SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: TRETIA KAPITOLA SVIATOSTI SLUŽBY SPOLOČENSTVU
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

TRETIA KAPITOLA SVIATOSTI SLUŽBY SPOLOČENSTVU

1533 Krst, birmovanie a Eucharistia sú sviatosti uvádzania do kresťanského života. Sú základom spoločného povolania(1212) všetkých Kristových učeníkov, povolania na svätosť a na poslanie evanjelizovať svet. Udeľujú milosti potrebné na život podľa Ducha v tomto živote pútnikov na ceste do vlasti.

1534 Ďalšie dve sviatosti, posvätný stav a manželstvo, sú zamerané na spásu iných. Prispievajú aj k osobnej spáse, ale prostredníctvom služby iným. Udeľujú osobitné poslanie v Cirkvi a slúžia na budovanie Božieho ľudu.

1535 V týchto sviatostiach môžu prijať osobitné posvätenia tí, čo už boli posvätení krstom a birmovaním pre spoločné kňazstvo(784) všetkých veriacich. Tí, čo prijímajú sviatosť posvätného stavu, sú vysvätení, aby v Kristovom mene „živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou“. Aj „kresťanskí manželia sú posilnení a akoby posvätení osobitnou sviatosťou na úlohy a dôstojnosť svojho stavu“.

zobraziť celé6. článok SVIATOSŤ POSVÄTNÉHO STAVU

1536 Posvätný stav (Ordo) je sviatosť,(860) vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: stupeň biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát).
[O ustanovení a poslaní apoštolskej služby zo strany Krista pozri č. 874-896. Tu sa hovorí len o sviatostnom spôsobe, ktorým sa táto služba prenáša.]

zobraziť celéI. Prečo názov „sviatosť posvätného stavu“ (sacramentum Ordinis)?

1537 V rímskom staroveku slovo ordo označovalo občianske stavy (triedy), najmä stav tých, ktorí vládli. Ordinatio označuje zaradenie do niektorého stavu (ordo). V Cirkvi sú ustanovené stavy, ktoré Tradícia, nie bez základu vo Svätom písme už od dávnych čias označuje slovom taxeis (po grécky), ordines (po latinsky). Tak aj liturgia hovorí o ordo Episcoporum (biskupský stav); ordo presbyterorum (kňazský stav) a ordo diaconorum (diakonský stav). Aj iné skupiny dostávajú pomenovanie ordo (stav): katechumeni, panny, manželia, vdovy…(922, 923, 1631)

1538 Zaradenie do niektorého z týchto stavov v Cirkvi sa konalo obradom nazývaným ordinatio, čiže náboženským a liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním alebo sviatosťou. Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu. Tento úkon presahuje obyčajné vyvolenie, určenie, poverenie alebo ustanovenie zo strany spoločenstva, lebo udeľuje dar Ducha Svätého umožňujúci vykonávať posvätnú moc(875) (sacra potestas), ktorá môže pochádzať len od samého Krista prostredníctvom jeho Cirkvi. Ordinatio sa volá aj consecratio (vysviacka), lebo je vyčlenením a udelením poslania samým Kristom pre jeho Cirkev. Vkladanie rúk biskupa spolu s konsekračnou modlitbou tvorí viditeľný znak(699) tejto konsekrácie (vysviacky).

zobraziť celéII. Sviatosť posvätného stavu v ekonómii spásy

zobraziť celéKŇAZSTVO STAREJ ZMLUVY

1539 Boh ustanovil vyvolený národ ako „kráľovstvo kňazov a svätý národ“ (Ex 19,6). Ale v izraelskom národe si Boh vyvolil jeden z dvanástich kmeňov, kmeň Léviho, a vyhradil si ho na liturgickú službu. Sám Boh je jeho dedičným podielom. Osobitný obrad posvätil začiatky kňazstva Starej zmluvy. Kňazi sú v nej ustanovení pre ľudí v ich vzťahoch s Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy.

1540 Ale toto kňazstvo, ktoré bolo ustanovené,(2099) aby ohlasovalo Božie slovo a obnovovalo spoločenstvo s Bohom obetami a modlitbou, bolo neschopné uskutočniť spásu, lebo muselo neprestajne opakovať obety a nemohlo priviesť k definitívnemu posväteniu, ktoré mala uskutočniť jedine Kristova obeta.

1541 Liturgia Cirkvi však vidí v Áronovom kňazstve a v službe levitov, ako aj v ustanovení sedemdesiatich „starších“ predobrazy vysvätenej služby (ministerium ordinatum) v Novej zmluve. Tak v latinskom obrade Cirkev v konsekračnej modlitbe vysviacky biskupov hovorí:
„Bože a Otče nášho Pána Ježiša Krista,… ty si slovom svojej milosti dal vo svojej Cirkvi zákony; ty si od počiatku predurčil pokolenie spravodlivých z potomkov Abraháma; ty si ustanovil panovníkov i kňazov a svoju svätyňu si nenechal bez služby...“

1542 Pri vysviacke kňazov sa Cirkev modlí:
„Pane, svätý Otče… už v Starej zmluve vznikli služby ustanovené posvätnými obradmi. Mojžiša a Árona si postavil na čelo ľudu, aby ho viedol a posväcoval a na pomoc ich spoločenstvu a dielu vyvolil si mužov nižšieho stupňa a hodnosti. Na púšti si rozmnožil Mojžišovho ducha v srdciach sedemdesiatich múdrych mužov… Na Áronových synov si vylial hojnosť otcovej plnosti...“

1543 A v konsekračnej modlitbe vysviacky diakonov Cirkev vyznáva:
„Všemohúci Bože… štedro dávaš, aby tvoja Cirkev rástla a mohutnela v nový chrám tým, že si ustanovil, aby služobníci v posvätnom úrade trojitého stupňa slúžili tvojmu menu, ako si už od počiatku vyvolil Léviho synov na vykonávanie služby v predošlom [starozákonnom] stánku.“

zobraziť celéJEDINÉ KRISTOVO KŇAZSTVO

1544 Všetky predobrazy kňazstva Starej zmluvy dosahujú svoje splnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5). Melchizedech, „kňaz najvyššieho Boha“ (Gn 14,18), sa v kresťanskej tradícii považuje za predobraz kňazstva Ježiša Krista, jediného „veľkňaza na spôsob Melchizedecha“ (Hebr 5,10;6,20), „svätého, nevinného, nepoškvrneného“(874) (Hebr 7,26), ktorý „jedinou obetou navždy zdokonalil tých, ktorých posväcuje“ (Hebr 10,14), t.j. jedinou obetou svojho kríža.

