SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: TRETIA ČASŤ ŽIVOT V KRISTOVI
     oddiel: PRVÝ ODDIEL POVOLANIE ČLOVEKA: ŽIVOT V DUCHU
  kapitola: TRETIA KAPITOLA BOŽIA SPÁSA: ZÁKON A MILOSŤ
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

TRETIA KAPITOLA BOŽIA SPÁSA: ZÁKON A MILOSŤ

1949 Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje:
„S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,12-13).

zobraziť celé1. článok MORÁLNY ZÁKON

1950 Morálny zákon je dielo Božej múdrosti. V biblickom zmysle ho možno definovať ako otcovské poučovanie,(53) ako Božiu výchovu. Morálny zákon predpisuje človekovi cesty, normy správania,(1719) ktoré vedú k prisľúbenej blaženosti; zakazuje cesty zla, ktoré odvádzajú od Boha a od jeho lásky. Je zároveň prísny vo svojich príkazoch a láskavý vo svojich prisľúbeniach.

1951 Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro. Morálny zákon predpokladá racionálny poriadok medzi stvoreniami, ktorý Stvoriteľ svojou mocou, múdrosťou a dobrotou stanovil pre ich dobro a vzhľadom na ich cieľ.(295) Každý zákon nachádza svoju prvú a poslednú pravdu vo večnom zákone. Zákon je vyhlásený a stanovený rozumom ako účasť na prozreteľnosti živého Boha,(306) Stvoriteľa a Vykupiteľa všetkých. Toto „nariadenie rozumu sa volá zákon“.
„Jedine človek [spomedzi všetkých živých tvorov] sa môže chváliť tým, že bol hodný dostať od Boha zákon. Ako rozumový tvor, schopný chápať a usudzovať, má sa riadiť racionálnou slobodou,(301) podriadený tomu, ktorý mu všetko podriadil.“

1952 Formy vyjadrenia morálneho zákona sú rozmanité a všetky sú medzi sebou zladené: večný zákon, prameň všetkých zákonov v Bohu; prirodzený zákon; zjavený zákon, ktorý zahŕňa starý zákon a nový alebo evanjeliový zákon, a napokon občianske a cirkevné zákony.

1953 Morálny zákon nachádza svoju plnosť(578) a svoju jednotu v Kristovi. Sám Ježiš Kristus je cestou k dokonalosti. Je cieľom zákona, lebo jedine on učí Božej spravodlivosti a udeľuje ju: „Veď cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí“ (Rim 10,4).

zobraziť celéI. Prirodzený morálny zákon

1954 Človek má účasť na múdrosti a dobrote Stvoriteľa,(307) ktorý mu udeľuje vládu nad vlastnými činmi a schopnosť riadiť sa podľa pravdy a dobra. Prirodzený zákon vyjadruje pôvodný morálny cit,(1776) ktorý človekovi umožňuje rozumom rozlišovať dobro a zlo, pravdu a lož:
„Prirodzený zákon… je vpísaný a vrytý do duše každého človeka, lebo tento zákon je ľudský rozum, ktorý prikazuje konať správne a zakazuje páchať hriech. Ale tento príkaz ľudského rozumu by nemal silu zákona, keby nebol hlasom a tlmočníkom vyššieho Rozumu, ktorému náš rozum a naša sloboda majú byť podriadené.“

1955 Boží a prirodzený zákon ukazuje človekovi cestu,(1787) ktorou má ísť, aby konal dobro a dosiahol svoj cieľ. Prirodzený zákon vyjadruje prvé a základné príkazy, ktorými sa riadi morálny život.(396) Jeho základom je túžba po Bohu a podriadenosť Bohu, ktorý je prameňom a sudcom každého dobra, ako aj zmysel pre druhého ako seberovného.(2070) Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore. Tento zákon sa volá prirodzený nie vo vzťahu k prirodzenosti nerozumných bytostí, ale preto, že rozum, ktorý ho vyhlasuje, je vlastný ľudskej prirodzenosti:
„Kde sú teda napísané [tie normy], ak nie v knihe toho svetla, ktoré sa volá Pravda? Odtiaľ sa predpisuje každý spravodlivý zákon a prechádza do srdca človeka, ktorý koná spravodlivo, nie tak, že by sa presťahoval, ale sa doň akoby vtláča, tak ako obraz, ktorý prechádza z prsteňa do vosku, ale prsteň neopúšťa.“
Prirodzený zákon „nie je nič iné ako svetlo rozumu, ktoré do nás vložil Boh a pomocou ktorého poznávame, čo treba robiť a čomu sa vyhýbať. Toto svetlo a tento zákon dal Boh človekovi pri stvorení.

1956 Prirodzený zákon prítomný v srdci každého človeka a stanovený rozumom je všeobecný vo svojich príkazoch(2261) a jeho autorita sa vzťahuje na všetkých ľudí. Vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a určuje základ jej práv a jej základných povinností:
„Správne [mysliaci] rozum je opravdivý zákon; zhoduje sa s prirodzenosťou; jestvuje u všetkých ľudí, je nemenný a večný, prikazujúc volá k povinnosti, zakazujúc odvracia od omylu… Tento zákon sa nesmie nahradiť iným zákonom, ani nie je dovolené obmedziť v niečom jeho platnosť, ani ho nemožno celkom zrušiť“

1957 Aplikovanie prirodzeného zákona je veľmi rozmanité. Môže vyžadovať, aby sa bral ohľad na prispôsobenie mnohorakým životným podmienkam podľa miesta, epochy a okolností. Napriek tomu v rozdielnych kultúrach zostáva prirodzený zákon normou, ktorá ľudí navzájom spája a popri nevyhnutných rozdieloch im ukladá spoločné princípy.

