SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: TRETIA ČASŤ ŽIVOT V KRISTOVI
     oddiel: PRVÝ ODDIEL POVOLANIE ČLOVEKA: ŽIVOT V DUCHU
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ OSOBY
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

PRVÁ KAPITOLA DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ OSOBY

1700 Dôstojnosť ľudskej osoby má pôvod v stvorení človeka(356) na Boží obraz a podobu (1. článok); uskutočňuje sa v jej povolaní k Božej blaženosti (2. článok). Je vlastnosťou človeka slobodne smerovať k tomuto zavŕšeniu (3. článok). Svojimi vedomými a dobrovoľnými činmi (4. článok) sa človek buď zameriava, alebo nezameriava na dobro prisľúbené Bohom a dosvedčované morálnym svedomím (5. článok). Ľudia budujú samých seba a vnútorne rastú: z celého svojho zmyslového a duchovného života utvárajú materiál svojho rastu (6. článok). S pomocou milosti rastú v čnosti (7. článok); vyhýbajú sa hriechu,(1439) a ak sa ho dopustili, odovzdávajú sa ako márnotratný syn do milosrdenstva nášho nebeského Otca (8. článok). Tak dosahujú dokonalosť v láske.

zobraziť celé1. článok ČLOVEK, BOŽÍ OBRAZ

1701 „Kristus… v samom zjavení tajomstva Otca(359) a jeho lásky naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.“ V Kristovi, ktorý je „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15), bol človek stvorený na „obraz a podobu“ Stvoriteľa. V Kristovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, Boží obraz, deformovaný v človekovi prvým hriechom, bol obnovený vo svojej pôvodnej kráse a zošľachtený Božou milosťou.

1702 Boží obraz je prítomný v každom človekovi.(1878) Žiari v spoločenstve osôb, ktoré je podobné jednote božských osôb medzi sebou (porov. druhú kapitolu).

1703 Ľudská osoba obdarená „duchovnou a nesmrteľnou dušou“ (363) je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“. Už od svojho počatia je určená pre večnú blaženosť.(2258)

1704 Ľudská osoba má účasť na svetle a sile Božieho Ducha. Svojím rozumom je schopná pochopiť poriadok vecí(339) stanovený Stvoriteľom. Svojou vôľou je sama od seba schopná smerovať k svojmu pravému dobru. Nachádza svoju dokonalosť v tom, že hľadá a miluje pravdu a dobro. (30)

1705 Vďaka svojej duši a svojim duchovným schopnostiam rozumu a vôle je človek obdarený slobodou,(1730) ktorá je „vynikajúcim znakom Božieho obrazu“.

1706 Svojím rozumom človek spoznáva Boží hlas, ktorý ho pobáda „konať dobré a chrániť sa zlého“. Každý človek je povinný riadiť sa týmto zákonom, ktorý sa ozýva vo svedomí a spĺňa sa v láske k Bohu(1776) a blížnemu. Mravný život svedčí o dôstojnosti ľudskej osoby.

1707 „Ale človek, na nahováranie Zlého,(397) už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu“ Podľahol pokušeniu a spáchal zlo. Uchováva si síce túžbu po dobre, ale jeho prirodzenosť je ranená dedičným hriechom. Stal sa náchylným na zlé a podlieha omylu:
„A tak je človek rozpoltený sám v sebe. Celý život človeka, tak individuálny, ako aj kolektívny, sa preto javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou.“

1708 Kristus nás svojím umučením oslobodil(617) od satana a od hriechu. Zaslúžil nám nový život v Duchu Svätom. Jeho milosť obnovuje, čo v nás hriech pokazil.

1709 Kto verí v Krista, stáva sa Božím synom.(1265) Toto adoptovanie za syna ho premieňa a umožňuje mu nasledovať Kristov príklad. Robí ho schopným správne konať a robiť dobro. Učeník zjednotený so svojím Spasiteľom dosahuje dokonalosť lásky čiže svätosť. Mravný život dozretý v milosti sa rozvíja do večného života v nebeskej sláve.(1050)

zobraziť celéZhrnutie

1710 „Kristus… naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.“

1711 Ľudská osoba, obdarená duchovnou dušou, rozumom a vôľou, je už od svojho počatia zameraná na Boha a určená na večnú blaženosť. Snaží sa o svoju dokonalosť tým, že hľadá a miluje pravdu a dobro.

1712 Pravá sloboda je v človekovi „vynikajúcim znakom Božieho obrazu.“

1713 Človek je povinný riadiť sa mravným zákonom, ktorý ho pobáda „konať dobré a chrániť sa zlého“. Tento zákon sa ozýva v jeho svedomí.

1714 Človek ranený vo svojej prirodzenosti dedičným hriechom podlieha omylu pri používaní svojej slobody a je náchylný na zlé.

1715 Kto verí v Krista, má nový život v Duchu Svätom. Mravný život, ktorý rastie a dozrieva v milosti, sa má dovŕšiť v nebeskej sláve.

zobraziť celé2. článok NAŠE POVOLANIE K BLAŽENOSTI

zobraziť celéI. Blahoslavenstvá

1716 Blahoslavenstvá sú stredobodom Ježišovho učenia.(2546) Ich vyhlásenie preberá prisľúbenia dané vyvolenému národu od čias Abraháma. Privádza ich k dokonalosti tým, že ich už nezameriava iba na vlastnenie určitej krajiny, ale na nebeské kráľovstvo:
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5,3-12).

1717 Blahoslavenstvá vykresľujú tvár Ježiša Krista(459) a opisujú jeho lásku; vyjadrujú povolanie veriacich pridružených k sláve jeho umučenia a zmŕtvychvstania; objasňujú charakteristické skutky a postoje kresťanského života;(1820) sú paradoxnými prisľúbeniami, ktoré udržiavajú nádej v utrpeniach; zvestujú požehnania a odmeny, ktoré učeníci už tajomným spôsobom dostávajú; začali sa uskutočňovať v živote Panny Márie a všetkých svätých.

zobraziť celéII. Túžba po šťastí

1718 Blahoslavenstvá odpovedajú na vrodenú túžbu(27) po šťastí. Táto túžba má božský pôvod.(1024) Boh ju vložil do srdca človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len on ju môže plne uspokojiť.
„Zaiste všetci chceme žiť šťastne a v ľudskom pokolení niet nikoho, kto by nesúhlasil s týmto tvrdením ešte skôr, ako by bolo jasne vyslovené.“
„Akože ťa teda mám hľadať, Pane?(2541) Lebo keď hľadám teba, svojho Boha, hľadám blažený život. Budem ťa hľadať, aby žila moja duša. Lebo moje telo žije z mojej duše a moja duša žije z teba.“
„Jedine Boh nasycuje.“

1719 Blahoslavenstvá odhaľujú zmysel ľudskej existencie,(1950) posledný cieľ ľudských činov: Boh nás volá do svojej blaženosti. Týmto volaním sa obracia na každého osobne, ale aj na celú Cirkev, nový ľud zložený z tých, čo prijali prisľúbenie a žijú z neho vo viere.