1545 Kristova vykupiteľská obeta je jediná;(1367) uskutočnila sa raz navždy. A predsa sa sprítomňuje v eucharistickej obete Cirkvi. To isté treba povedať aj o jedinom Kristovom kňazstve:(662) sprítomňuje sa prostredníctvom služobného kňazstva, pričom sa nezmenšuje jedinečnosť Kristovho kňazstva. „A preto iba Kristus je pravý kňaz, ostatní však sú jeho služobníci.“

zobraziť celéDVE ÚČASTI NA JEDINOM KRISTOVOM KŇAZSTVE

1546 Kristus, Veľkňaz a jediný prostredník, urobil z Cirkvi „kráľovstvo kňazov svojmu Bohu a Otcovi“ (Zjv 1,6). Celé spoločenstvo veriacich ako také je kňazské. Veriaci vykonávajú svoje krstné kňazstvo(1268) svojou účasťou na poslaní Krista, Kňaza, Proroka a Kráľa, každý podľa vlastného povolania. Sviatosťami krstu a birmovania sú veriaci „posvätení na… sväté kňazstvo“.

1547 Služobné alebo hierarchické kňazstvo(1142) biskupov a kňazov a spoločné kňazstvo všetkých veriacich, hoci „jedno… i druhé svojím vlastným spôsobom má účasť na jedinom Kristovom kňazstve“, predsa sa od seba podstatne líšia, i keď „sú navzájom na seba zamerané“. V akom zmysle? Kým spoločné kňazstvo veriacich sa uskutočňuje rozvíjaním krstnej milosti, života viery, nádeje a lásky, života podľa Ducha,(1120) služobné kňazstvo je v službách spoločného kňazstva, je zamerané na rozvíjanie krstnej milosti všetkých kresťanov. Je jedným z prostriedkov, ktorými Kristus neprestajne buduje a vedie svoju Cirkev. Preto sa prenáša osobitnou sviatosťou, sviatosťou posvätného stavu (sacramentum Ordinis).

zobraziť celéV OSOBE KRISTA HLAVY

1548 V ekleziálnej službe vysväteného služobníka(875) je prítomný vo svojej Cirkvi sám Kristus ako Hlava svojho tela,(792) Pastier svojho stáda, Veľkňaz vykupiteľskej obety a Učiteľ pravdy. Cirkev to vyjadruje tvrdením, že kňaz na základe sviatosti posvätného stavu koná in persona Christi Capitis („v osobe Krista Hlavy“).
„Je to ten istý Kňaz, Kristus Ježiš, ktorého svätú osobu však zastupuje jeho služobník. Lebo on vďaka kňazskej vysviacke, ktorú prijal, je pripodobnený Veľkňazovi a má moc konať mocou a v osobe samého Krista [virtute ac persona ipsius Christi].“
„Kristus je prameňom každého kňazstva, lebo starozákonný kňaz bol jeho „za predobrazom; ale kňaz nového Zákona koná v jeho osobe.“

1549 Prostredníctvom vysvätenej služby (ministerium ordinatum), najmä biskupov a kňazov, sa prítomnosť Krista ako Hlavy Cirkvi stáva viditeľnou uprostred spoločenstva veriacich. Podľa krásneho výroku svätého Ignáca Antiochijského biskup je typos tou Patros, akoby živý obraz Boha Otca. (1142)

1550 Táto Kristova prítomnosť vo vysvätenom služobníkovi sa nemá chápať tak, ako keby vysvätený služobník bol uchránený(896) od všetkých ľudských slabostí, od ducha panovačnosti, od omylov, ba aj od hriechu. Sila Ducha Svätého neručí za všetky skutky vysväteného služobníka tým istým spôsobom. Kým vo sviatostiach je táto záruka daná(1128) tak, že ani hriech vysväteného služobníka nemôže prekážať ovociu milosti, je veľa iných skutkov, v ktorých ľudský charakter vysväteného služobníka zanecháva stopy,(1584) ktoré nie sú vždy znakom vernosti evanjeliu, a teda môžu škodiť apoštolskej plodnosti Cirkvi.

1551 Toto kňazstvo je služobné. „Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba.“ (876) Je úplne zameraná na Krista a na ľudí. Úplne závisí od Krista a jeho jediného kňazstva a bola ustanovená v prospech ľudí a spoločenstva Cirkvi. Sviatosť posvätného stavu(1538) udeľuje „posvätnú moc“, ktorá je v skutočnosti Kristovou mocou. Vykonávanie tejto moci sa preto má riadiť príkladom Krista, ktorý sa z lásky stal posledným a služobníkom všetkých. (608) „Pán teda právom povedal, že starostlivosť o [jeho] stádo je dôkazom lásky k nemu.“

zobraziť celé„V MENE CELEJ CIRKVI“

1552 Služobné kňazstvo nemá za úlohu len zastupovať Krista – Hlavu Cirkvi – pred zhromaždením veriacich, ale koná aj v mene celej Cirkvi, keď prednáša Bohu modlitbu Cirkvi a predovšetkým keď prináša eucharistickú obetu.

1553 „V mene celej Cirkvi“ neznačí, že kňazi sú delegátmi spoločenstva. Modlitba a obeta Cirkvi sú neoddeliteľné od modlitby a obety Krista, jej Hlavy. Je to vždy Kristov kult v jeho Cirkvi a skrze ňu. Celá Cirkev, Kristovo telo, sa modlí a obetuje „skrze Krista, s Kristom a v Kristovi“ v jednote Ducha Svätého Bohu Otcovi.(795) Celé telo, caput et membra („hlava a údy“), sa modlí a sa obetuje. Preto tí, čo sú v tomto tele osobitným spôsobom služobníkmi, sa volajú nielen služobníci Krista, ale aj Cirkvi. Práve preto, že služobné kňazstvo zastupuje Krista, môže zastupovať aj Cirkev.