1958 Prirodzený zákon je nemenný a stály(2072) v priebehu dejinných premien. Pretrváva v toku názorov a mravov a podporuje ich pokrok. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate stále platné. Ba aj keď sa jeho princípy popierajú, nemožno ho zničiť ani odstrániť z ľudského srdca. Vždy znova povstáva v živote jednotlivcov a spoločností:
„Tvoj zákon, Pane, nepochybne trestá krádež podobne ako zákon napísaný v ľudských srdciach, ktorý nemôže zničiť ani sama neprávosť.“

1959 Prirodzený zákon ako veľmi dobré Stvoriteľovo dielo poskytuje pevné základy, na ktorých môže človek vystavať budovu morálnych noriem, ktoré majú riadiť jeho rozhodovania.(1879) Kladie aj nevyhnutný morálny základ na budovanie ľudskej spoločnosti. Poskytuje napokon potrebný základ pre občiansky zákon, ktorý naň nadväzuje jednak uvažovaním, ktoré vyvodzuje dôsledky z jeho princípov, a jednak dodatkami pozitívnej a právnej povahy.

1960 Nie všetci ľudia chápu príkazy prirodzeného zákona(2071) jasne a bezprostredne. V danom (padlom) stave hriešny človek potrebuje milosť a Zjavenie, aby mohli všetci poznať náboženské a morálne pravdy „ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu“. (37) Prirodzený zákon poskytuje zjavenému zákonu a milosti základ, ktorý pripravil Boh a ktorý je v súlade s pôsobením Ducha Svätého.

zobraziť celéII. Starý (zjavený) zákon

1961 Boh, náš Stvoriteľ a náš Vykupiteľ, si vyvolil Izraela za svoj ľud a zjavil mu svoj Zákon; tak pripravoval Kristov príchod. Mojžišov zákon vyjadruje viaceré pravdy,(62) ktoré sú prirodzene dostupné ľudskému rozumu. Tieto pravdy sú vyhlásené a hodnoverne potvrdené v rámci Zmluvy spásy.

1962 Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach.(2058) Prikázania Desatora kladú základy povolania človeka stvoreného na Boží obraz. Zakazujú, čo sa protiví láske k Bohu a k blížnemu, a predpisujú, čo je pre ňu podstatné. Desatoro je svetlo poskytnuté svedomiu každého človeka, aby mu ukázalo Božie volanie a Božie cesty a chránilo ho pred zlom:
Boh „napísal na tabule [zákona] to, čo ľudia nečítali vo svojich srdciach“.

1963 Podľa kresťanskej tradície je svätý, duchovný a dobrý zákon ešte nedokonalý. Ako vychovávateľ (1610) ukazuje, čo treba robiť, ale sám od seba nedáva silu, milosť Ducha Svätého na jeho plnenie.(2542) Keďže nemôže pozbaviť hriechu, zostáva zákonom otroctva. Podľa svätého Pavla jeho úlohou je najmä odhaľovať a ukazovať hriech,(2515) ktorý v srdci človeka vytvára zákon žiadostivosti. Napriek tomu zákon zostáva prvou etapou na ceste do Kráľovstva. Pripravuje a disponuje vyvolený národ a každého kresťana na obrátenie a na vieru v Boha Spasiteľa. Poskytuje učenie, ktoré – ako Božie slovo – trvá naveky.

1964 Starý (zjavený) zákon je prípravou na evanjelium.(122) „Zákon bol pre nich výchovou i predpoveďou budúcich skutočností.“ Predpovedá a ohlasuje dielo oslobodenia od hriechu, ktoré sa uskutoční v Kristovi, a poskytuje spisom Nového zákona obrazy, „typy“ a symboly na vyjadrenie života podľa Ducha. Zákon je napokon doplnený učením poučných (sapienciálnych) kníh a prorokov, ktorí ho zameriavajú na novú zmluvu a na nebeské kráľovstvo.
„V období Starého zákona boli… niektorí ľudia, ktorí mali lásku a milosť Ducha Svätého a očakávali najmä duchovné a večné prisľúbenia. Podľa toho už patrili k Novému zákonu. Podobne aj v období Nového zákona sú niektorí telesní ľudia, ktorí ešte nedosiahli dokonalosť nového zákona. Týchto bolo treba i v Novom zákone(1828) priviesť k čnostným skutkom strachom pred trestami a niektorými časnými prisľúbeniami. Starý (zjavený) zákon dával síce prikázania lásky, ale nedával Ducha Svätého, skrze ktorého ,Božia láska je rozliata v našich srdciach‘ (Rim 5,5).“

zobraziť celéIII. Nový alebo evanjeliový zákon

1965 Nový alebo evanjeliový zákon je na tomto svete dokonalosťou Božieho zákona, prirodzeného i zjaveného.(459) Je Kristovým dielom a je vyjadrený najmä v reči na vrchu.(581) Je aj dielom Ducha Svätého a skrze neho sa stáva vnútorným zákonom lásky: „Uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu… Svoje zákony vložím do ich mysle a vpíšem do ich srdca; a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom“ (Hebr 8,8-10). (715)

1966 Nový, evanjeliový zákon(1999) je milosť Ducha Svätého daná veriacim vierou v Krista. Pôsobí prostredníctvom lásky a používa Pánovu reč na vrchu, aby nás učil, čo máme robiť, a sviatosti, aby nám dal milosť to aj konať.
„Ak niekto bude nábožne a triezvo uvažovať o reči, ktorú Ježiš Kristus povedal na vrchu, ako ju čítame v Evanjeliu podľa Matúša, myslím, že v nej. nájde dokonalé pravidlo kresťanského života, čo sa týka šľachetných mravov… Povedal som to, aby bolo zrejmé, že táto reč dokonale obsahuje všetky prikázania, ktoré stvárňujú kresťanský život.“

1967 Evanjeliový zákon(577) dopĺňa, očisťuje, prekonáva a privádza k dokonalosti starý zákon. V blahoslavenstvách spĺňa Božie prisľúbenia tým, že ich povyšuje a zameriava na „nebeské kráľovstvo“. Obracia sa na tých, ktorí sú ochotní s vierou prijať túto novú nádej: na chudobných, ponížených, zarmútených, čistých srdcom, prenasledovaných pre Krista, a tak vyznačuje prekvapujúce cesty Kráľovstva.