zobraziť celéIII. Kresťanská blaženosť

1720 Nový zákon používa viaceré výrazy,(1027) aby charakterizoval blaženosť, ku ktorej Boh volá človeka: príchod Božieho kráľovstva; videnie Boha – Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8); vstup do radosti Pána; vstup do Božieho pokoja:
„Tam budeme odpočívať a vidieť. Budeme vidieť a milovať. Budeme milovať a chváliť. Tak to bude na konci bez konca. Veď aký iný cieľ máme, ak nie prísť do Kráľovstva, ktoré nebude mať konca?“

1721 Veď Boh nás stvoril, aby sme ho poznali, jemu slúžili a jeho milovali, a tak prišli do raja. Blaženosť nám dáva účasť na Božej prirodzenosti a na večnom živote. S ňou človek vchádza do Kristovej slávy a do radosti života Najsvätejšej Trojice.(260)

1722 Takáto blaženosť presahuje rozum(1028) a čisto ľudské sily. Je nezaslúženým darom Božej milosti. Preto sa volá nadprirodzená, takisto ako milosť, ktorá človeka disponuje vojsť do Božej radosti.
„ Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.‘ Ale ,nikto nemôže vidieť Boha‘ v jeho veľkosti a nevýslovnej sláve ,a zostať nažive‘, lebo Otec je nepochopiteľný. Ale z lásky a dobroty voči ľuďom a vo svojej všemohúcnosti umožňuje tým, čo ho milujú, vidieť Boha…:(294) ‚lebo čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu‘.“

1723 Prisľúbená blaženosť nás stavia pred rozhodujúce morálne voľby. Vyzýva nás, aby sme si očistili srdce od zlých náklonností(2519) a hľadali Božiu lásku nadovšetko. Učí nás, že pravé šťastie nie je ani v bohatstve alebo blahobyte, ani v ľudskej sláve alebo moci, ani v nijakom ľudskom výtvore, nech by bol akokoľvek osožný,(227) ako je veda, technika, umenie, ani v nijakom stvorení, ale jedine v Bohu, prameni každého dobra a každej lásky:
„Všetci sa skláňajú pred bohatstvom. Veľké množstvo ľudí mu inštinktívne vzdáva poctu. Šťastie merajú bohatstvom a bohatstvom merajú aj úctyhodnosť… Je to hold, ktorý vyplýva z presvedčenia …, že bohatstvom možno dosiahnuť všetko. Bohatstvo je jednou z modiel našich čias a druhou je popularita… Popularita, čiže všeobecná známosť vo verejnosti – čo by sa mohlo nazvať ,tlačové renomé‘ –, sa považuje za veľké dobro samo osebe a za základ uctievania.“

1724 Desatoro, Ježišova reč na vrchu a katechéza (učenie) apoštolov nám ukazujú cesty, ktoré vedú do nebeského kráľovstva. Posilňovaní milosťou Ducha Svätého usilujeme sa po nich kráčať krok za krokom každodennými skutkami. Pôsobením Kristovho slova pomaly prinášame v Cirkvi ovocie na Božiu slávu.

zobraziť celéZhrnutie

1725 Blahoslavenstvá preberajú a privádzajú k dokonalosti Božie prisľúbenia od čias Abraháma tým, že ich zameriavajú na nebeské kráľovstvo. Odpovedajú na túžbu po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca človeka.

1726 Blahoslavenstvá nás učia, aký je posledný cieľ, ku ktorému nás Boh volá. Je ním Kráľovstvo, videnie Boha, účasť na Božej prirodzenosti, večný život, Božie synovstvo a spočinutie v Bohu.

1727 Blaženosť večného života je nezaslúžený dar Božej milosti; je nadprirodzená takisto ako milosť, ktorá k nej vedie.

1728 Blahoslavenstvá nás stavajú pred rozhodujúce voľby, čo sa týka pozemských dobier; očisťujú nám srdce, aby nás naučili milovať Boha nadovšetko.

1729 Nebeská blaženosť určuje kritériá rozlišovania na používanie pozemských dobier v súlade s Božím zákonom.

zobraziť celé3. článok SLOBODA ČLOVEKA

1730 Boh stvoril človeka ako rozumovú bytosť a udelil mu dôstojnosť osoby obdarenej schopnosťou konať z vlastného popudu a byť pánom svojich činov. „Boh chcel totiž ponechať človekovi možnosť rozhodovať sa, aby sám od seba hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne dosiahol plnú a blaženú dokonalosť tým, že sa k nemu primkne.“ (30)
„Človek je rozumová bytosť a tým je podobný Bohu; bol stvorený slobodným v rozhodovaní a pánom svojich činov.“

zobraziť celéI. Sloboda a zodpovednosť

1731 Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono, a tak vykonať sám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Slobodnou vôľou každý disponuje sebou samým. Sloboda je v človekovi sila, ktorá mu umožňuje rásť a dozrievať v pravde a v dobre. Sloboda dosahuje svoju dokonalosť, keď je zameraná na Boha,(1721) ktorý je našou blaženosťou.

1732 Dokiaľ sloboda definitívne nezakotví v konečnom dobre,(396) ktorým je Boh, zahŕňa v sebe možnosť voliť medzi dobrom a zlom, teda možnosť rásť v dokonalosti alebo zlyhať a zhrešiť.(1849) Sloboda charakterizuje pravé ľudské činy. Stáva sa prameňom chvály alebo hany, zásluhy alebo viny.(2006)

1733 Čím väčšmi človek koná dobro,(1803) tým sa stáva slobodnejším. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody a vedie do otroctva hriechu.

1734 Sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy(1036) v takej miere, v akej sú dobrovoľné. Pokrok v čnosti,(1804) poznanie dobra a askéza posilňujú vládu vôle nad jej činmi.

1735 Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom,(597) návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi.

1736 Každý priamo chcený čin je pričítateľný tomu, kto ho vykonal:
Boh sa pýta Evy po hriechu v záhrade: „Čo si to urobila?“(2568) (Gn 3,13) Takisto sa pýta aj Kaina. Podobne hovorí aj prorok Nátan kráľovi Dávidovi po tom, čo Dávid spáchal cudzoložstvo s Uriášovou manželkou a dal Uriáša zabiť.
Čin môže byť nepriamo chcený, ak je následkom nedbanlivosti človeka o to čo by mal poznať alebo konať, napríklad nehoda zapríčinená neznalosťou dopravných predpisov.

1737 Účinok možno tolerovať, ak ho ten, kto koná, nechce;(2263) napríklad ak sa matka vysilí pri lôžku svojho chorého dieťaťa. Zlý účinok nie je pričítateľný, ak nebol chcený ani ako cieľ, ani ako prostriedok konania: napríklad smrť, ktorá niekoho zastihla pri poskytovaní pomoci človekovi v nebezpečenstve. Aby bol zlý účinok pričítateľný, je potrebné, aby sa dal predvídať a aby ten, kto koná, mal možnosť sa mu vyhnúť: napríklad zabitie človeka, ktorého sa dopustí vodič v stave opitosti.