zobraziť celéIII. Tri stupne sviatosti posvätného stavu

1554 „Bohom ustanovenú ekleziálnu službu vykonávajú v rozličných stupňoch (diversis ordinibus)(1536) tí, čo sa už od dávnych čias volajú biskupi, kňazi a diakoni.“ Katolícke učenie vyjadrené v liturgii, v Učiteľskom úrade a v nepretržitej praxi Cirkvi, dosviedča, že jestvujú dva stupne služobnej účasti na Kristovom kňazstve: stupeň biskupov (episkopát) a stupeň kňazov (presbyterát). Diakonát má za úlohu im pomáhať a slúžiť. Preto latinský výraz sacerdos sa v súčasnosti používa na označenie biskupov a kňazov, ale nie diakonov. Predsa však katolícke učenie tvrdí, že stupne účasti na kňazstve (episkopát a presbyterát) a stupeň služby (diakonát) sa udeľujú všetky tri sviatostným úkonom, ktorý sa volá „ordinácia“(1538) (alebo „vysviacka“), t. j. sviatosťou posvätného stavu.
„Všetci nech si ctia diakonov ako Ježiša Krista, ako aj biskupa, ktorý je obrazom Otca, presbyterov [kňazov] však ako Boží senát a zbor apoštolov. Bez nich nemožno hovoriť o Cirkvi.“

zobraziť celéBISKUPSKÁ VYSVIACKA – PLNOSŤ SVIATOSTI POSVÄTNÉHO STAVU

1555 „Medzi rozličnými službami, ktoré sa už od prvotných čias vykonávajú v Cirkvi, má podľa svedectva Tradície hlavné miesto služba tých, ktorí – ustanovení za biskupov – prostredníctvom nástupníctva,(861) ktoré pokračuje od začiatku, majú výhonky apoštolského semena.“

1556 Aby mohli plniť svoje vznešené poslanie, „Kristus obdaril apoštolov osobitným vyliatím Ducha Svätého, ktorý na nich zostúpil, a oni vkladaním rúk odovzdali svojim spolupracovníkom duchovný dar,(862) ktorý bol v biskupskej vysviacke prenesený až k nám“.

1557 Druhý vatikánsky koncil učí, že „biskupskou vysviackou sa udeľuje plnosť sviatosti posvätného stavu, ktorú aj liturgický zvyk Cirkvi, aj výroky svätých Otcov nazývajú najvyššie kňazstvo, vrchol [summa] posvätnej služby“.

1558 „Biskupská vysviacka… udeľuje(895) s poslaním posväcovať aj poslanie učiť a spravovať… Je zrejmé, že vkladaním rúk a konsekračnými slovami sa natoľko udeľuje milosť Ducha Svätého a vtláča posvätný charakter, že biskupi vynikajúcim a viditeľným spôsobom berú na seba úlohu(1121) samého Krista, Učiteľa, Pastiera a Veľkňaza, a konajú v jeho osobe [in eius persona agant].“ „A tak sa biskupi stali skrze Ducha Svätého, ktorý im bol daný, pravými a hodnovernými učiteľmi viery, veľkňazmi a pastiermi.“

1559 „Členom biskupského zboru sa niekto stáva na základe sviatostnej vysviacky a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia.“ Kolegiálny ráz a kolegiálna povaha(877) biskupského stavu sa prejavujú okrem iného aj v starodávnej cirkevnej praxi, ktorá vyžaduje, aby na vysviacke nového biskupa mali účasť viacerí biskupi. Na právoplatnú vysviacku biskupa sa dnes vyžaduje osobitný mandát(882) (poverenie) rímskeho biskupa, lebo on je zvrchovaným viditeľným putom spoločenstva partikulárnych cirkví v jednej Cirkvi a ručiteľom ich slobody.

1560 Každý biskup má ako Kristov zástupca(833) pastierske poslanie v partikulárnej cirkvi, ktorá mu bola zverená, ale zároveň má kolegiálne so všetkými bratmi v episkopáte účasť na starostlivosti o všetky cirkvi:(886) „Hoci každý biskup je posvätným pastierom iba tej čiastky stáda, ktorá mu je zverená, predsa ako legitímny nástupca apoštolov sa z Božieho ustanovenia a príkazu stáva zodpovedným spolu s ostatnými biskupmi za apoštolské poslanie Cirkvi.“

1561 Všetko, čo sa doteraz povedalo, vysvetľuje, prečo má Eucharistia,(1369) ktorú slávi biskup, celkom osobitný význam ako prejav Cirkvi zhromaždenej okolo oltára pod predsedníctvom toho, ktorý viditeľne zastupuje Krista, Dobrého pastiera a Hlavu svojej Cirkvi.

zobraziť celéVYSVIACKA KŇAZOV – SPOLUPRACOVNÍKOV BISKUPOV

1562 „Kristus, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, dal prostredníctvom svojich apoštolov účasť na svojom posvätení a poslaní ich nástupcov, teda biskupov, ktorí úlohu svojej služby legitímne odovzdali v rozličných stupňoch rozličným jednotlivcom v Cirkvi.“ Ich „úloha služby bola v podriadenom stupni odovzdaná kňazom, aby ustanovení v kňazskom stave boli spolupracovníkmi biskupského stavu a náležite plnili apoštolské poslanie zverené Kristom.“

1563 „Keďže služba kňazov je spojená s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje telo. Preto kňazstvo [sacerdotium] kňazov predpokladá sviatosti uvádzania do kresťanského života, ale udeľuje sa tou osobitnou sviatosťou, ktorou sú kňazi pomazaním Ducha Svätého(1121) označení osobitným charakterom [znakom], a sú natoľko pripodobnení Kristovi Kňazovi, že môžu konať v osobe Krista Hlavy [in persona Christi Capitis].“

1564 „Hoci kňazi nemajú najvyšší stupeň kňazstva a vo vykonávaní svojej moci závisia od biskupov, predsa sú s nimi spojení v kňazskej dôstojnosti a sviatosťou posvätného stavu sú podľa vzoru Krista, najvyššieho a večného Kňaza, vysvätení, aby hlásali evanjelium, spravovali veriacich a slávili Boží kult ako praví kňazi Nového zákona.“ (611)

1565 Na základe sviatosti posvätného stavu majú kňazi účasť na univerzálnom poslaní, ktoré Kristus zveril apoštolom.(849) „Duchovný dar, ktorý kňazi dostali pri vysviacke, nepripravuje ich na nejaké obmedzené a úzko ohraničené poslanie, ale na poslanie spásy univerzálneho rozsahu ,až po samý kraj zeme‘ (Sk 1,8),“ aby boli „v duchu pripravení hlásať evanjelium kdekoľvek“.

1566 „Svoje posvätné poslanie vykonávajú(1369) predovšetkým v eucharistickom kulte alebo zhromaždení [synaxis], kde konajú v osobe Krista a ohlasujú jeho tajomstvo, a tak spájajú prosby veriacich s obetou ich Hlavy; v obete svätej omše sprítomňujú a aplikujú až do Pánovho príchodu(611) jedinú obetu Nového zákona, čiže obetu Krista, ktorý raz navždy sám seba priniesol Otcovi ako obeť bez poškvrny.“ Z tejto jedinej obety čerpá silu celá ich kňazská služba.