1968 Evanjeliový zákon završuje prikázania Zákona. Pánova reč na vrchu ani neruší, ani neznehodnocuje morálne predpisy starého zákona, ale rozvíja ich skryté možnosti a vyvodzuje z nich nové požiadavky:(129) zjavuje celú ich božskú a ľudskú pravdu. Nepridáva nové vonkajšie predpisy, ale vedie až k obnove koreňa činov,(582) totiž srdca, kde človek volí medzi čistým a nečistým, kde sa utvára viera, nádej a láska a s nimi ostatné čnosti. Evanjelium tak privádza Zákon k jeho plnosti napodobňovaním dokonalosti nebeského Otca, odpúšťaním nepriateľom a modlitbou za prenasledovateľov podľa vzoru Božej veľkodušnosti.

1969 Nový, evanjeliový zákon koná skutky nábožnosti:(1434) almužnu, modlitbu a pôst, ale zameriava ich na „Otca, ktorý vidí v skrytosti“, v protiklade s túžbou, „aby… ľudia videli“. Modlitbou tohto nového zákona je Otče náš.

1970 Evanjeliový zákon zahŕňa v sebe rozhodnú voľbu(1696) medzi „dvoma cestami“ a uskutočňovanie Pánových slov; (1789) je zhrnutý v zlatom pravidle: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci“ (Mt 7,12).
Celý evanjeliový zákon je obsiahnutý(1823) v Ježišovom „novom prikázaní“ (Jn 13,34), aby sme sa navzájom milovali, ako on miloval nás.

1971 K Pánovej reči na vrchu treba pripojiť morálnu katechézu učenia apoštolov, ako napr. Rim 12 – 15; 1 Kor 12 – 13; Kol 3 – 4; Ef 4 – 5 atď. Táto katechéza odovzdáva Pánovo učenie s autoritou apoštolov predovšetkým výkladom čností, ktoré vyplývajú z viery v Krista a ktoré oživuje láska, hlavný dar Ducha Svätého: „Láska nech je bez pretvárky… Milujte sa navzájom bratskou láskou… V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní“ (Rim 12,9-13). Táto katechéza nás učí(1789) tiež riešiť prípady svedomia vo svetle nášho vzťahu ku Kristovi a k Cirkvi.

1972 Nový, evanjeliový zákon sa volá zákon lásky,(782) lebo pobáda konať skôr z lásky, ktorú vlieva Duch Svätý, ako zo strachu; volá sa aj zákon milosti, lebo prostredníctvom viery a sviatostí udeľuje silu milosti, aby sme mohli konať; volá sa aj zákon slobody, lebo nás oslobodzuje od zachovávania rituálnych a právnych predpisov starého zákona, pobáda nás konať dobrovoľne z podnetu lásky(1828) a napokon nám umožňuje prejsť z postavenia sluhu, ktorý „nevie, čo robí jeho pán“, do postavenia Kristovho priateľa, lebo on nám „oznámil všetko, čo… počul od svojho Otca“ (Jn 15,15), alebo aj do postavenia syna dediča.

1973 Evanjeliový zákon obsahuje okrem prikázaní(2053) aj evanjeliové rady. Tradičné rozlišovanie medzi Božími prikázaniami a evanjeliovými radami sa zakladá na vzťahu k láske,(915) ktorá je dokonalosťou kresťanského života. Prikázania majú odstraňovať, čo je nezlučiteľné s láskou. Evanjeliové rady majú za cieľ odstraňovať, čo by mohlo prekážať rozvoju lásky, hoci to nie je s ňou v protiklade.

1974 Evanjeliové rady vyjadrujú živú plnosť lásky, ktorá je stále nespokojná, že nedáva ešte viac. Svedčia o jej eláne a pobádajú nás k duchovnej ochote. Dokonalosť evanjeliového zákona(2013) spočíva podstatne v prikázaniach lásky k Bohu a k blížnemu. Evanjeliové rady ukazujú priamejšie cesty a vhodnejšie prostriedky; treba ich zachovávať v súlade s povolaním každého jednotlivca.
„Boh nechce, aby všetci zachovávali všetky rady, ale iba tie, ktoré sú primerané rozličným osobám, časom, príležitostiam a silám, ako to vyžaduje láska. Veď láska ako kráľovná všetkých čností, prikázaní a rád, skrátka všetkých zákonov a všetkých kresťanských skutkov, dáva im všetkým miesto, poradie, čas a hodnotu.“

zobraziť celéZhrnutie

1975 Podľa Svätého písma je zákon Božie otcovské poučenie, ktoré človekovi predpisuje cesty vedúce k prisľúbenej blaženosti a zakazuje cesty zla.

1976 Zákon je „nariadenie rozumu zamerané na spoločné dobro, vynesené tým, kto je poverený riadením spoločnosti“.

1977 Kristus je cieľom Zákona. Len on učí, čo je Božia spravodlivosť, a udeľuje ju.

1978 Prirodzený zákon je účasť človeka – stvoreného na obraz svojho Stvoriteľa – na Božej múdrosti a dobrote. vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a tvorí základ jej práv a základných povinností.

1979 Prirodzený zákon je v priebehu dejín nemenný a stály. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate platné. Je potrebným základom na vytváranie morálnych noriem a občianskych zákonov.