1738 Sloboda sa realizuje vo vzťahoch medzi ľuďmi. Každý človek je stvorený na Boží obraz, a teda má prirodzené právo, aby bol uznávaný ako slobodná a zodpovedná bytosť. Táto povinnosť vážiť si každého zaväzuje všetkých. Právo na používanie slobody (čiže právo slobodne rozhodovať a konať) je neoddeliteľnou požiadavkou dôstojnosti(2106) ľudskej osoby najmä v morálnej a náboženskej oblasti. (210) Toto právo musí občianska moc uznávať a chrániť v hraniciach spoločného dobra a verejného poriadku.

zobraziť celéII. Ľudská sloboda v ekonómii spásy

1739 Sloboda a hriech. ľudská sloboda je ohraničená a omylná. A skutočne, človek zlyhal. Slobodne zhrešil.(387) Tým, že odmietol plán Božej lásky, oklamal sám seba; stal sa otrokom hriechu. Toto prvé odcudzenie privodilo množstvo ďalších.(401) Dejiny ľudstva už od svojich začiatkov svedčia o nešťastiach a utláčaniach, ktoré sa zrodili v srdci človeka ako následok zneužívania slobody.

1740 Ohrozenie slobody.(2108) Používanie slobody neznamená právo hovoriť a robiť čokoľvek. Je mylné predpokladať, že človek ako subjekt slobody „je sebestačný a má za cieľ uspokojenie vlastného záujmu používaním pozemských dobier“. Napokon, podmienky hospodárskeho, sociálneho, politického a kultúrneho rázu, ktoré sa vyžadujú na správne používanie slobody, sa príliš často zaznávajú a porušujú.(1887) Takéto situácie zapríčinené zaslepenosťou a nespravodlivosťou zaťažujú morálny život a vystavujú tak silných, ako aj slabých pokušeniu prehrešovať sa proti láske. Keď sa človek odvráti od morálneho zákona, siaha na vlastnú slobodu, stáva sa otrokom samého seba, rozbíja bratstvo so spolublížnymi a búri sa proti Božej pravde.

1741 Oslobodenie a spása. Kristus svojím slávnym krížom získal spásu pre všetkých ľudí. Vykúpil ich z hriechu, ktorý ich držal v otroctve: „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5,1). V ňom máme účasť na „pravde“, ktorá nás „vyslobodí“(782) (Jn 8,32). Dostali sme Ducha Svätého a, ako učí Apoštol, „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2Kor 3,17). Už odteraz sa chválime účasťou „na slobode … Božích detí“ (Rim 8,21).

1742 Sloboda a milosť.(2002) Kristova milosť vôbec nie je súperom našej slobody, keď je sloboda v súlade so zmyslom pre pravdu a dobro, ktoré Boh vložil do ľudského srdca. Naopak, ako o tom svedčí kresťanská skúsenosť najmä v modlitbe,(1784) čím sme vnímavejší na podnety milosti, tým väčšmi rastie naša vnútorná sloboda a istota v skúškach a takisto aj pred nátlakmi a donucovaniami vonkajšieho sveta. Duch Svätý nás pôsobením milosti vychováva k duchovnej slobode, aby z nás urobil slobodných spolupracovníkov na svojom diele v Cirkvi a vo svete:
„Všemohúci a milosrdný Bože, láskavo odvráť od nás všetky protivenstvá, aby sme bez vnútorných a vonkajších prekážok mohli plniť tvoju vôľu.“

zobraziť celéZhrnutie

1743 Boh ponechal človekovi „možnosť rozhodnúť sa“ (Sir 15,14), aby sa mohol slobodne primknúť k svojmu Stvoriteľovi, a tak dosiahnuť dokonalú blaženosť.

1744 Sloboda je schopnosť konať alebo nekonať; a tak vykonať sám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Dokonalosť svojho konania dosahuje vtedy, keď je zameraná na Boha, najvyššie Dobro.

1745 Sloboda charakterizuje ľudské činy v pravom zmysle slova. Robí človeka zodpovedným za činy, ktorých je dobrovoľne pôvodcom. Jeho vedomé a dobrovoľné konanie mu patrí ako vlastné.

1746 Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť; ba aj zrušiť nevedomosťou, násilím, strachom a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi.

1747 Právo na používanie slobody je neoddeliteľnou požiadavkou dôstojnosti človeka najmä v náboženskej a morálnej oblasti. Ale používanie slobody nezahŕňa v sebe predpokladané právo hovoriť a robiť čokoľvek.

1748 „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5,1).

zobraziť celé4. článok MORÁLNOSŤ ĽUDSKÝCH ČINOV

1749 Sloboda robí z človeka morálny subjekt. Ak človek koná vedome a dobrovoľne, je takpovediac otcom svojich činov.(1732) Ľudské činy, t. j. činy slobodne zvolené na základe úsudku svedomia, možno morálne hodnotiť. Sú alebo dobré, alebo zlé.

zobraziť celéI. Pramene morálnosti

1750 Morálnosť ľudských činov závisí:
— od zvoleného predmetu,
— od zamýšľaného cieľa čiže úmyslu,
— od okolností konania.
Predmet, úmysel a okolnosti sú „pramene“ alebo základné prvky morálnosti ľudských činov.

1751 Zvolený predmet je dobro, ku ktorému vôľa vedome smeruje. Je „matériou“ ľudského činu. Zvolený predmet morálne špecifikuje úkon vôle podľa toho, či rozum tento predmet poznáva a posudzuje ako zhodný alebo nezhodný s pravým dobrom.(1794) Objektívne normy morálnosti vyjadrujú racionálny poriadok dobra a zla, ktorý dosviedča svedomie.

1752 Na rozdiel od predmetu je úmysel v konajúcom subjekte. Keďže úmysel je pri prameni dobrovoľného konania a určuje toto konanie prostredníctvom cieľa, je podstatným prvkom morálneho hodnotenia činu. Cieľ je v úmysle prvý a označuje účel, ku ktorému konanie smeruje. Úmysel je hnutie vôle k cieľu; týka sa cieľa konania.(2520) Je zameraním sa na dobro, ktoré sa očakáva od podniknutého konania. Úmysel sa neobmedzuje iba na usmerňovanie našich jednotlivých činov, ale môže zameriavať na ten istý cieľ viaceré činy; môže usmerňovať celý život k poslednému cieľu.(1731) Napríklad cieľom poskytnutej služby je pomáhať blížnemu, ale zároveň ju môže podnecovať láska k Bohu ako poslednému cieľ všetkých našich činov. Ten istý čin môžu podnietiť viaceré úmysly: napríklad službu možno preukázať s úmyslom získať si priazeň alebo sa tým vystatovať.

1753 Dobrý úmysel (napríklad pomôcť blížnemu) nerobí ani dobrým, ani správnym konanie, ktoré je samo v sebe nezriadené(2479) (napríklad lož a ohováranie). Cieľ neospravedlňuje prostriedky. Nemožno napríklad ospravedlniť odsúdenie nevinného(596) ako oprávnený prostriedok na záchranu ľudí. Naopak, pridaný zlý úmysel (napríklad márnomyseľnosť) robí zlým čin, ktorý môže byť sám v sebe dobrý (napríklad dať almužnu).

1754 Okolnosti vrátane následkov sú druhotné prvky morálneho činu. Prispievajú k zväčšeniu alebo zmenšeniu morálneho dobra alebo zla ľudských činov (napríklad veľkosť sumy pri krádeži). Môžu aj oslabiť alebo zväčšiť zodpovednosť konajúceho(1735) (napríklad konať zo strachu pred smrťou). Okolnosti samy osebe nemôžu zmeniť morálnu akosť činov. Nemôžu urobiť dobrým ani spravodlivým čin, ktorý je sám v sebe zlý.

zobraziť celéII. Dobré a zlé činy

1755 Morálne dobrý čin predpokladá, že je dobrý súčasne aj predmet, aj cieľ, aj okolnosti. Zlý cieľ pokazí čin, hoci jeho predmet je sám v sebe dobrý (Mt 6,5).
Predmet voľby môže sám pokaziť celé konanie. Jestvujú konkrétne správania (napríklad smilstvo), ktorých voľba je vždy nesprávna, lebo zahŕňa v sebe nezriadenosť vôle, to jest morálne zlo.