1567 „Kňazi, starostliví spolupracovníci biskupského stavu(1462) a jeho pomoc a nástroj, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné presbytérium, ktoré sa však venuje rozličným úlohám. V jednotlivých miestnych spoločenstvách veriacich sprítomňujú určitým spôsobom biskupa,(2179) s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, primerane [svojmu stavu] berú na seba jeho úlohy a starostlivosť a každý deň ich oddane plnia.“ Kňazi môžu vykonávať svoje poslanie iba v závislosti od biskupa a v spoločenstve s ním. Sľub poslušnosti, ktorý skladajú biskupovi pri vysviacke, a biskupov bozk pokoja na konci liturgie vysviacky znamenajú, že biskup ich pokladá za svojich spolupracovníkov, za svojich synov, svojich bratov a svojich priateľov a že oni sú mu zasa zaviazaní láskou a poslušnosťou.

1568 „Kňazi, vysviackou ustanovení v kňazskom stave,(1537) sú všetci navzájom spojení dôverným sviatostným bratstvom. Osobitne však v diecéze, ktorej službe sa venujú pod vedením vlastného biskupa, tvoria jediné presbytérium.“ Jednota presbytéria má svoje liturgické vyjadrenie v obyčaji, podľa ktorej pri obrade kňazskej vysviacky po biskupovi vkladajú ruky aj kňazi.

zobraziť celéVYSVIACKA DIAKONOV – „NA SLUŽBU“

1569 „Na nižšom stupni hierarchie sú diakoni, na ktorých sa vkladajú ruky ,nie na kňazstvo, ale na službu‘.“ Pri vysviacke na diakona vkladá ruky iba biskup. Tým naznačuje, že diakon je v úlohách svojej „diakonie“ (služby) osobitne spätý s biskupom.

1570 Diakoni majú osobitným spôsobom účasť na Kristovom poslaní a na jeho milosti. Sviatosť posvätného stavu(1121) ich označuje znakom (charakterom), ktorý nemôže nik odstrániť a ktorý ich pripodobňuje Kristovi, ktorý sa stal „diakonom“ čiže služobníkom všetkých. Úlohou diakonov je okrem iného asistovať biskupovi a kňazom pri slávení Božích tajomstiev, predovšetkým Eucharistie, rozdávať ju, asistovať pri uzatváraní manželstva a požehnať ho, hlásať evanjelium a kázať, predsedať pri pohrebných obradoch a venovať sa rozličným charitatívnym službám.

1571 Po Druhom vatikánskom koncile Latinská cirkev opäť obnovila diakonát „ako osobitný a trvalý stupeň hierarchie“, kým Východné cirkvi si ho nepretržite zachovali. Tento trvalý diakonát, ktorý sa môže udeľovať aj ženatým mužom, je dôležitým obohatením pre poslanie Cirkvi.(1579) A vskutku, je vhodné a užitočné, aby muži, ktorí v Cirkvi plnia skutočnú diakonskú službu či už v liturgickom a pastoračnom živote, alebo v sociálnych a charitatívnych dielach, „boli posilnení vkladaním rúk, odovzdaným už od apoštolov, a užšie spojení s oltárom, aby tak mohli s pomocou sviatostnej milosti diakonátu účinnejšie plniť svoju službu“.

zobraziť celéIV. Slávenie tejto sviatosti

1572 Slávenie vysviacky biskupa, kňazov alebo diakonov si svojím významom v živote partikulárnej cirkvi vyžaduje, aby sa na ňom zišiel čo najväčší možný počet veriacich. Prednostne sa má konať v nedeľu a v katedrále, a to tak slávnostne, ako je to primerané takejto príležitosti. Všetky tri vysviacky, teda biskupa, kňaza a diakona, majú rovnaký priebeh. Slávia sa v rámci liturgie Eucharistie.

1573 Podstatný obrad sviatosti posvätného stavu pre všetky tri stupne sa skladá z vloženia rúk biskupa na hlavu svätenca,(699) ako aj z osobitnej konsekračnej modlitby, ktorá vyprosuje od Boha vyliatie Ducha Svätého a jeho darov primeraných službe, na ktorú je kandidát svätený. (1585)

1574 Ako vo všetkých sviatostiach, aj toto slávenie sprevádzajú niektoré dodatočné obrady. Hoci sa v rozličných liturgických tradíciách značne líšia, majú spoločné to, že vyjadrujú mnohoraké aspekty sviatostnej milosti. Tak v latinskom obrade úvodné obrady – predstavenie a vyvolenie svätenca, príhovor biskupa, otázky kladené svätencovi, litánie k svätým – dosviedčajú, že voľba kandidáta sa vykonala v súlade so zvyklosťami Cirkvi, a pripravujú slávnostný úkon vysviacky. Po nej nasledujú viaceré obrady, ktoré symbolicky vyjadrujú a dopĺňajú tajomstvo, ktoré sa práve uskutočnilo: pre biskupa a kňaza je to pomazanie svätou krizmou,(1294) znak osobitného pomazania Duchom Svätým, ktorý ich službu robí plodnou; odovzdanie knihy evanjelií, prsteňa, mitry a pastierskej palice biskupovi ako znak jeho apoštolského poslania hlásať Božie slovo, jeho vernosti Cirkvi,(796) Kristovej neveste, a jeho úlohy pastiera Pánovho stáda; odovzdanie patény s hostiou a kalicha s vínom kňazovi, obetných darov svätého ľudu, ktoré je povolaný prinášať Bohu; odovzdanie knihy evanjelií diakonovi, ktorý práve dostal poslanie hlásať Kristovo evanjelium.

zobraziť celéV. Kto môže udeľovať túto sviatosť?

1575 Kristus si vyvolil apoštolov a dal im účasť na svojom poslaní a na svojej autorite. Keď bol vyvýšený na pravicu Otca, neopúšťa svoje stádo, ale prostredníctvom apoštolov ho stále chráni a naďalej vedie(857) prostredníctvom tých pastierov, ktorí dnes pokračujú v jeho diele. Kristus teda ustanovuje niektorých za apoštolov a iných za pastierov. On sám naďalej pôsobí prostredníctvom biskupov.

1576 Keďže sviatosť posvätného stavu(1536) je sviatosťou apoštolskej služby, je úlohou biskupov ako nástupcov apoštolov odovzdávať tento „duchovný dar“, „výhonky apoštolského semena“ Platne vysvätení biskupi, t. j. tí, čo sú v línii apoštolského nástupníctva, platne udeľujú tri stupne sviatosti posvätného stavu.

zobraziť celéVI. Kto môže prijať túto sviatosť?