1980 Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach.

1981 Mojžišov zákon obsahuje viaceré pravdy, ktoré sú prirodzene dostupné ľudskému rozumu. Boh ich zjavil, pretože ľudia ich „nečítali“ vo svojom srdci.

1982 Starý (zjavený) zákon je prípravou na evanjelium.

1983 Nový, evanjeliový zákon je milosť Ducha Svätého prijatá vierou v Krista a pôsobiaca prostredníctvom lásky. Je vyjadrený predovšetkým v Pánovej reči na vrchu a používa sviatosti, aby nám sprostredkoval milosť.

1984 Evanjeliový zákon dopĺňa, prekonáva a privádza k dokonalosti starý zákon: jeho prisľúbenia blahoslavenstvami nebeského kráľovstva; jeho prikázania obnovou koreňa činov, čiže srdca.

1985 Nový, evanjeliový zákon je zákon lásky, zákon milosti, zákon slobody.

1986 Evanjeliový zákon obsahuje okrem prikázaní aj evanjeliové rady. „Svätosť Cirkvi osobitne napomáhajú rozmanité rady, ktoré Pán predkladá v evanjeliu svojim učeníkom, aby ich zachovávali.“

zobraziť celé2. článok MILOSŤ A OSPRAVODLIVENIE

zobraziť celéI. Ospravodlivenie

1987 Milosť Ducha Svätého má moc nás ospravodliviť, čiže zbaviť nás hriechov a udeliť nám „Božiu spravodlivosť(734) skrze vieru v Ježiša Krista“ (Rim 3,22) a skrze krst:
„Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6,8-11).

1988 Mocou Ducha Svätého máme účasť na Kristovom umučení tým, že odumierame hriechu,(654) a na jeho zmŕtvychvstaní tým, že sa rodíme pre nový život; sme údmi jeho tela, ktorým je Cirkev, sme ratolesti, zaštepené do viniča, ktorým je on sám.
„Skrze Ducha máme účasť na Bohu…(460) Udelením Ducha dostávame účasť na Božej prirodzenosti… Len preto tí, v ktorých prebýva Duch, sú zbožštení.“

1989 Prvým dielom milosti Ducha Svätého je obrátenie,(1427) ktoré spôsobuje ospravodlivenie, ako to ohlasuje Ježiš na začiatku evanjelia: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). Pôsobením milosti sa človek obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora. „Ospravodlivenie… nie je len odpustenie hriechov, ale aj posvätenie a obnovenie vnútorného človeka.“

1990 Ospravodlivenie oslobodzuje človeka od hriechu,(1446) ktorý protirečí láske k Bohu, a očisťuje mu od neho srdce. Je výsledkom iniciatívy milosrdného Boha, ktorý ponúka odpustenie. Ospravodlivenie zmieruje človeka s Bohom. Vyslobodzuje z otroctva hriechu a uzdravuje.(1733)

1991 Ospravodlivenie je zároveň prijatím Božej spravodlivosti vierou v Ježiša Krista. Spravodlivosť tu znamená pravdivosť Božej lásky. Spolu s ospravodlivením sa vlieva do našich sŕdc viera,(1812) nádej a láska a je nám daná poslušnosť Božej vôli.

1992 Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus,(617) ktorý sa obetoval na kríži ako živá, svätá a Bohu milá obeta a ktorého krv sa stala prostriedkom zmierenia za hriechy všetkých ľudí.(1266) Ospravodlivenie sa udeľuje krstom, sviatosťou viery. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás mocou svojho milosrdenstva robí vnútorne spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. (294)
„Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej Božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravodlivuje toho, kto verí v Ježiša“ (Rim 3,21-26).

1993 Ospravodlivenie utvára(2008) spoluprácu medzi Božou milosťou a slobodou človeka. Zo strany človeka sa ospravodlivenie prejavuje v tom, že vierou súhlasí s Božím slovom, ktoré ho pozýva na obrátenie, a láskou spolupracuje s vnuknutím Ducha Svätého, ktorý ho predchádza a ochraňuje:
Keď sa Boh dotkne srdca človeka osvietením Ducha Svätého,(2068) človek nie je ani celkom nečinný, keď prijíma toto vnuknutie, lebo ho môže aj odmietnuť, ale bez Božej milosti ani nemôže svojou slobodnou vôľou smerovať k spravodlivosti pred Bohom.“

1994 Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božej lásky, ktorú nám Boh zjavil v Ježišovi Kristovi a udelil skrze Ducha Svätého. Svätý Augustín sa nazdáva, že ospravodlivenie bezbožného je dielo(312) „omnoho väčšie… ako nebo a zem“, lebo „nebo a zem sa pominú… ale spása a ospravodlivenie predurčených budú trvať navždy“. Domnieva sa tiež, že ospravodlivenie hriešnikov prevyšuje samo stvorenie anjelov(412) v spravodlivosti, lebo svedčí o väčšom milosrdenstve.

1995 Duch Svätý je vnútorný učiteľ.(714) Keďže ospravodlivenie spôsobuje narodenie „vnútorného človeka“ (Rim 7,22; Ef 3,16), zahŕňa v sebe posvätenie celého človeka:
„Ako ste vydávali svoje údy na nepravosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti… Teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život“ (Rim 6,19.22).

zobraziť celéII. Milosť

1996 Naše ospravodlivenie pochádza z Božej milosti.(153) Milosť je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote.

1997 Milosť je účasť na Božom živote.(375, 260) Uvádza nás do intímnosti trojičného života: krstom má kresťan účasť na milosti Krista, ktorý je Hlavou svojho tela. Ako „adoptovaný syn“ môže teraz v spojení s jednorodeným Synom nazývať Boha „Otcom“. Dostáva život Ducha, ktorý mu vlieva lásku a utvára Cirkev.