1756 Je teda nesprávne hodnotiť morálnosť ľudských činov, berúc do úvahy len úmysel, ktorý k nim dáva podnet, alebo len okolnosti (prostredie, spoločenský tlak, prinútenie alebo nevyhnutnosť konať atď.), ktoré tvoria ich rámec. Sú činy, ktoré samy osebe a samy v sebe, nezávisle od okolností a úmyslov, sú vždy závažne nedovolené (graviter illiciti) vzhľadom na svoj predmet; napríklad zlorečenie a krivá prísaha,(1789) vražda a cudzoložstvo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.

zobraziť celéZhrnutie

1757 Predmet, úmysel a okolnosti sú tri „pramene“ morálnosti ľudských činov.

1758 Zvolený predmet morálne špecifikuje úkon vôle podľa toho, či rozum tento predmet poznáva a posudzuje ako dobrý, alebo zlý.

1759 „Nemožno ospravedlniť nijaké zlo vykonané s dobrým úmyslom.“ Cieľ neospravedlňuje prostriedky.

1760 Morálne dobrý čin predpokladá, že je dobrý súčasne aj predmet, aj cieľ, aj okolnosti.

1761 Jestvujú konkrétne správania, ktorých voľba je vždy nesprávna, lebo zahŕňa v sebe nezriadenosť vôle, to jest morálne zlo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.

zobraziť celé5. článok MORÁLNOSŤ VÁŠNÍ

1762 Človek sa zameriava na blaženosť svojimi vedomými a dobrovoľnými činmi. Vášne alebo city, ktoré zakúša, ho môžu na to disponovať a k tomu prispievať.

zobraziť celéI. Vášne

1763 Výraz „vášne“ patrí do kresťanského dedičstva. City alebo vášne označujú citové vzrušenia alebo hnutia, ktoré pobádajú konať alebo nekonať podľa toho, čo človek pociťuje alebo si predstavuje ako dobré alebo ako zlé.

1764 Vášne sú prirodzenými zložkami ľudskej psychiky, tvoria prechod a zabezpečujú spojenie medzi zmyslovým životom a životom ducha. Pán Ježiš označuje srdce človeka(368) za žriedlo, z ktorého vyvierajú hnutia vášní.

1765 Vášní je veľa. Najzákladnejšou vášňou je láska, ktorú vyvoláva príťažlivosť dobra. Láska vzbudzuje túžbu po neprítomnom dobre a nádej na jeho dosiahnutie. Toto hnutie sa završuje v pôžitku a radosti z vlastneného dobra. Obava pred zlom vyvoláva nenávisť a odpor voči budúcemu zlu a strach pred ním. Toto hnutie sa završuje v zármutku nad prítomným zlom alebo v hneve, ktorý sa proti tomuto zlu vzpiera.

1766 „Milovať znamená chcieť niekomu dobre.“ Všetky ostatné city majú pôvod v tomto prvotnom hnutí ľudského srdca k dobru.(1704) Miluje sa iba dobro. „[Vášne] sú zlé, ak je láska zlá; sú dobré, ak je láska dobrá.“

zobraziť celéII. Vášne a morálny život

1767 Vášne samy v sebe nie sú ani dobré, ani zlé. Morálnu akosť nadobúdajú iba v takej miere, v akej skutočne závisia od rozumu a vôle. Vášne sa volajú dobrovoľné(1860) „alebo preto, že ich vôľa prikazuje, alebo preto, že ich vôľa nezakazuje“. Patrí k dokonalosti morálneho alebo ľudského dobra, že vášne riadi rozum.

1768 Silné city nerozhodujú ani o morálnosti, ani o svätosti ľudí; sú nevyčerpateľnou zásobárňou obrazov a citových hnutí, v ktorých sa prejavuje morálny život. Vášne sú morálne dobré, ak prispievajú k dobrému konaniu; v opačnom prípade sú zlé. Správna vôľa zameriava na dobro a na blaženosť citové hnutia, ktoré si osvojuje; zlá vôľa podlieha nezriadeným vášňam a vybičúva ich. Vzrušenia a city sa môžu stať súčasťou čností(1803) alebo sa môžu v nerestiach zvrhnúť.(1865)

1769 V kresťanskom živote sám Duch Svätý uskutočňuje svoje dielo tým, že podnecuje k činnosti celú ľudskú bytosť, vrátane jej bolestí, strachov a zármutkov, ako sa to prejavilo v Pánovej smrteľnej úzkosti a v jeho umučení. V Kristovi naše ľudské city môžu dosiahnuť svoje zavŕšenie v láske a v Božej blaženosti.

1770 Mravná dokonalosť(30) spočíva v tom, že človeka nepobáda k dobru iba jeho vôľa, ale aj jeho zmyslová túžba (appetitus sensibilis) podľa týchto slov žalmu: „Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému“ (Ž84,3).

zobraziť celéZhrnutie

1771 Výrazom „vášne“ sa označujú citové náklonnosti alebo city. Prostredníctvom svojich citových vzrušení človek tuší dobro alebo má predtuchu zla.

1772 Hlavné vášne sú láska a nenávisť, túžba a strach, radosť, zármutok a hnev.

1773 Vo vášňach chápaných ako citové hnutia nie je ani morálne dobro, ani zlo. Podľa toho, či závisia alebo nezávisia od rozumu a vôle, je v nich, alebo nie je v nich morálne dobro alebo zlo.

1774 Vzrušenia a city sa môžu stať súčasťou čností alebo sa môžu v nerestiach zvrhnúť.

1775 Dokonalosť morálneho dobra spočíva v tom, že človeka nepobáda k dobru iba jeho vôľa, ale aj jeho „srdce“.

zobraziť celé6. článok MORÁLNE SVEDOMIE

1776 „V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon,(1954) ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu, a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca… Lebo človek má v srdci Bohom vpísaný zákon… Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“

zobraziť celéI. Úsudok svedomia

1777 Morálne svedomie, ktoré je v srdci človeka, mu v pravej chvíli prikazuje robiť dobro a vyhýbať sa zlu. Posudzuje aj konkrétne voľby: schvaľuje tie, ktoré sú dobré, a odsudzuje tie, ktoré sú zlé. Svedčí o autorite pravdy vzhľadom na najvyššie Dobro,(1766, 2071) ktorého príťažlivosť človek zakúša a ktorého príkazy prijíma. Keď rozvážny človek počúva morálne svedomie, môže počuť Boha, ktorý hovorí.