1577 „Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.“ Pán Ježiš si vyvolil mužov, aby vytvoril zbor dvanástich apoštolov, (551) a apoštoli urobili to isté, keď si vyvolili spolupracovníkov, ktorí mali po nich nastúpiť v ich poslaní. (861) Kolégium biskupov, s ktorými sú kňazi spojení v kňazstve (in sacerdotio),(862) sprítomňuje a aktualizuje až do Kristovho návratu zbor Dvanástich. Cirkev si je vedomá, že je viazaná touto voľbou samého Pána. Preto vysviacka žien nie je možná.

1578 Nikto nemá právo prijať sviatosť posvätného stavu. A skutočne nikto si nemôže tento úrad nárokovať. Povoláva doň Boh. (2121) Kto si myslí, že spoznáva v sebe znaky Božieho volania na vysvätenú službu, má svoju túžbu pokorne predložiť cirkevnej vrchnosti, ktorej patrí zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu. Ako každú milosť, aj túto sviatosť možno prijať iba ako nezaslúžený dar.

1579 Všetci vysvätení služobníci Latinskej cirkvi, okrem trvalých diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát „pre nebeské kráľovstvo“(1618) (Mt 19,12). Sú povolaní, aby sa s nerozdeleným srdcom zasvätili Pánovi a jeho veciam, a teda sa celí oddávajú Bohu a ľuďom. Celibát je znakom tohto nového života. Na službu tomuto životu je služobník Cirkvi vysvätený. Keď je celibát prijatý s radostným srdcom, pôsobivo ohlasuje Božie kráľovstvo. (2233)

1580 Vo Východných cirkvách je už od stáročí platná odlišná disciplína: kým biskupi sa vyberajú jedine spomedzi slobodných, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Táto prax sa už oddávna považuje za oprávnenú; títo kňazi vykonávajú užitočnú službu vo svojich spoločenstvách. Ostatne, vo Východných cirkvách sa celibát kňazov teší veľkej úcte a mnohí kňazi si ho dobrovoľne zvolili pre Božie kráľovstvo. Ani vo Východných cirkvách, tak ako v Západnej cirkvi, sa už nemôže oženiť ten, kto prijal sviatosť posvätného stavu.

zobraziť celéVII. Účinky sviatosti posvätného stavu

zobraziť celéNEZMAZATEĽNÝ ZNAK

1581 Táto sviatosť osobitnou milosťou Ducha Svätého pripodobňuje svätenca Kristovi, aby bol Kristovým nástrojom pre jeho Cirkev.(1548) Vysviackou dostáva schopnosť konať ako zástupca Krista, Hlavy Cirkvi, v jeho trojitom poslaní kňaza, proroka a kráľa.

1582 Tak ako pri krste a pri birmovaní(1121) táto účasť na Kristovom poslaní sa dáva raz navždy. Aj sviatosť posvätného stavu udeľuje nezmazateľný duchovný znak (charakter) a nemožno ju opakovať ani udeliť iba na istý čas.

1583 Kto bol platne vysvätený, môže byť, pravda, zo závažných dôvodov dišpenzovaný od záväzkov a úloh spojených s vysviackou alebo mu možno zakázať, aby ich vykonával. Ale nemôže sa už v striktnom zmysle slova znova stať laikom, lebo charakter vtlačený vysviackou zostáva navždy. Povolanie a poslanie, ktoré dostal v deň svojej vysviacky, ho poznačujú natrvalo.

1584 Keďže prostredníctvom vysväteného služobníka(1128) koniec koncov pôsobí a uskutočňuje spásu sám Kristus, nehodnosť služobníka neprekáža, aby Kristus skrze neho pôsobil. Svätý Augustín to dôrazne tvrdí:
„Pyšného služobníka treba priradiť k diablovi. Ale Kristov dar sa nepoškvrní; čo prúdi cez neho, je čisté,(1550) čo prechádza cez neho, prichádza číre do úrodnej pôdy… Lebo duchovná sila sviatosti je ako svetlo: tí, ktorých má osvietiť, prijímajú ho čisté, a ak prechádza cez nečistých, nepoškvrní sa.“

zobraziť celéMILOSŤ DUCHA SVÄTÉHO

1585 Milosť Ducha Svätého vlastná tejto sviatosti je milosť pripodobnenia Kristovi Kňazovi, Učiteľovi a Pastierovi; vysvätený služobník je ustanovený za jeho služobníka.

1586 Pre biskupa je to predovšetkým milosť sily („Svätého Ducha, ktorý riadi a vedie“, vyprosuje konsekračná modlitba pri vysviacke biskupa v latinskom obrade ), t. j. milosť viesť a pevne a rozvážne brániť svoju cirkev ako otec a pastier, s nezištnou láskou ku všetkým a s uprednostňujúcou láskou k chudobným, chorým a núdznym. (2448) Táto milosť ho pobáda, aby hlásal evanjelium všetkým, aby bol vzorom svojmu stádu a aby šiel pred ním po ceste posväcovania, stotožniac sa v slávení Eucharistie s Kristom Kňazom a Obeťou, a aby sa nebál dať život za svoje ovce:
„Otče, ty, čo poznáš ľudské srdce,(1558) daj, nech tento tvoj služobník, ktorého si vyvolil na biskupskú službu, pasie tvoje sväté stádo a bezúhonne vykonáva najvyššie kňazstvo, slúžiac ti vo dne v noci. Nech ustavične uzmieruje tvoju tvár a prináša obetné dary tvojej svätej Cirkvi. Nech skrze Ducha najvyššieho kňazstva má moc odpúšťať hriechy podľa tvojho príkazu. Nech rozdeľuje služby podľa tvojho nariadenia a nech rozväzuje každé puto mocou, ktorú si dal apoštolom. Nech sa ti páči miernosťou a čistým srdcom, keď ti prináša obetu ľúbeznej vône, skrze tvojho Syna Ježiša Krista...“

1587 Duchovný dar,(1564) ktorý sa udeľuje kňazskou vysviackou, vyjadruje nasledujúca modlitba byzantského obradu. Biskup pri vkladaní rúk okrem iného hovorí:
„Pane, naplň darom Svätého Ducha toho, ktorého si láskavo povýšil na kňazskú hodnosť, aby bol hoden stáť bez úhony pred tvojím oltárom, hlásať evanjelium tvojho Kráľovstva, posväcovať slovo tvojej pravdy, prinášať ti dary a duchovné obety a obnovovať tvoj ľud kúpeľom znovuzrodenia, aby tak aj on sám išiel v ústrety nášmu veľkému Bohu a Spasiteľovi, Ježišovi Kristovi, tvojmu jednorodenému Synovi v deň jeho druhého príchodu a od tvojej nesmiernej dobroty dostal odmenu za verné vykonávanie svojho posvätného stavu.“

1588 Diakoni „posilnení sviatostnou milosťou(1569) slúžia Božiemu ľudu diakoniou liturgie, slova a lásky v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom“.