1999 Kristova milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše,(1966) aby ju uzdravil z hriechu a posvätil. Je to posväcujúca alebo zbožšťujúca milosť, ktorú sme dostali v krste. Táto milosť je v nás prameňom diela nášho posvätenia:
„Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou“ (2Kor 5,17-18).

2000 Posväcujúca milosť je trvalý dar (donum habituale), stála a nadprirodzená dispozícia, ktorá zdokonaľuje dušu, aby ju urobila schopnou žiť s Bohom a konať z lásky k nemu. Treba rozlišovať posväcujúcu milosť (gratia habitualis), čiže trvalú dispozíciu žiť a konať podľa Božieho volania, a aktuálne (pomáhajúce) milosti (gratiae actuales), čiže Božie zásahy tak na začiatku obrátenia, ako aj v priebehu diela posväcovania.

2001 Už príprava človeka na prijatie milosti(490) je dielom milosti. Milosť je potrebná, aby vzbudzovala a udržiavala našu spoluprácu na ospravodlivení vierou a na posväcovaní prostredníctvom lásky. Boh v nás dovršuje, čo začal, „lebo ten, ktorý na začiatku pôsobí, aby sme chceli, pomáha tým, čo [už] chcú, pri dovŕšení“.
„Zaiste aj my konáme, ale konáme spolu s ním, keď koná, lebo jeho milosrdenstvo nás predchádza. Predchádza nás, aby sme boli uzdravení, a sprevádza nás, aby sme aj po uzdravení boli oživovaní. Predchádza nás, aby sme boli povolaní, a sprevádza nás, aby sme boli oslávení. Predchádza nás, aby sme žili nábožne, a sprevádza nás, aby sme navždy žili s ním, lebo bez neho nemôžeme urobiť nič.“

2002 Slobodná iniciatíva Boha(1742) vyžaduje slobodnú odpoveď človeka, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia „večného života“ odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie.
„Tým, že si si odpočinul na siedmy deň po svojich veľmi dobrých dielach, hoci si ich stvoril bez činnosti, hlas tvojho Písma predpovedá, že aj my po našich dielach, ktoré sú veľmi dobré preto, že si nám ich ty daroval, v sobotu večného života si odpočinieme v tebe.“ (2550)

2003 Milosť je predovšetkým a najmä dar Ducha,(1108) ktorý nás ospravodlivuje a posväcuje. Milosť však zahŕňa aj dary, ktoré nám Duch udeľuje, aby nás pridružil k svojmu dielu, aby nás urobil schopnými spolupracovať na spáse iných a na raste Kristovho tela, Cirkvi.(1127) Sú to sviatostné milosti, dary, ktoré sú vlastné rôznym sviatostiam. Sú to ďalej osobitné milosti, ktoré sa podľa gréckeho výrazu používaného svätým Pavlom volajú aj charizmy a znamenajú priazeň, nezaslúžený dar, dobrodenie. Nech je ich povaha akákoľvek, niekedy aj mimoriadna, ako je to pri dare zázrakov(799-801) alebo jazykov, charizmy sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi. Sú v službe lásky, ktorá buduje Cirkev.

2004 Medzi osobitnými milosťami treba spomenúť milosti stavu, ktoré sprevádzajú plnenie povinností kresťanského života a vykonávanie služieb v Cirkvi:
„Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali; či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní. Kto teda dáva, nech dáva nezištne, kto je predstavený, nech je starostlivý, kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne“ (Rim 12,6-8).

2005 Keďže milosť patrí do nadprirodzeného poriadku, vymyká sa z našej skúsenosti a možno ju poznať iba vierou. Nemôžeme si teda zakladať na našich citoch alebo skutkoch a vyvodzovať z toho, že sme ospravodlivení alebo spasení. Ale keď podľa Pánových slov „po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7,20) uvažujeme o Božích dobrodeniach v našom živote a v živote svätých, dáva nám to záruku, že milosť v nás pôsobí a pobáda nás k stále väčšej viere a k postoju dôveryplnej chudoby.
Jedno z najkrajších vysvetlení takéhoto postoja nachádzame v odpovedi svätej Jany z Arcu na úskočnú otázku jej cirkevných sudcov: „Keď sa jej pýtali, či vie, že je v Božej milosti, odpovedala: ,Ak v nej nie som, nech ma Boh do nej uvedie. Ak v nej som, nech ma v nej Boh zachová.‘“

zobraziť celéIII. Zásluha

2006 Výraz „zásluha“ označuje vo všeobecnosti odplatu,(1723) ktorú je nejaké spoločenstvo alebo nejaká spoločnosť povinná dať niektorému zo svojich členov za skutok uznávaný za dobrý alebo zlý, zasluhujúci si odmenu alebo trest. Zásluha patrí k čnosti spravodlivosti(1807) podľa princípu rovnosti, ktorý ju riadi.

2007 Pred Bohom nemá človek nijakú zásluhu v zmysle striktného práva. Medzi ním a nami je nesmierna nerovnosť,(42) lebo všetko sme dostali od neho, nášho Stvoriteľa.

2008 Zásluha človeka pred Bohom v kresťanskom živote pochádza z toho, že Boh slobodne rozhodol pridružiť človeka k dielu svojej milosti.(306) Otcovská činnosť Boha je svojím podnetom prvotná, kým slobodné konanie človeka je vo svojej spolupráci druhotné,(155, 970) takže zásluhy za dobré skutky treba pripísať najprv Božej milosti a až potom veriacemu. Konečne, aj zásluha človeka patrí Bohu, lebo v Kristovi dobré skutky človeka pochádzajú z vnuknutí a z pomoci Ducha Svätého.