1778 Morálne svedomie je úsudok rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu,(1749) ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia:
„Svedomie je zákon nášho ducha, ale presahuje ducha; dáva nám príkazy a znamená zodpovednosť a povinnosť, strach a nádej,… Je poslom toho, ktorý nám hovorí akoby cez závoj vo svete prírody, ako aj vo svete milosti, ktorý nás poučuje a riadi. Svedomie je prvým zo všetkých Kristových zástupcov.“

1779 Pre každého je dôležité, aby bol dostatočne v sebe sústredený, a tak mohol počuť hlas svojho svedomia a riadiť sa ním.(1886) Táto potreba zvnútornenia je o to naliehavejšia, že život nás často vystavuje nebezpečenstvu, že zanecháme akékoľvek uvažovanie, skúmanie seba alebo vstúpenie do seba:
„Vstúp do svojho svedomia a spytuj sa ho… Vstúpte teda, bratia, do [svojho] vnútra, a vo všetkom, čo robíte, hľaďte na svedka – Boha.“

1780 Dôstojnosť ľudskej osoby zahŕňa v sebe a vyžaduje správnosť morálneho svedomia. Morálne svedomie zasa zahŕňa vnímanie princípov morálnosti (synderesis), ich aplikáciu v daných okolnostiach praktickým rozlišovaním dôvodov a dobier a napokon úsudok o konkrétnych činoch, ktoré sa majú vykonať, alebo už boli vykonané. Pravda o morálnom dobre vyjadrená v zákone rozumu sa prakticky a konkrétne poznáva rozvážnym úsudkom svedomia. Človek, ktorý si volí v súlade s týmto úsudkom,(1806) sa označuje za rozvážneho (prudens).

1781 Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť(1731) za vykonané činy. Ak človek spácha zlo, správny úsudok svedomia môže v ňom ostať ako svedok univerzálnej pravdy o dobre a zároveň ako svedok o zle jeho jednotlivej voľby. Výrok úsudku svedomia je zárukou nádeje a milosrdenstva. Tým, že svedčí o spáchanom priestupku, pripomína, že treba prosiť o odpustenie, naďalej konať dobro a s pomocou Božej milosti neprestajne pestovať čnosť.
„Podľa toho poznáme, že sme z pravdy a upokojíme si pred ním srdce. Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1Jn 3,19-20).

1782 Človek má právo konať podľa svedomia a slobodne, aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia. „Preto nie je dovolené nútiť [človeka], aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia,(2106) najmä v náboženskej oblasti.“

zobraziť celéII. Formovanie svedomia

1783 Svedomie musí byť poučené a morálny úsudok osvietený. Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť. Výchova svedomia je nevyhnutná, lebo ľudia sú vystavení negatívnym vplyvom a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku a odmietli učenie predkladané autoritou (Cirkvi).(2039)

1784 Výchova svedomia je celoživotná úloha. Už od prvých rokov vedie dieťa k poznávaniu a zachovávaniu vnútorného zákona vnímaného morálnym svedomím. Rozumná výchova učí čnostiam, ochraňuje alebo oslobodzuje od strachu, sebectva a pýchy, od nezdravých pocitov viny a hnutí samoľúbosti, ktoré pochádzajú z ľudskej slabosti a z ľudských chýb.(1742) Výchova svedomia zaručuje slobodu a prináša pokoj srdca.

1785 Pri formovaní svedomia je Božie slovo svetlom na našej ceste. Máme si ho osvojovať vierou a modlitbou a uvádzať ho do života. Takisto si máme spytovať svedomie, majúc na zreteli Pánov kríž. Pomáhajú nám pritom dary Ducha Svätého, ako aj svedectvá a rady(890) iných a vedie nás učenie predkladané autoritou Cirkvi.

zobraziť celéIII. Voliť podľa svedomia

1786 Keď je svedomie postavené pred morálnu voľbu, môže vyniesť alebo správny úsudok, ktorý sa zhoduje s rozumom a s Božím zákonom, alebo naopak, mylný úsudok, ktorý sa od nich vzďaľuje.

1787 Človek sa niekedy nachádza v situáciách, ktoré spôsobujú, že morálny úsudok je menej istý a rozhodovanie je ťažké. Musí však vždy hľadať to, čo je správne a dobré, a rozoznávať Božiu vôľu(1955) vyjadrenú v Božom zákone.

1788 Aby to človek dosiahol, snaží sa vysvetľovať fakty skúsenosti a znamenia čias pomocou čnosti rozvážnosti,(1806) rady rozvážnych ľudí a s pomocou Ducha Svätého a jeho darov.

1789 Niektoré pravidlá platia vo všetkých prípadoch:
— Nikdy nie je dovolené robiť zlo,(1756) aby z toho vzniklo dobro.
— „Zlaté pravidlo“:(1970) „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7,12).
— Láska sa vždy prejavuje úctou k blížnemu(1827) a rešpektovaním jeho svedomia:(1971) „Keď takto hrešíte proti bratom a zraňujete ich slabé svedomie, hrešíte proti Kristovi“ (1Kor 8,12). „Dobré je… [nerobiť] nič, čo pohoršuje tvojho brata“ (Rim 14,21).

zobraziť celéIV. Mylný úsudok

1790 Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil. Stáva sa však, že morálne svedomie je v nevedomosti a vynáša mylné úsudky o činoch, ktoré človek hodlá vykonať alebo už vykonal.

1791 Túto nevedomosť často možno pričítať osobnej zodpovednosti. Stáva sa to vtedy, „keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra(1704) a keď hriešne návyky postupne takmer úplne zaslepia svedomie“. V týchto prípadoch je človek zodpovedný za zlo, ktoré pácha.

1792 Nepoznanie Krista a jeho evanjelia,(133) zlé príklady iných, otročenie vášňam, nárok na zle pochopenú nezávislosť svedomia, odmietanie autority Cirkvi a jej učenia, nedostatok (chýbanie) obrátenia a lásky môžu byť príčinou vybočení úsudku v morálnom správaní.

1793 Ak je, naopak, nevedomosť neprekonateľná(1860) alebo morálny subjekt nie je zodpovedný za mylný úsudok, zlo, ktorého sa dopustil, sa mu nemôže pričítať. Ale aj tak zostáva zlom, nedostatkom, nezriadenosťou. Preto sa treba usilovať o nápravu omylov morálneho svedomia.

1794 Dobré a čisté svedomie osvecuje pravá viera. Lebo láska vychádza súčasne „z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery“ (1Tim 1,5).
„Čím viac teda prevláda správne svedomie,(1751) tým viac sa jednotlivé osoby a spoločenstvá vzdávajú slepej svojvôle a usilujú sa riadiť objektívnymi normami morálnosti.“

zobraziť celéZhrnutie

1795 „Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“

1796 Morálne svedomie je úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu.

1797 Pre človeka, ktorý spáchal zlo, ostáva výrok jeho svedomia zárukou obrátenia a nádeje.

1798 Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť. Každý má používať prostriedky na formovanie svojho svedomia.

1799 Keď je svedomie postavené pred morálnu voľbu, môže vyniesť alebo správny úsudok, ktorý sa zhoduje s rozumom a Božím zákonom, alebo naopak, môže vyniesť mylný úsudok, ktorý sa od nich vzďaľuje.

1800 Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia.

1801 Morálne svedomie môže zostať v nevedomosti alebo vynášať mylné úsudky. Táto nevedomosť a tieto omyly nie sú vždy bez viny.