1589 Pred veľkosťou kňazskej milosti a kňazského poslania svätí učitelia cítili v sebe naliehavú výzvu na obrátenie, aby celým svojím životom odpovedali tomu, ktorého sviatosť ich ustanovila za vysvätených služobníkov. Tak napríklad svätý Gregor Nazianzský ešte ako celkom mladý kňaz zvolá:
„Najprv sa treba očistiť, až potom očisťovať [iných]; najprv sa učiť múdrosti, až potom v nej poučovať iných; stať sa svetlom a [potom] osvecovať iných; priblížiť sa k Bohu, a tak k nemu privádzať iných; posvätiť sa a potom posväcovať, viesť za ruku a múdro radiť.“ „Viem, čí služobníci sme, na aké miesto sme postavení a kam sme poslaní. Poznám Božiu vznešenosť a ľudskú slabosť, ale aj jej silu.“ [Kto je teda kňaz? Je] „obranca pravdy, ktorý bude stáť s anjelmi, vzdávať chvály s archanjelmi, prenášať obety na nebeský oltár, s Kristom vykonávať kňazstvo, obnovovať tvora, utvárať [v ňom] [Boží] obraz, pracovať pre nebeský svet, a aby som povedal, čo je najväčšie, bude bohom a iných bude zbožstvovať.“ (460)
A svätý farár z Arsu hovorí: „Kňaz pokračuje v diele vykúpenia na zemi.“… „Keby sme tu na zemi dobre pochopili, čím je kňaz; umreli by sme nie od strachu, ale z lásky“… „Kňazstvo je láska Ježišovho srdca.“ (1551)

zobraziť celéZhrnutie

1590 Svätý Pavol píše svojmu žiakovi Timotejovi: „Preto ti pripomínam, aby si roznecoval Boží dar, ktorý je v tebe prostredníctvom vkladania mojich rúk“ (2Timl ,6); „Kto sa usiluje byť biskupom, túži po dobrom diele“ (1Tim 3,1). A Títovi napísal: „Na to som ťa nechal na Kréte, aby si usporiadal, čo ešte treba, a po mestách ustanovil starších, ako som ti prikázal“ (Tít 1,5).

1591 Celá Cirkev je kňazským ľudom. Vďaka krstu majú všetci veriaci účasť na Kristovom kňazstve. Táto účasť sa volá „spoločné kňazstvo veriacich“. Na jeho základe a v jeho službe jestvuje aj iná účasť na Kristovom poslaní; je to účasť služby udelenej sviatosťou posvätného stavu, ktorej úlohou je slúžiť v mene a v osobe Krista Hlavy v spoločenstve.

1592 Služobné kňazstvo sa podstatne líši od spoločného kňazstva veriacich, lebo udeľuje posvätnú moc na službu veriacim. vysvätení služobníci vykonávajú svoju službu Božiemu ľudu vyučovaním (munus docendi), Božím kultom (munus liturgicum) a pastorálnou správou (munus regendi).

1593 Už od začiatku sa vysvätená služba udeľovala a vykonávala v troch stupňoch: v stupni biskupov, kňazov a diakonov. Služby udelené vysviackou sú pre organickú štruktúru Cirkvi nenahraditeľné: bez biskupa, kňazov a diakonov nemožno hovoriť o Cirkvi.

1594 Biskup dostáva plnosť sviatosti posvätného stavu, ktorá ho začleňuje do biskupského kolégia a robí ho viditeľnou hlavou partikulárnej cirkvi, ktorá mu je zverená. Biskupi ako nástupcovia apoštolov a členovia biskupského kolégia majú účasť na apoštolskej zodpovednosti za celú Cirkev a na poslaní celej Cirkvi pod autoritou rímskeho pápeža, nástupcu svätého Petra.

1595 Kňazi sú spojení s biskupmi v kňazskej hodnosti a zároveň od nich závisia pri vykonávaní svojich pastoračných úloh. Sú povolaní, aby boli starostlivými spolupracovníkmi biskupov; vytvárajú okolo svojho biskupa presbytérium, ktoré spolu s ním nesie zodpovednosť za partikulárnu cirkev. Od biskupa dostávajú na starosť určité farské spoločenstvo alebo určitú ekleziálnu službu.

1596 Diakoni sú služobníci vysvätení pre služobné úlohy v Cirkvi. Nedostávajú služobné kňazstvo, ale vysviacka im udeľuje dôležité úlohy v službe slova, Božieho kultu, pastoračnej správy a charitatívnej činnosti. Tieto úlohy majú plniť pod pastorálnou autoritou svojho biskupa.

1597 Sviatosť posvätného stavu sa udeľuje vkladaním rúk a po ňom nasledujúcou slávnostnou konsekračnou modlitbou, ktorou sa pre svätenca vyprosujú od Boha milosti Ducha Svätého potrebné na jeho službu. Vysviacka vtláča nezmazateľný sviatostný znak (charakter).

1598 Cirkev udeľuje sviatosť posvätného stavu iba pokrsteným mužom, ktorých schopnosti potrebné na vykonávanie posvätnej služby boli náležite uznané. Zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu, patrí cirkevnej vrchnosti.

1599 v Latinskej cirkvi sa sviatosť posvätného stavu v stupni kňazov (presbyterát) udeľuje spravidla len kandidátom, ktorí sú ochotní slobodne prijať celibát a verejne osvedčia svoju vôľu zachovávať ho z lásky k Božiemu kráľovstvu a k službe ľudom.