2009 Adoptovanie za synov nám dáva účasť na Božej prirodzenosti, a preto nám môže na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti udeliť skutočnú zásluhu. Je to právo vyplývajúce z milosti, plné právo lásky, ktorá nás robí Kristovými „spoludedičmi“ a hodnými „dosiahnuť večný život“. Zásluhy za naše dobré skutky sú darmi Božej dobroty. „Najprv nám bola udeľovaná milosť, teraz sa nám vracia dlh… Tvoje zásluhy sú jeho dary.“ (604)

2010 Keďže v poriadku milosti iniciatíva patrí Bohu,(1998) nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia, odpustenia a ospravodlivenia. Z podnetu Ducha Svätého a lásky si potom môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých milosti, ktoré sú potrebné na naše posvätenie, na vzrast milosti a lásky, ako aj na dosiahnutie večného života. Aj časné dobrá, ako je zdravie alebo priateľstvo, si podľa Božej múdrosti môžeme zaslúžiť. Tieto milosti a dobrá sú predmetom kresťanskej modlitby. Modlitba nám získava milosť potrebnú na záslužné skutky.

2011 Kristova láska je v nás prameňom všetkých našich zásluh(492) pred Bohom. Milosť nás spája s Kristom činnou láskou, a tak zabezpečuje nadprirodzenú hodnotu našim činom a v dôsledku toho ich zásluhu pred Bohom i pred ľuďmi. Svätí si boli vždy hlboko vedomí, že ich zásluhy sú čírou milosťou.
„Dúfam, že po tomto pozemskom vyhnanstve sa budem radovať z teba vo Vlasti. No nechcem hromadiť zásluhy pre nebo, chcem pracovať jedine z lásky k tebe… Na konci tohto života(1460) sa pred tebou zjavím s prázdnymi rukami, lebo ja nežiadam od teba, Pane, aby si počítal moje skutky. Všetka naša spravodlivosť má na sebe škvrny v tvojich očiach. Chcem sa teda zaodiať tvojou vlastnou spravodlivosťou a prijať z tvojej lásky večné vlastnenie teba samého...“

zobraziť celéIV. Kresťanská svätosť

2012 „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré… Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými(459) obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A tých, ktorých predurčil, aj povolal a ktorých povolal, tých aj ospravodlivil a tých, čo ospravodlivil, aj oslávil“ (Rim 8,28-30).

2013 „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu(915, 2545) a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ Všetci sú povolaní k svätosti: „Vy teda buďte dokonalí,(825) ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48).
„Na dosiahnutie tejto dokonalosti nech veriaci použijú sily, ktoré dostali podľa miery Kristovho daru, aby…, poslušní vo všetkom Otcovej vôli, celou dušou sa oddali Božej sláve a službe blížnemu. Svätosť Božieho ľudu tak prinesie hojné ovocie, ako o tom v dejinách Cirkvi vynikajúco svedčia životy toľkých svätých.“

2014 Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu zjednoteniu s Kristom. Toto zjednotenie sa volá „mystické“ („tajomné“),(774) lebo prostredníctvom sviatostí („svätých tajomstiev“) má účasť na Kristovom tajomstve a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice. Boh nás všetkých volá na toto dôverné zjednotenie so sebou, hoci osobitné milosti alebo mimoriadne znamenia tohto mystického života sú dané iba niektorým, aby sa tak stal zjavným nezaslúžený dar, ktorý bol daný všetkým.

2015 Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok(407, 2725, 1438) vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev.
„Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí… začínať. Kto vystupuje, neprestáva túžiť po tom, čo už pozná.“

2016 Deti našej matky svätej Cirkvi právom dúfajú v milosť vytrvania až do konca a v odmenu od Boha, svojho Otca,(162, 1821) za svoje dobré skutky vykonané s jeho milosťou v spojení s Ježišom. Keďže veriaci zachovávajú tie isté životné pravidlá, majú účasť na „blaženej nádeji“(1274) tých, ktorých Božie milosrdenstvo zhromažďuje vo „svätom meste, novom Jeruzaleme“, ktoré zostupuje „z neba od Boha… vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21,2).

zobraziť celéZhrnutie

2017 Milosť Ducha Svätého nám udeľuje Božiu spravodlivosť. Tým, že nás Duch vierou a krstom spája s Kristovým umučením a zmŕtvychvstaním, dáva nám účasť na jeho živote.

2018 Ospravodlivenie, takisto ako obrátenie, má dve stránky. Človek sa z podnetu milosti obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora.

2019 Ospravodlivenie zahŕňa v sebe odpustenie hriechov, posvätenie a obnovu vnútorného človeka.

2020 Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus. Udeľuje sa nám krstom. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás robí spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božieho milosrdenstva.

2021 Milosť je pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme mohli zodpovedať nášmu povolaniu stať sa jeho adoptívnymi synmi. Uvádza nás do dôvernosti trojičného života.

2022 Božia iniciatíva v diele milosti predchádza, pripravuje a vzbudzuje slobodnú odpoveď človeka. Milosť odpovedá na hlboké túžby ľudskej slobody; pobáda ju, aby s ňou spolupracovala, a zdokonaľuje ju.

2023 Posväcujúca milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, aby ju uzdravil z hriechu a posvätil.

2024 Posväcujúca milosť nás robí „milými Bohu“. Charizmy, osobitné milosti Ducha Svätého, sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi. Boh pôsobí aj prostredníctvom mnohorakých aktuálnych čiže pomáhajúcich milostí (gratiae actuales); odlišujú sa od posväcujúcej milosti (gratia habitualis), ktorá v nás ostáva.

