SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: TRETIA ČASŤ ŽIVOT V KRISTOVI
     oddiel: PRVÝ ODDIEL POVOLANIE ČLOVEKA: ŽIVOT V DUCHU
  kapitola: DRUHÁ KAPITOLA ĽUDSKÉ SPOLOČENSTVO
    článok: 2. článok ÚČASŤ NA SPOLOČENSKOM ŽIVOTE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

2. článok ÚČASŤ NA SPOLOČENSKOM ŽIVOTE

zobraziť celéI. Autorita – verejná moc

1897 „Spolunažívanie medzi ľuďmi nemôže byť usporiadané a plodné bez zákonitej autority,(2234) ktorá by zabezpečila poriadok a v dostatočnej miere by prispela k uskutočňovaniu spoločného dobra.“
„Autoritou“ sa volá tá vlastnosť, na základe ktorej osoby alebo ustanovizne vynášajú pre ľudí zákony a nariadenia a očakávajú od nich poslušnosť.

1898 Každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, ktorá by ho riadila. Autorita má svoj základ v ľudskej prirodzenosti. Je potrebná pre jednotu občianskej spoločnosti. Jej úlohou je zabezpečovať, nakoľko je to možné, spoločné dobro spoločnosti.

1899 Verejná moc, ktorú vyžaduje morálny poriadok,(2235) pochádza od Boha: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie“ (Rim 13,1-2).

1900 Povinnosť poslušnosti ukladá všetkým,(2238) aby si náležite vážili autoritu a aby osoby, ktoré autoritu vykonávajú, zahŕňali úctou a podľa ich zásluhy aj vďačnosťou a láskavosťou.
V jednom spise pápeža svätého Klementa Rímskeho sa nachádza najstaršia modlitba Cirkvi za politickú verejnú moc: (2240)
„Udeľ [im], Pane, zdravie, pokoj, svornosť a silu, aby nerušene vykonávali moc, ktorú si im zveril. Veď ty, Pane, nebeský Kráľ vekov, dávaš ľudským synom slávu, česť a moc nad pozemskými vecami. Riaď, Pane, ich rozhodnutia, aby robili to, čo je dobré a milé v tvojich očiach, aby moc, ktorú si im zveril, mohli svedomite vykonávať v pokoji a vľúdnosti, a tak našli u teba priazeň.“

1901 Kým autorita sa týka poriadku, ktorý stanovil Boh, „určenie [politického] režimu a voľba vedúcich činiteľov sa ponecháva slobodnej vôli občanov“.
Rozmanitosť politických režimov je morálne prípustná pod podmienkou, že sú zamerané na oprávnené dobro spoločnosti, ktorá ich prijíma. Režimy, ktoré svojou povahou protirečia prirodzenému zákonu,(2242) verejnému poriadku a základným právam osôb, nemôžu uskutočňovať spoločné dobro národov, ktorým sa nanútili.

1902 Autorita nemá svoju morálnu oprávnenosť(1930) sama od seba. Nemá sa správať despoticky, ale má pracovať pre spoločné dobro „ako morálna sila, ktorá sa opiera o slobodu a o vedomie prevzatej povinnosti a úlohy“.
„Ľudský zákon má povahu zákona v miere,(1951) v akej sa zhoduje so správne [mysliacim] rozumom; z toho je zrejmé, že sa odvodzuje z večného zákona. V miere, v akej sa vzďaľuje od rozumu, sa volá nespravodlivý zákon; a tak nemá povahu zákona, ale skôr určitého násilia.“

1903 Autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak sa stane, že vládcovia vydajú nespravodlivé zákony alebo urobia opatrenia, ktoré protirečia morálnemu poriadku,(2242) tieto nariadenia nie sú vo svedomí záväzné. „V takom prípade autorita zrejme prestáva byť autoritou a nastáva hrubé bezprávie.“

1904 „Je výhodnejšie, aby každá moc bola vyvážená inými mocami a kompetenciami, ktoré by ju udržiavali v [správnych] medziach. Je to princíp ,právneho štátu‘, v ktorom vládnu zákony, a nie svojvôľa ľudí.“

zobraziť celéII. Spoločné dobro

1905 V súlade so spoločenskou prirodzenosťou človeka dobro každého jednotlivca nevyhnutne súvisí so spoločným dobrom.(801) Spoločné dobro možno definovať iba vo vzťahu k ľudskej osobe:(1881)
„Nežite len sebe, uzavretí sami do seba, ako by ste už boli ospravodlivení, ale keď sa schádzate, hľadajte to, čo je na osoh všetkým.“

1906 Spoločné dobro treba chápať ako „súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“. Spoločné dobro sa týka života všetkých. Od každého a najmä od tých, čo vykonávajú úlohu autority, vyžaduje rozvážnosť. Zahŕňa tri základné prvky:

1907 Na prvom mieste predpokladá rešpektovanie osoby(1929) ako takej. V záujme spoločného dobra je verejná moc povinná rešpektovať základné a neodcudziteľné práva ľudskej osoby. Spoločnosť je povinná dovoliť každému svojmu členovi realizovať jeho povolanie. Spoločné dobro spočíva osobitne v tom, že jednotlivec môže uplatňovať prirodzené slobody, ktoré sú nevyhnutne potrebné na plný rozvoj povolania človeka, ako sú: „právo konať podľa správnej normy vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu,(2106) a to aj v náboženskej oblasti“.