1600 Udeľovať sviatosť posvätného stavu v jeho troch stupňoch patrí biskupom.

zobraziť celé7. článok SVIATOSŤ MANŽELSTVA

1601 „Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“

zobraziť celéI. Manželstvo v Božom pláne

1602 Sväté písmo sa začína stvorením muža a ženy na Boží obraz(369) a podobu a končí sa videním „Baránkovej svadby“(796) (Zjv 19,7.9). Od svojho začiatku až do konca Písmo hovorí o manželstve a jeho „tajomstve“, o jeho ustanovení a o význame, ktorý mu dal Boh, o jeho pôvode a cieli, o rozličných spôsoboch jeho realizácie v priebehu dejín spásy, o jeho ťažkostiach vyplývajúcich z hriechu a o jeho obnovení „v Pánovi“ (1Kor 7,39) v novej zmluve Krista a Cirkvi.

zobraziť celéMANŽELSTVO V PORIADKU STVORENIA

1603 „Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky… ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi… Sám Boh je pôvodcom manželstva.“ (371) Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli zo Stvoriteľových rúk.(2331) Manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň, hoci v priebehu storočí prešlo početnými zmenami v rozličných kultúrach, sociálnych štruktúrach a duchovných postojoch. Pri týchto rozdielnostiach sa nemá zabúdať na spoločné a trvalé črty. Hoci sa dôstojnosť tejto ustanovizne neprejavuje všade s rovnakou jasnosťou, predsa len vo všetkých kultúrach jestvuje určitý zmysel pre veľkosť manželského zväzku, lebo „blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti(2210) úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva.“

1604 Boh, ktorý stvoril človeka z lásky, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, (355) ktorý sám „je Láska“ (1Jn 4,8.16). Keďže ho Boh stvoril ako muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. V očiach Stvoriteľa je ona dobrá, veľmi dobrá. A táto láska, ktorú Boh požehnáva, je určená, aby bola plodná a aby sa uskutočňovala v spoločnom diele ochrany stvorenia: „Boh ich požehnal a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem. Podmaňte si ju’“ (Gn 1,28).

1605 Sväté písmo tvrdí, že muž a žena sú stvorení(372) jeden pre druhého: „Nie je dobre byť človekovi samému“ (Gn 2,18). Žena, „telo z jeho tela“ (Gn 2,23), t. j. jemu rovná a veľmi blízka, je mu daná Bohom ako „pomoc“ (Gn 2,18), a tak predstavuje Boha, od ktorého prichádza pomoc. „Preto muž opustí svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom“(1614) (Gn 2,24). Sám Pán Ježiš potvrdzuje, že to znamená trvalú jednotu životov obidvoch, keď pripomína, aký bol „od začiatku“ Stvoriteľov plán: „A už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6).

zobraziť celéMANŽELSTVO ZA VLÁDY HRIECHU

1606 Každý človek skusuje zlo okolo seba a v sebe. Táto skúsenosť sa pociťuje aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nesvornosťou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a roztržke. Tento neporiadok sa môže prejavovať viac či menej vyhrotene a možno ho vo väčšej či menšej miere prekonať podľa kultúr, období a jednotlivcov. Zdá sa však, že má naozaj všeobecný ráz.

1607 Podľa viery tento neporiadok, ktorý s bolesťou konštatujeme, nepochádza z prirodzenosti muža a ženy(1849) ani z prirodzenej povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, zlom vo vzťahu s Bohom, má ako prvý následok zlom v prvotnom spoločenstve muža a ženy.(400) Ich vzťahy sa narušili vzájomnými obžalobami, ich vzájomná príťažlivosti, ktorá je darom Stvoriteľa, sa zmenila na vzťahy panovačnosti a žiadostivosti; nádherné povolanie muža a ženy, aby boli plodnými, aby sa rozmnožovali a ovládli zem, Sa zaťažilo bolesťami pôrodu a námahou pri zarábaní si na chlieb.

1608 Napriek tomu poriadok stvorenia pretrváva,(55) hoci je ťažko narušený. Aby sa rany po hriechu vyliečili, muž a žena potrebujú pomoc milosti, ktorú im Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nikdy neodoprel. Bez tejto pomoci muž a žena nemôžu uskutočniť jednotu svojich životov, na ktorú ich Boh „na začiatku“ stvoril.

zobraziť celéMANŽELSTVO POD VÝCHOVNÝM VPLYVOM ZÁKONA

1609 Boh vo svojom milosrdenstve neopustil hriešneho človeka.(410) Utrpenia, ktoré nasledovali po hriechu, „bolesti pôrodu“ (Gn 3,16) a práca „v pote tváre“ (Gn 3,19) sú aj prostriedkami, ktoré obmedzujú zhubné následky hriechu. Po páde manželstvo pomáha prekonávať uzatváranie sa do seba, egoizmus, vyhľadávanie vlastného pôžitku a otvárať sa druhému, vzájomnej pomoci a darovaniu seba samého.

1610 Morálne svedomie, čo sa týka jednoty a nerozlučiteľnosti manželstva, sa vyvinulo pod výchovným pôsobením(1963, 2387) starého Zákona. Mnohoženstvo patriarchov a kráľov sa ešte výslovne neodmieta. Ale Zákon daný Mojžišovi má za cieľ chrániť ženu pred svojvoľnou nadvládou muža, hoci podľa Pánových slov nesie aj stopy mužovej „tvrdosti srdca“, pre ktorú Mojžiš dovolil ženu prepustiť.

1611 Tým, že proroci videli zmluvu Boha s Izraelom(219, 2380) ako obraz výlučnej a vernej manželskej lásky, pripravovali vedomie vyvoleného ľudu, aby hlbšie chápal jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva. (2361) Knihy Rút a Tobiáš podávajú dojemné svedectvá o vznešenom chápaní manželstva a o vernosti a nežnosti manželov. V Piesni piesní Tradícia vždy videla jedinečné vyjadrenie ľudskej lásky, lebo je odbleskom Božej lásky, lásky „silnej ako smrť“, ktorú „ani prívaly vody nemôžu uhasiť“ (Pies 8,6-7).

zobraziť celéMANŽELSTVO V PÁNOVI

1612 „Svadobná“ zmluva medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom pripravila novú a večnú zmluvu,(521) v ktorej Boží Syn svojím vtelením a obetou svojho života určitým spôsobom zjednotil so sebou celé ľudstvo, ktoré spasil, a tak pripravil „Baránkovu svadbu“ (Zjv 19,7.9).

1613 Na začiatku svojho verejného života Ježiš vykonal svoje prvé znamenie – na žiadosť svojej Matky – počas svadobnej hostiny. Cirkev pripisuje veľkú dôležitosť Ježišovej prítomnosti na svadbe v Káne. Vidí v tom potvrdenie, že manželstvo je dobré, a predpoveď, že od tej chvíle bude manželstvo účinným znakom Kristovej prítomnosti.

1614 Ježiš vo svojom kázaní jednoznačne učil,(2336) aký je pôvodný význam zväzku muža a ženy, takého, aký ho chcel Stvoriteľ na začiatku. Dovolenie prepustiť vlastnú manželku,(2382) ktoré dal Mojžiš, bolo ústupkom pred tvrdosťou srdca. Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný. Uzavrel ho sám Boh: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19,6).