1802 Božie slovo je svetlom na našej ceste. Máme si ho osvojovať vierou a modlitbou a uvádzať ho do života. Tak sa formuje morálne svedomie.

zobraziť celé7. článok ČNOSTI

1803 „Bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné!“ (Flp 4,8).
Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro.(1733) Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými(1768) a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní.
„Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu.“

zobraziť celéI. Ľudské čnosti

1804 Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery.(2500) Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro.
Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske.(1827)

zobraziť celéROZDELENIE ZÁKLADNÝCH ČNOSTÍ

1805 Štyri čnosti majú základnú úlohu. Preto sa volajú „základné čnosti“ (virtutes cardinales); všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. Sú to: rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperantia). Spomínajú sa už v Starom zákone: „A keď niekto miluje spravodlivosť, ona spôsobuje čnosti, lebo učí miernosti a opatrnosti, spravodlivosti a mravnej sile“ (Múd 8,7). Pod inými pomenovaniami sa týmto čnostiam dostáva chvály na mnohých miestach Svätého písma.

1806 Rozvážnosť je čnosť, ktorá uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil správne prostriedky na jeho vykonanie. „Skúsený človek si … dáva pozor na svoj krok“ (Pr ís 14,15). „Buďte rozumní, pokorní a bdejte na modlitbách“ (1Pt 4,7). Rozvážnosť je „správna norma konania“,(1788) píše svätý Tomáš po Aristotelovi. Rozvážnosť sa nemá zamieňať s bojazlivosťou alebo strachom ani s dvojtvárnosťou alebo pretvárkou. Volá sa auriga virtutum („kormidelník čností“), lebo riadi ostatné čnosti tým, že im určuje normu a mieru. Rozvážnosť bezprostredne riadi úsudok svedomia.(1780) Rozvážny človek rozhoduje o svojom správaní a usporadúva ho podľa tohto úsudku. Vďaka tejto čnosti aplikujeme morálne zásady bez omylu v jednotlivých prípadoch a prekonávame pochybnosti o dobre, ktoré treba robiť, a o zle, ktorému sa treba vyhnúť.

1807 Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí.(2095) Spravodlivosť voči Bohu sa volá „čnosť nábožnosti“ (virtus religionis). Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého(2401) a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj (aequitas) voči ľuďom a voči spoločnému dobru. Spravodlivý človek, o ktorom sa často zmieňuje Sväté písmo, sa vyznačuje stálou priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania voči blížnemu. „Ani chudobnému nenadŕžaj, ani zámožnému nechytaj stranu! Svojho blížneho súď spravodlivo!“ (Lv 19,15). „Páni, dávajte otrokom, čo je spravodlivé a slušné; veď viete, že aj vy máte Pána v nebi“ (Kol 4,1).

1808 Mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach,(2848) a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam.(2473) Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci. „Moja sila a chvála je Pán“ (Ž118,14). „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16,33).

1809 Miernosť je morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti.(2341) Mierny človek zameriava svoje zmyslové túžby na dobro, zachováva zdravú zdržanlivosť a „nechodí za tým, po čom srdce túži“ (Sir 5,2). (2517) V Starom zákone sa často chváli miernosť: „Nežeň sa za náruživosťou, ale odvráť sa od svojej hriešnej vôle“ (Sir 18,30). V Novom zákone sa táto čnosť volá „umiernenosťou“ alebo „triezvosťou“. Máme žiť „v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“ (Tít 2,12).
„Správne žiť nie je nič iné ako milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou…, aby sa láska k nemu zachovala neporušená a úplná, čo je vlastné miernosti, aby sa nezlomila nijakými ťažkosťami, čo je vlastné mravnej sile, aby neslúžila nikomu inému, čo je vlastné spravodlivosti, aby bdela pri rozoznávaní vecí, žeby sa [do nej] pomaly nevkradli klam a lesť, čo je vlastné rozvážnosti.“

zobraziť celéČNOSTI A MILOSŤ

1810 Ľudské čnosti – nadobudnuté výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v neprestajne obnovovanom úsilí(1266) – očisťuje a povznáša Božia milosť. S Božou pomocou stvárňujú charakter a robia konanie dobra ľahkým. Čnostný človek je šťastný, keď ich praktizuje.

1811 Pre človeka zraneného hriechom nie je ľahké zachovať si morálnu rovnováhu. Kristov dar spásy nám udeľuje milosť potrebnú na to, aby sme vytrvali v úsilí o nadobudnutie čností.(2015) Každý má stále prosiť o túto milosť svetla a sily, pristupovať k sviatostiam, spolupracovať s Duchom Svätým a nasledovať jeho vnuknutia, aby miloval dobro a vystríhal sa zla.

zobraziť celéII. Teologálne („božské“) čnosti{2086-2094, 2656-2658}

1812 Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka, aby mohli mať účasť na Božej prirodzenosti. Teologálne čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou.(1266) Pôvodcom, dôvodom a predmetom teologálnych čností je jeden Boh v troch osobách.

1813 Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú zárukou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v schopnostiach človeka.(2008) Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a láska.

zobraziť celéVIERA{142-175}

1814 Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama. Vierou sa „človek slobodne celý oddáva Bohu“. (506) Preto človek, ktorý verí, usiluje sa poznať a plniť Božiu vôľu: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1,17). Živá viera je „činná skrze lásku“ (Gal 5,6).

1815 Dar viery ostáva v tom, kto proti nej nezhrešil. Ale „viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2,26). Viera bez nádeje a lásky nezjednocuje veriaceho naplno s Kristom a nerobí ho živým údom jeho tela.

1816 Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju.(2471) „Všetci … majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.“ Služba viere a svedectvo o nej sú potrebné na spásu: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10,32-33).

zobraziť celéNÁDEJ

1817 Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí,(1024) pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 10,23). Tohto Ducha Boh „na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravodlivení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života“ (Tít 3,6-7).

1818 Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí,(27) ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky.

1819 Kresťanská nádej preberá a završuje nádej vyvoleného národa; tá má svoj pôvod a vzor v nádeji Abraháma,(146) ktorý bol v Izákovi obdarený splnením Božích prisľúbení a očistený skúškou obety. „On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov“ (Rim 4,18).

1820 Kresťanská nádej sa rozvíja už od začiatku Ježišovho kázania v posolstve blahoslavenstiev.(1716) Blahoslavenstvá povznášajú našu nádej k nebu ako k novej Zasľúbenej zemi; vyznačujú nádeji cestu cez skúšky, ktoré očakávajú Ježišových učeníkov. Ale pre zásluhy Ježiša Krista a jeho umučenia nás Boh uchováva v „nádeji“, ktorá „nezahanbuje“ (Rim 5,5). Nádej je bezpečná a pevná „kotva duše“, ktorá preniká až tam, „kam za nás ako predchodca vošiel Ježiš“ (Hebr 6,19-20). Je aj zbraňou, ktorá nás chráni v boji o spásu: „Oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu“ (1Sol 5,8). Zabezpečuje nám radosť ešte aj v skúške: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví“ (Rim 12,12). Nádej sa prejavuje a živí modlitbou, celkom osobitne modlitbou Otče náš,(2772) ktorá je súhrnom všetkého, po čom nádej vzbudzuje v nás túžbu.