2025 Pred Bohom máme zásluhu len následkom slobodného rozhodnutia Boha pridružiť človeka k dielu svojej milosti. Zásluha patrí na prvom mieste Božej milosti a na druhom mieste spolupráci človeka. Aj zásluha človeka patrí Bohu.

2026 Milosť Ducha Svätého nám vďaka nášmu adoptívnemu synovstvu a na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti môže udeliť skutočnú zásluhu. Láska je v nás hlavným prameňom zásluhy pred Bohom.

2027 Nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia. Z podnetu Ducha Svätého si môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých všetky milosti, ktoré sú potrebné na dosiahnutie večného života, ako aj potrebné časné dobrá.

2028 „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ „Od Apoštola sme sa naučili, že čnosť má hranicu dokonalosti v tom, že ,nemá nijakú hranicu.“

2029 „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24).

zobraziť celé3. článok CIRKEV, MATKA A UČITEĽKA

2030 Kresťan uskutočňuje svoje povolanie v Cirkvi v spoločenstve so všetkými pokrstenými. Od Cirkvi prijíma Božie slovo, ktoré obsahuje učenie „Kristovho zákona“ (Gal 6,2). Od Cirkvi prijíma milosť sviatostí, ktorá ho posilňuje na „ceste“.(828) Od Cirkvi sa učí príkladu svätosti, ktorej vzor a prameň spoznáva v presvätej Panne Márii; svätosť spoznáva v autentickom svedectve tých, ktorí ju žijú; objavuje ju v duchovnej tradícii a v dlhých dejinách svätých, ktorí ho predišli a ktorých pamiatka sa v liturgii slávi podľa vlastných častí na sviatky svätých (proprium sanctorum).(1172)

2031 Mravný život je duchovný kult.(1368) Prinášame „svoje telá ako živú, svätú, Bohu milú obetu“ (Rim 12,1) v Kristovom tele, ktoré tvoríme, a v spojení s obetou jeho Eucharistie. V liturgii a pri slávení sviatostí sa modlitba a učenie spájajú s Kristovou milosťou, aby osvecovali a živili kresťanské konanie. Ako celý kresťanský život, aj mravný život má svoj prameň a svoj vrchol v eucharistickej obete.

zobraziť celéI. Morálny život a Učiteľský úrad Cirkvi

2032 Cirkev, „stĺp a opora pravdy“ (1Tim 3,15), „prijala od apoštolov Kristov slávnostný príkaz ohlasovať spasiteľnú pravdu“. (2246) „Je úlohou Cirkvi vždy a všade ohlasovať morálne zásady,(2420) aj čo sa týka sociálneho poriadku, a takisto vynášať úsudok o akýchkoľvek ľudských skutočnostiach, pokiaľ to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása duší.“

2033 Učiteľský úrad duchovných pastierov Cirkvi sa v morálnej oblasti zvyčajne vykonáva katechézou a kázaním pomocou diel teológov a duchovných autorov. Takto sa z generácie na generáciu pod vedením a bedlivým dohľadom duchovných pastierov prenášal „poklad“ kresťanskej morálky,(84) skladajúci sa z charakteristického súhrnu noriem, príkazov a čností, ktoré majú pôvod vo viere v Krista a oživuje ich láska. Táto katechéza tradične brala za svoj základ popri Vyznaní viery a modlitby Otče náš aj Desatoro, ktoré vyjadruje zásady morálneho života platné pre všetkých ľudí.

2034 Rímsky pápež a biskupi ako „autentickí, čiže Kristovou autoritou obdarení učitelia,… hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ktorú treba veriť a aplikovať v morálnom správaní.“ Riadny a všeobecný učiteľský úrad rímskeho pápeža a biskupov, ktorí sú s ním v spoločenstve, učí veriacich pravdu, ktorú treba veriť, lásku, ktorú treba praktizovať, a blaženosť, v ktorú treba dúfať.

2035 Najvyšší stupeň účasti na Kristovej autorite zaručuje charizma neomylnosti. Táto neomylnosť „má taký rozsah, aký je rozsah pokladu Božieho zjavenia“. Vzťahuje sa aj na všetky prvky učenia, vrátane morálneho učenia, bez ktorých nemožno zachovať a vykladať spasiteľné pravdy viery alebo podľa nich žiť.

2036 Autorita Učiteľského úradu(1960) sa vzťahuje aj na špecifické príkazy prirodzeného zákona, lebo ich zachovávanie, vyžadované Stvoriteľom, je potrebné na spásu. Keď Učiteľský úrad Cirkvi pripomína príkazy prirodzeného zákona, plní podstatnú časť svojho prorockého poslania, t. j. hlásať ľuďom, čím skutočne sú, a pripomínať im, čím majú byť pred Bohom.

2037 Boží zákon, zverený Cirkvi, sa hlása veriacim ako cesta života a pravdy. Veriaci majú teda právo, aby boli poučení o spasiteľných Božích prikázaniach, ktoré očisťujú úsudok a pomocou milosti uzdravujú ranený ľudský rozum. Majú povinnosť zachovávať ustanovenia a dekréty, ktoré vydáva zákonitá autorita Cirkvi. Tieto rozhodnutia vyžadujú poslušnosť v láske, a to aj vtedy, keď majú disciplinárny ráz.(2041)

2038 V diele vyučovania a aplikovania kresťanskej morálky Cirkev potrebuje oddanosť duchovných pastierov, vedu teológov a pomoc všetkých kresťanov a ľudí dobrej vôle. Viera a uvádzanie evanjelia do života poskytuje každému kresťanovi skúsenosť života „v Kristovi“,(2442) ktorá ho osvecuje a robí schopným, aby božské a ľudské skutočnosti hodnotil podľa Božieho Ducha. Tak si môže Duch Svätý poslúžiť celkom jednoduchými ľuďmi, aby osvietil učených a hodnosťou vyššie postavených.

