmi“ (2Tim 1,9), a pochádza priamo z trojičnej lásky. Tento plán sa rozvíja v diele stvorenia(292) a po páde v celých dejinách spásy, v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého,(850) v ktorých pokračuje poslanie Cirkvi.

258 Celý Boží poriadok spásy (oeconomia divina) je spoločným dielom troch božských osôb. Veď tak ako má Trojica len jednu a tú istú prirodzenosť, má len jedno a to isté konanie. (686) „Otec, Syn a Duch Svätý nie [sú] tri princípy stvorenia, ale jeden princíp.“ Každá božská osoba však koná spoločné dielo podľa svojej osobnej vlastnosti. A tak Cirkev, pridržiavajúc sa Nového zákona, vyznáva, že je „jeden… Boh a Otec, od ktorého je všetko; a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko; a jeden Duch Svätý, v ktorom je všetko“. Najmä božské poslania: vtelenie Syna a darovanie Ducha Svätého zjavujú osobitné vlastnosti božských osôb.

259 Celý Boží poriadok spásy,(236) ako dielo spoločné a zároveň osobné, dáva poznať aj osobitnú vlastnosť božských osôb, aj ich jedinú prirodzenosť. Aj celý kresťanský život je spoločenstvom s každou z božských osôb, ale ich vôbec neoddeľuje. Kto oslavuje Otca, robí to skrze Syna v Duchu Svätom; kto nasleduje Krista, robí tak preto, že ho priťahuje Otec a pohýna Duch Svätý.

260 Posledný cieľ celého Božieho poriadku(1050, 1721) spásy je, aby stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty Najsvätejšej Trojice. Ale už teraz sme povolaní na to, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica.(1997) Pán totiž hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23):
„O môj Bože, Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som spočinula v tebe nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech už nič nie je schopné narušiť môj pokoj ani ma vyviesť z teba, o môj Nemeniteľný, ale nech ma každý okamih unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob z nej svoje nebo, svoj obľúbený príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech ťa tam nikdy nenechám samého, ale nech som tam úplne celá, úplne bdelá vo svojej viere, celá v adorácii, úplne odovzdaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“ (2565)

zobraziť celéZhrnutie

261 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredné tajomstvo viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý.

262 Vtelenie Božieho Syna zjavuje, že Boh je večný Otec a že Syn je jednej podstaty s Otcom, že totiž v ňom a s ním je ten istý jediný Boh.

263 Zoslanie Ducha Svätého, ktorého Otec posiela v Synovom mene a ktorého Syn posiela „od Otca“ (Jn 15,26), zjavuje, že on je s nimi ten istý jediný Boh. „Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.“

264 „Duch Svätý vychádza z Otca ako z prvotného prameňa, a keďže ho Otec bez akéhokoľvek časového odstupu dáva [Synovi], vychádza spoločne z obidvoch.“

265 Milosťou krstu sme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19) povolaní mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice „tu na zemi v temnote viery a po smrti vo večnom svetle“.

266 „Katolícka viera je v tom, že uctievame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote a pritom nemiešame osoby ani nerozdeľujeme podstatu: lebo iná je osoba Otca, iná Syna a iná Ducha Svätého; ale jediné je božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, rovnaká [je ich] sláva a rovnako večná veleba.“

267 Božské osoby, neoddeliteľné v tom, čo sú, sú neoddeliteľné aj v tom, čo konajú. Ale v spoločnom Božom konaní každá prejavuje to, čo je jej v Trojici vlastné, najmä v božských poslaniach vtelenia Syna a darovania Ducha Svätého.