1821 Môžeme teda dúfať v nebeskú slávu, ktorú Boh prisľúbil tým, čo ho milujú a plnia jeho vôľu. Každý z nás má vo všetkých situáciách dúfať, že s Božou milosťou „vytrvá do konca“(2016) (Mt 10,22) a dosiahne nebeskú blaženosť ako večnú odplatu od Boha za dobré skutky vykonané s Kristovou milosťou. V nádeji sa Cirkev modlí,(1037) „aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2,4), a vrúcne túži po spojení s Kristom, svojím Ženíchom v nebeskej sláve.
„Dúfaj, [duša moja,] dúfaj, lebo nevieš ani dňa, ani hodiny. Bedli starostlivo, lebo všetko sa rýchlo pominie, hoci tvoja túžba robí pochybným to, čo je isté, a dlhým i veľmi krátky čas. Mysli na to, že čím viac budeš bojovať, tým viac prejavíš lásku, ktorou miluješ Boha, a tým viac sa budeš radovať so svojím Milovaným v radosti a slasti, ktoré sa nikdy nemôžu skončiť.“

zobraziť celéLÁSKA

1822 Láska je teologálna čnosť,(1723) ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.

1823 Ježiš robí z lásky nové prikázanie. (1970) Tým, že miluje svojich „do krajnosti“ (Jn 13,1), zjavuje Otcovu lásku, ktorú od neho prijíma. Keď sa učeníci navzájom milujú, napodobňujú Ježišovu lásku, ktorú od neho prijímajú. Preto Ježiš hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15,9). A ďalej: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12).

1824 Láska, ktorá je ovocím Ducha(735) a plnosťou Zákona, zachováva prikázania Boha Otca a jeho Syna Ježiša Krista: „Ostaňte v mojej láske. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske“ (Jn 15,9-10).

1825 Kristus umrel z lásky k nám(604) vtedy, keď sme boli ešte „nepriateľmi“ (Rim 5,10). Pán od nás žiada, aby sme milovali ako on aj svojich nepriateľov, aby sme sa stali blížnymi aj tých najvzdialenejších, aby sme milovali deti a chudobných ako jeho samého.
Apoštol Pavol podal neporovnateľný opis lásky: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1Kor 13,4).

1826 Keby som nemal lásky, hovorí ďalej Apoštol, „ničím by som nebol“. A keby som mal všetko, čo je výsada, služba, ba aj čnosť, „a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1Kor 13,1-4). Láska prevyšuje všetky čnosti. Je prvou teologálnou čnosťou: „A tak teraz zostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“ (1Kor 13,13).

1827 Láska oživuje a podnecuje praktizovanie všetkých čností. Je „zväzkom dokonalosti“ (Kol 3,14), je formou (stvárňujúcim princípom) čností;(815) spája ich a navzájom ich zoraďuje;(826) je prameňom a cieľom ich konkrétneho uskutočňovania v kresťanskom živote. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať. Povyšuje ju do nadprirodzenej dokonalosti Božej lásky.

1828 Konkrétny mravný život oživovaný láskou dáva kresťanovi duchovnú slobodu Božích detí. Kresťan nestojí pred Bohom ako otrok v servilnom strachu ani ako námezdný robotník, ktorý očakáva plat,(1972) ale ako syn odpovedajúci na lásku toho, ktorý „prvý miloval nás“ (1Jn 4,19).
„Alebo sa odvraciame od zla zo strachu pred trestom a [potom] sa správame ako otroci; alebo, vyhľadávajúc odmenu za námahu, zachovávame prikázania pre svoj vlastný osoh a tým sa stávame podobnými námezdným robotníkom; alebo poslúchame pre samo mravné dobro a z lásky k nášmu Zákonodarcovi…, a tak sa konečne správame ako synovia.“

1829 Ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo. Láska vyžaduje dobročinnosť a bratské napomínanie;(2540) je dobrotivá, vzbudzuje vzájomnosť, je vždy nezištná a štedrá; je priateľstvom a spoločenstvom.
„Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok.“

zobraziť celéIII. Dary a ovocie Ducha Svätého

1830 Morálny život kresťanov posilňujú dary Ducha Svätého. Sú to stále dispozície, ktoré robia človeka ochotným riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého.

1831 Je sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti(1299) a dar bázne voči Bohu. V celej svojej plnosti patria Ježišovi Kristovi, Dávidovmu Synovi. Dopĺňajú a privádzajú k dokonalosti čnosti tých, ktorí ich prijímajú.(1266) Spôsobujú, že veriaci sú ochotní pohotovo poslúchať Božie vnuknutia.
„Ty si môj Boh; na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý duch“ (Ž143,10).
„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi… Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia“ (Rim 8,14.17).

1832 Ovocím Ducha sú dokonalosti,(736) ktoré v nás Duch Svätý utvára ako prvotiny večnej slávy. Tradícia Cirkvi ich vymenúva dvanásť: „láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota“ (Gal 5,22-23).

zobraziť celéZhrnutie

1833 Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro.

1834 Ľudské čnosti sú stále dispozície rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Možno ich zoskupiť okolo štyroch základných čností, ktorými sú: rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila a miernosť.

1835 Rozvážnosť uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil správne prostriedky na jeho vykonanie.

1836 Spravodlivosť spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí.

1837 Mravná sila zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro.

1838 Miernosť zmierňuje príťažlivosť zmyslových rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier.

1839 Morálne čnosti vzrastajú výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v úsilí. Božia milosť ich očisťuje a povznáša.

1840 Teologálne čnosti robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Ich pôvodcom, dôvodom a predmetom je Boh, ktorého človek poznáva vierou, v ktorého dúfa a ktorého miluje pre neho samého.

1841 Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a Iáska. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti.

1842 Vierou veríme v Boha a všetko, čo nám zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť.

1843 Nádejou túžime po večnom živote a očakávame od Boha s pevnou dôverou milosti, aby sme si ho zaslúžili.

1844 Láskou milujeme Boha nadovšetko a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých. Láska je „zväzkom dokonalosti“ (Kol 3,14) a formou (vnútornou náplňou) všetkých čností.

1845 Kresťania dostávajú sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu.

zobraziť celé8. článok HRIECH

zobraziť celéI. Milosrdenstvo a hriech

1846 Evanjelium je zjavením Božieho milosrdenstva v Ježišovi Kristovi voči hriešnikom. (430) Anjel to oznamuje Jozefovi: „Dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od hriechov“ (Mt 1,21). To isté platí o Eucharistii, sviatosti vykúpenia: „Toto je moja krv novej zmluvy,(1365) ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

1847 Boh, „ktorý … ťa stvoril bez teba, neospravodlivuje ťa bez teba“. Aby sme mohli od neho prijať milosrdenstvo,(387, 1455) musíme priznať svoje viny. „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1Jn 1,8-9).

1848 Aj svätý Pavol tvrdí : „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť“ (Rim 5,20). Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech,(385) aby tak obrátila naše srdce a udelila nám „spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (Rim 5,21). Podobne ako lekár, ktorý vyšetrí ranu skôr, ako by ju liečil, aj Boh svojím slovom a svojím Duchom vrhá živé svetlo na hriech:
„Obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zahŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. A Keďže tento úsudok je potvrdením pôsobenia Ducha pravdy vnútri človeka, stáva sa zároveň novým začiatkom udelenia milosti a lásky: ,Prijmite Ducha Svätého‘. Tak objavujeme v tomto ,usvedčení o hriechu‘ dvojaký dar: dar pravdivosti svedomia a dar istoty o vykúpení. Duch pravdy je Tešiteľ.“ (1433)

zobraziť celéII. Definícia hriechu

1849 Hriech je previnenie proti rozumu,(311) proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“. (1952)

1850 Hriech je urážka Boha.(1440) „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž51,6). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech, je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu,(397) pretože človek chce byť „ako Boh“ (Gn 3,5), a teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda „láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom“. (615) Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, ktorá uskutočnila spásu.

