KKC
Zhrnutie
176 Viera je osobné primknutie sa celého človeka k Bohu, ktorý sa zjavuje. Zahŕňa v sebe súhlas rozumu a vôle so Zjavením, ktoré Boh dal o sebe činmi a slovami.
177 „Veriť“ má teda dvojaký vzťah: k osobe a k pravde; k pravde pre dôveru k osobe, ktorá tú pravdu dosviedča.
178 V nikoho iného nemáme veriť, iba v Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého.
179 Viera je nadprirodzený Boží dar. Aby človek veril, potrebuje vnútornú pomoc Ducha Svätého.
180 „Veriť“ je vedomý a slobodný ľudský úkon, ktorý zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby.
181 „Veriť“ je ekleziálny úkon. Viera Cirkvi predchádza, rodí, udržiava a živí našu vieru. Cirkev je matka všetkých veriacich. „Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku – Habere iam non potest Deum Patrem qui Ecclesiam non habet Matrem.“
182 „Veríme všetko, čo obsahuje napísané alebo ústne podané Božie slovo a čo Cirkev… predkladá veriť ako Bohom zjavené.“
183 Viera je nevyhnutne potrebná na spásu. Tvrdí to sám Pán Ježiš: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16,16).
184 „Viera… je určitou predchuťou [praelibatio] toho poznania, ktoré nás urobí blaženými v budúcom živote.“