2039 Ekleziálne služby sa majú vykonávať v duchu bratskej služby a oddanosti Cirkvi v Pánovom mene. Zároveň sa má svedomie každého pri morálnom posudzovaní svojich osobných činov vyhýbať uzatváraniu sa do individuálneho uvažovania. Má sa otvoriť, ako najlepšie vie, uvažovaniu o dobre všetkých, ako je vyjadrené v prirodzenom i zjavenom morálnom zákone, a ako dôsledok aj v zákonoch Cirkvi a v autentickom učení Učiteľského úradu o morálnych otázkach. Osobné svedomie a rozum sa nemajú stavať do protikladu s morálnym zákonom(1783) alebo s Učiteľským úradom Cirkvi.

2040 Tak sa môže medzi kresťanmi rozvíjať pravý synovský duch vo vzťahu k Cirkvi. Tento duch je normálnym rozvinutím krstnej milosti, ktorá nás zrodila v lone Cirkvi a urobila nás údmi Kristovho tela. Cirkev nám vo svojej materinskej starostlivosti poskytuje Božie milosrdenstvo, ktoré víťazí nad všetkými našimi hriechmi a pôsobí najmä vo sviatosti zmierenia. Ako starostlivá matka(167) nám aj v liturgii deň čo deň hojne rozdáva pokrm Pánovho slova a jeho Eucharistie.

zobraziť celéII. Cirkevné prikázania

2041 Cirkevné prikázania sa nachádzajú v tejto línii mravného života, ktorý je úzko spätý s liturgickým životom a ním sa živí. Záväzný ráz týchto pozitívnych zákonov vynesených pastorálnou autoritou Cirkvi má za cieľ zabezpečiť veriacim naozaj potrebné minimum ducha modlitby, morálneho úsilia a rastu v láske k Bohu a k blížnemu.

2042 Prvé a druhé prikázanie(1389) („Svätiť prikázané sviatky“ a „V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši“) vyžaduje od veriacich, aby svätili deň, v ktorom sa pripomína Pánovo zmŕtvychvstanie,(2180) ako aj hlavné liturgické sviatky, ktorými sa uctievajú tajomstvá Pána, preblahoslavenej Panny Márie a svätých, a to predovšetkým účasťou na slávení Eucharistie,(2177) na ktorom sa zhromažďuje kresťanské spoločenstvo, a aby sa zdržiavali tých prác, ktoré by mohli prikázanému sväteniu týchto dní prekážať.
Tretie prikázanie(1387) („Konať skutky kajúcnosti každý piatok a na Popolcovú stredu“) zabezpečuje obdobia askézy a pokánia,(1438) ktoré nás pripravujú na liturgické sviatky, a prispieva k tomu, že získavame nadvládu nad svojimi pudmi a slobodu srdca.

2043 Štvrté prikázanie(1457) („Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Oltámu sviatosť“) na jednej strane zabezpečuje prípravu na Eucharistiu(1389) prijatím sviatosti zmierenia, ktorou pokračuje dielo obrátenia a odpustenia začaté v krste, a na druhej strane zaručuje minimum prijatia Pánovho tela a krvi v súvislosti s veľkonočnými sviatkami, ktoré sú počiatkom a stredom kresťanskej liturgie.
Piate prikázanie(1351) („Podporovať cirkevné ustanovizne“) ustanovuje, že veriaci sú povinní prispievať, každý podľa svojich možností, na hmotné potreby Cirkvi.

zobraziť celéIII. Morálny život a misionárske svedectvo

2044 Vernosť pokrstených je prvotným predpokladom(852) ohlasovania evanjelia a poslania Cirkvi vo svete.(905) Aby posolstvo spásy ukázalo pred ľuďmi svoju silu pravdy a vyžarovania, musí ho potvrdzovať svedectvo života kresťanov. „Svedectvo kresťanského života a dobré skutky konané v nadprirodzenom duchu majú silu priťahovať ľudí k viere a k Bohu.“

2045 Pretože kresťania sú údmi tela,(753) ktorého Hlavou je Kristus, prispievajú k budovaniu Cirkvi pevnosťou svojho presvedčenia a svojho morálneho správania. Cirkev sa zveľaďuje, rastie a sa rozvíja svätosťou svojich veriacich, kým nevytvoria toho „dokonalého muža“,(828) ktorý uskutoční „Kristovu plnosť“.

2046 Kresťania svojím životom podľa Krista(671, 2819) urýchľujú príchod Božieho kráľovstva, „kráľovstva spravodlivosti, pravdy a pokoja“. Nezanedbávajú pritom svoje pozemské úlohy; verní svojmu Učiteľovi ich plnia svedomite, trpezlivo a s láskou.

zobraziť celéZhrnutie

2047 Mravný život je duchovný kult. Kresťanské konanie sa živí liturgiou a slávením sviatostí.

2048 Cirkevné prikázania sa týkajú mravného a kresťanského života, ktorý je úzko spätý s liturgiou a živí sa ňou.

2049 Učiteľský úrad pastierov Cirkvi sa v morálnej oblasti zvyčajne vykonáva katechézou a kázaním na základe Desatora, ktoré vyjadruje zásady mravného života platné pre všetkých ľudí.

2050 Rímsky pápež a biskupi ako autentickí… učitelia hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ktorú treba veriť a aplikovať v morálnom konaní. Oni sú aj oprávnení vynášať úsudok o morálnych otázkach, ktoré patria do oblasti prirodzeného zákona a rozumu.

2051 Neomylnosť Učiteľského úradu duchovných pastierov sa vzťahuje na všetky prvky učenia vrátane morálneho učenia, bez ktorých nemožno zachovať a vykladať spasiteľné pravdy viery alebo podľa nich žiť.