1851 A práve v Kristovom umučení, v ktorom jeho milosrdenstvo zvíťazí nad hriechom, hriech najvýraznejšie prejavuje svoju násilnosť a mnohotvárnosť: neveru, vražednú nenávisť,(598) zavrhnutie a výsmech zo strany vodcov i ľudu, Pilátovu zbabelosť a ukrutnosť vojakov, Judášovu zradu, takú bolestnú pre Ježiša, Petrovo zapretie a opustenie učeníkmi. Ale práve v hodine temnôt a kniežaťa tohto sveta sa Kristova obeta tajomne stáva prameňom,(2746, 616) z ktorého bude nevyčerpateľne vyvierať odpustenie našich hriechov.

zobraziť celéIII. Rozmanitosť hriechov

1852 Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. List Galaťanom stavia skutky tela proti ovociu Ducha: „A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia také veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo“ (Gal 5,19-21).

1853 Hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu,(1751) ako sa to robí pri každom ľudskom čine, alebo podľa čností, ktorým protirečia či už nadmierou, alebo nedostatkom, alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Možno ich zoradiť aj podľa toho, či sa týkajú Boha, blížneho, alebo samého hriešnika.(2067) Možno ich rozdeliť na hriechy duchovné a telesné alebo aj na hriechy spáchané myšlienkami, slovami, skutkami alebo zanedbaním. Koreň hriechu je v srdci človeka,(368) v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka“ (Mt 15,19-20). V srdci sídli aj láska, prameň dobrých a čistých skutkov, ktorú hriech zraňuje.

zobraziť celéIV. Veľkosť hriechu: smrteľný a všedný hriech

1854 Hriechy treba hodnotiť podľa ich veľkosti. V Tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme. Skúsenosť ľudí toto rozlišovanie potvrdzuje.

1855 Smrteľný hriech – vážnym prestúpením Božieho zákona – ničí v srdci človeka lásku.(1395) Odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou, a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom.
Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje.

1856 Keďže smrteľný hriech napáda v nás životný princíp, ktorým je láska, je potrebná nová iniciatíva Božieho milosrdenstva(1446) a obrátenie srdca, ktoré sa normálne uskutočňuje v rámci sviatosti pokánia.
„Keď … vôľa ide za niečím, čo samo osebe odporuje láske, ktorou je človek zameraný na posledný cieľ, je hriech vzhľadom na svoj predmet smrteľný … či už je proti Božej láske, ako je rúhanie, krivá prísaha a podobne, alebo proti láske k blížnemu, ako je vražda, cudzoložstvo a podobne… Niekedy však vôľa hriešnika ide za niečím, čo v sebe obsahuje určitú nezriadenosť, ale nie je v rozpore s láskou k Bohu a k blížnemu, ako napríklad prázdne reči, zbytočný smiech a podobne. To sú hriechy všedné.“

1857 Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: „Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom.“

1858 Vážna vec (materia gravis) je spresnená(2072) v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“ (Mk 10,19). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Treba brať do úvahy aj to, aké osoby hriech postihuje: násilie spáchané na príbuzných(2214) je samo osebe závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi.

1859 Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas.(1734) Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca nezmenšujú, ale naopak, zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu.

1860 Nedobrovoľná nevedomosť(1735) môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy, vášne môžu takisto oslabiť(1767) dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Najťažší je hriech spáchaný zo zlomyseľnosti, z uváženej voľby zla.

1861 Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody,(1742) podobne ako láska. Má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť(1033) v pekle, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia. Ale hoci môžeme usúdiť, že nejaký čin je sám osebe ťažkým previnením, musíme úsudok o ľuďoch ponechať Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvu.

1862 Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci (materia levis) nezachová mieru predpísanú morálnym zákonom alebo keď neposlúchne morálny zákon vo vážnej veci (materia gravis), ale bez plného poznania a úplného súhlasu.

1863 Všedný hriech oslabuje čnosť lásky.(1394) Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty.(1472) Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. „Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.“
„Kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec: Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Predovšetkým vyznanie…“

1864 „Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí“ (Mt 12,31). Božie milosrdenstvo nemá hraníc; ale kto vedome a dobrovoľne odmieta prijať ľútosťou Božie milosrdenstvo, odmieta odpustenie svojich hriechov a spásu, ktorú mu ponúka Duch Svätý. Takáto zatvrdnutosť môže priviesť ku konečnej nekajúcnosti(2091) (impoenitentia finalis) a do večného zatratenia.(1037)

zobraziť celéV. Rozmnoženie sa hriechu

1865 Hriech spôsobuje návyk na hriech;(401) opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla.(1768) Takto má hriech tendenciu rozmnožovať sa a silnieť, ale nemôže až do základov zničiť mravný cit.

1866 Neresti možno zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade, alebo ich možno dať do súvisu s hlavnými hriechmi, ktoré určila kresťanská skúsenosť, sledujúc svätého Jána Kasiána a svätého Gregora Veľkého. Volajú sa hlavné, lebo plodia iné hriechy, iné neresti.(2539) Sú to: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo, lenivosť alebo duchovná znechutenosť (po latinsky acedia).

1867 Katechetická tradícia pripomína tiež, že jestvujú „do neba volajúce hriechy“. Do neba volá:(2268) krv Ábela, hriech Sodomčanov, volanie utláčaného ľudu v Egypte, nárek cudzinca, vdovy a siroty, nespravodlivosť voči námezdnému robotníkovi.

1868 Hriech je osobný čin. Okrem toho nesieme zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich spolupracujeme, a to:
— keď na nich máme priamu(1736) a dobrovoľnú účasť,
— keď ich nariaďujeme, radíme, chválime alebo schvaľujeme,
— keď ich neoznámime alebo im nezabránime vtedy, keď sme povinní to urobiť,
— keď chránime tých, čo páchajú zlo.

1869 Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. „Štruktúry hriechu“ sú prejavom a následkom osobných hriechov.(408) Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo.(1887) V analogickom zmysle vytvárajú „sociálny hriech“.

zobraziť celéZhrnutie

1870 „Boh všetkých uzavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval“ (Rim 11,32).

1871 Hriech je „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“. Je to urážka Boha. Stavia sa proti Bohu neposlušnosťou, ktorá je opakom Kristovej poslušnosti.

1872 Hriech je čin, ktorý protirečí rozumu. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu.

1873 Koreň všetkých hriechov je v srdci človeka. Druhy hriechov a ich veľkosť sa hodnotia najmä podľa ich predmetu.

1874 Spáchať smrteľný hriech znamená uvážene, to jest vedome a dobrovoľne zvoliť vec, ktorá sa vážne protiví Božiemu zákonu a poslednému cieľu človeka. Smrteľný hriech v nás ničí lásku; bez ktorej nie je možná večná blaženosť. Ak ho hriešnik neoľutuje, má za následok večnú smrť.

1875 Všedný hriech je morálna nezriadenosť možno ju napraviť láskou, ktorú v nás všedný hriech ponecháva.

1876 Opakovanie hriechov, aj všedných, plodí neresti, medzi ktoré patria najmä hlavné hriechy.