1908 Na druhom mieste spoločné dobro vyžaduje sociálny blahobyt a rozvoj samej spoločnosti.(2441) Rozvoj je súhrnom všetkých spoločenských povinností. Úlohou autority je zaiste rozhodovať v záujme spoločného dobra medzi rozličnými čiastkovými záujmami. Musí však každému sprístupniť, čo potrebuje, aby mohol žiť skutočným ľudským životom: výživu, šatstvo, zdravie, prácu, výchovu a kultúru, primeranú informovanosť, právo založiť si rodinu atď.

1909 Napokon spoločné dobro zahŕňa v sebe pokoj,(2304) to jest stálosť a bezpečnosť spravodlivého poriadku. Predpokladá teda, že autorita čestnými prostriedkami zaisťuje bezpečnosť spoločnosti a jej členov.(2310) Spoločné dobro je základom práva na oprávnenú osobnú a kolektívnu obranu.

1910 Každé ľudské spoločenstvo má svoje spoločné dobro, ktoré mu umožňuje, aby sa spoznalo ako také.(2244) Najplnšie sa toto dobro uskutočňuje v politickom spoločenstve. Je úlohou štátu chrániť a napomáhať spoločné dobro občianskej spoločnosti, občanov a menších (intermediárnych) spoločenstiev.

1911 Vzájomná závislosť ľudí sa stále zväčšuje. Pozvoľna sa rozširuje na celý svet. Jednota ľudskej rodiny, ktorá zhromažďuje ľudí s rovnakou prirodzenou dôstojnosťou, zahŕňa v sebe aj univerzálne spoločné dobro.(2438) Toto dobro vyžaduje takú organizáciu spoločenstva národov, ktorá by bola schopná „postarať sa o rozličné potreby ľudí, a to tak v oblasti sociálneho života, kam patrí výživa, zdravie, výchova…, ako aj v niektorých osobitných situáciách, ktoré sa miestami môžu vyskytnúť, ako napríklad potreba… poskytnúť pomoc v biede utečencom roztrúseným po celom svete alebo pomáhať vysťahovalcom a ich rodinám“.

1912 Spoločné dobro je vždy zamerané na zdokonaľovanie osôb: „Poriadok vecí má byť podriadený poriadku osôb, a nie naopak.“ (1881) Takýto poriadok má základ v pravde, buduje sa v spravodlivosti a oživuje ho láska.

zobraziť celéIII. Zodpovednosť a účasť

1913 Účasť je dobrovoľné a veľkodušné angažovanie sa osoby vo vzájomných spoločenských stykoch. Je potrebné, aby všetci mali účasť na rozvoji spoločného dobra, každý podľa svojho postavenia, ktoré zaujíma, a podľa úlohy, ktorú zastáva. Táto povinnosť má pôvod v dôstojnosti ľudskej osoby.

1914 Účasť sa uskutočňuje predovšetkým tým, že sa človek angažuje v oblastiach, za ktoré preberá osobnú zodpovednosť;(1734) starostlivosťou o výchovu svojej rodiny a svedomitosťou v práci má účasť na dobre iných i spoločnosti.

1915 Občania sa majú, pokiaľ je to možné, aktívne zúčastňovať(2239) na verejnom živote. Spôsoby tejto účasti môžu byť v rozličných krajinách a kultúrach rozdielne. „Treba chváliť spôsob konania tých národov, v ktorých čo najväčší počet občanov má účasť na verejných záležitostiach v pravej slobode.“

1916 Účasť všetkých na uskutočňovaní spoločného dobra zahŕňa, ako každá etická povinnosť, neprestajne obnovované(1888) obrátenie členov spoločnosti. Podvod a iné chytráctva, pomocou ktorých niektorí unikajú nariadeniam zákona a predpisom sociálnej povinnosti, treba rázne odsúdiť, lebo sú nezlučiteľné s požiadavkami spravodlivosti.(2409) Treba sa starať o rozvoj inštitúcií, ktoré zlepšujú podmienky ľudského života.

1917 Úlohou tých, čo vykonávajú autoritu, je upevňovať hodnoty, ktoré vzbudzujú dôveru členov spoločnosti a pobádajú ich, aby sa dali do služieb svojich blížnych. Účasť sa začína výchovou a kultúrou: „Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých,(1818) čo sú schopní odovzdať budúcim generáciám dôvody pre život a nádej.“

zobraziť celéZhrnutie

1918 „Niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh“ (Rim 13,1).

1919 Každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, aby sa zachovalo a rozvíjalo.

1920 „Politické spoločenstvo a verejná moc majú svoj základ v ľudskej prirodzenosti, a preto patria k poriadku stanovenému Bohom.“

1921 Autorita sa vykonáva oprávneným spôsobom, ak sa usiluje o dosiahnutie spoločného dobra spoločnosti. Aby ho dosiahla, má používať morálne prípustné prostriedky.

1922 Rozmanitosť politických režimov je oprávnená pod podmienkou, že prispievajú k dobru spoločnosti.

1923 Politická moc sa má vykonávať v medziach morálneho poriadku a má zaručovať podmienky na používanie slobody.

1924 Spoločné dobro obsahuje „súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“.

1925 Spoločné dobro zahŕňa tri základné prvky: rešpektovanie a zveľaďovanie základných práv osoby; prosperitu alebo rozvoj duchovných a časných dobier spoločnosti; pokoj a bezpečnosť spoločnosti a jej členov.

1926 Dôstojnosť ľudskej osoby zahŕňa v sebe úsilie o spoločné dobro. Každý sa má starať o vznik a podporovanie inštitúcií, ktoré zlepšujú podmienky ľudského života.

1927 Úlohou štátu je chrániť a zveľaďovať spoločné dobro občianskej spoločnosti. Spoločné dobro celej ľudskej rodiny si vyžaduje organizáciu medzinárodnej spoločnosti.