1615 Toto jednoznačné naliehanie na nerozlučiteľnosť(2364) manželského zväzku mohlo vyvolávať rozpaky a zdať sa neuskutočniteľnou požiadavkou. Ježiš však neuložil manželom neúnosné a príliš ťažké bremeno, ťažšie ako Mojžišov zákon. Keďže prišiel znovu nastoliť prvotný poriadok stvorenia narušený hriechom, on sám dáva silu a milosť žiť manželstvo v novej dimenzii Božieho kráľovstva. Ak manželia budú nasledovať Krista, ak zaprú seba samých a vezmú na seba svoj kríž, budú môcť „pochopiť“ pôvodný zmysel manželstva a s Kristovou pomocou podľa neho žiť. Táto milosť kresťanského manželstva je ovocím Kristovho kríža,(1642) ktorý je zdrojom celého kresťanského života.

1616 Naznačuje to apoštol Pavol, keď hovorí: „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5,25-26). A hneď dodáva: „Preto muž zanechá otca a matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5,31-32).

1617 Celý kresťanský život nesie znak lásky Krista a Cirkvi(796) ako lásky ženícha a nevesty. Už krst, ktorý začleňuje do Božieho ľudu, je svadobným tajomstvom; je takpovediac svadobným kúpeľom, ktorý predchádza svadobnú hostinu – Eucharistiu. Kresťanské manželstvo je zasa účinným znakom, sviatosťou zmluvy medzi Kristom a Cirkvou. Keďže manželstvo medzi pokrstenými naznačuje a udeľuje milosť, je pravou sviatosťou Novej zmluvy.

zobraziť celéPANENSTVO PRE BOŽIE KRÁĽOVSTVO

1618 Kristus je stredobodom celého kresťanského života.(2232) Spojenie s ním má prednosť pred všetkými ostatnými zväzkami, či už rodinnými, alebo spoločenskými. Už od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí sa zriekli veľkého dobra manželstva, aby nasledovali „Baránka, kamkoľvek ide“(1579) (Zjv 14,4), aby sa starali o veci Pánove a usilovali sa mu páčiť a aby išli v ústrety Ženíchovi, ktorý prichádza. Sám Kristus pozval niektorých, aby ho nasledovali v tomto spôsobe života, ktorého je on vzorom:
„Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí“ (Mt 19,12).

1619 Panenstvo pre nebeské kráľovstvo(922-924) je rozvinutím krstnej milosti, mocným znakom prednosti spojenia s Kristom a vrúcneho očakávania jeho návratu, znakom, ktorý aj pripomína, že manželstvo je skutočnosťou tohto sveta, ktorý sa pomíňa.

1620 Oboje – sviatosť manželstva a panenstvo pre Božie kráľovstvo – pochádzajú od samého Pána. On im dáva zmysel a udeľuje im potrebnú milosť, aby sa žili v súlade s jeho vôľou. (2349) Úcta k panenstvu pre Božie kráľovstvo a kresťanský zmysel manželstva sú neoddeliteľné a navzájom sa podporujú:
„Kto zavrhuje manželstvo, umenšuje aj slávu panenstva. Kto ho chváli, robí … panenstvo obdivuhodnejším. Lebo čo sa zdá dobré v porovnaní s horším, v skutočnosti nie je veľmi dobré; čo však je lepšie ako to, čo všetci považujú za dobro, je zvrchované dobro.“

zobraziť celéII. Slávenie sviatosti manželstva

1621 V latinskom obrade sa sviatosť manželstva medzi dvoma veriacimi katolíkmi normálne slávi počas svätej omše vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom. (1323) V Eucharistii sa uskutočňuje pamiatka Novej zmluvy, ktorou sa Kristus navždy spojil s Cirkvou, svojou milovanou nevestou, za ktorú vydal seba samého. Je teda vhodné, aby manželia spečatili svoj súhlas dať sa jeden druhému obetou svojich životov tým, že ju spoja s obetou Krista za svoju Cirkev,(1368) sprítomnenou v eucharistickej obete, a prijmú Eucharistiu, aby účasťou na tom istom Kristovom tele a na tej istej Kristovej krvi boli „jedno telo“ v Kristovi.

1622 „Ako sviatostný úkon posvätenia, slávenie manželstva – včlenené do liturgie… – má byť samo osebe platné, dôstojné a plodné.“ Je teda potrebné, aby sa budúci manželia pripravili na slávenie svojho manželstva prijatím sviatosti pokánia.(1422)

1623 Podľa latinskej tradície si manželia ako vysluhovatelia Kristovej milosti navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas. V tradíciách Východných cirkví sú svedkami prejavenia vzájomného súhlasu manželov biskupi alebo kňazi, ale pre platnosť manželstva je potrebné aj ich požehnanie.

1624 Rôzne liturgie sú bohaté na modlitby požehnania a epiklézy (vzývania), v ktorých sa od Boha vyprosuje jeho milosť a požehnanie pre novomanželov, najmä pre nevestu. V epikléze tejto sviatosti manželia dostávajú Ducha Svätého ako spoločenstvo lásky(736) Krista a Cirkvi. Duch Svätý je pečaťou ich zmluvy, stále prístupným prameňom ich lásky a silou, ktorou sa bude obnovovať ich vernosť.

zobraziť celéIII. Manželský súhlas

1625 Hlavnými účastníkmi manželskej zmluvy sú muž a žena, pokrstení a slobodní uzavrieť manželstvo,(1734) ktorí slobodne vyjadria svoj súhlas. „Byť slobodným“ znamená:
— nepodliehať prinúteniu;
— nemať prekážky zo strany prirodzeného alebo cirkevného zákona.

1626 Cirkev považuje výmenu súhlasu medzi manželmi(2201) za nevyhnutný prvok, ktorý „dáva vznik manželstvu“. Ak súhlas chýba, manželstvo nejestvuje.

1627 Súhlas spočíva v „ľudskom úkone, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú“: „Beriem si teba… za manželku.“ – „Beriem si teba… za manžela.“ Tento súhlas, ktorý manželov vzájomne viaže, nachádza svoje zavŕšenie v tom, že sa dvaja stávajú „jedným telom“ (Gn 2,24).

1628 Súhlas má byť úkonom vôle každej zo zmluvných strán, bez nátlaku alebo veľkého strachu vyvolaného zvonku. (1735) Takýto súhlas nemôže nahradiť nijaká ľudská moc. Ak táto sloboda chýba, manželstvo je neplatné.

1629 Z tohto dôvodu (alebo z iných dôvodov, ktoré robia manželstvo neplatným a neuskutočneným od začiatku ) Cirkev môže po preskúmaní prípadu kompetentným cirkevným súdom vyhlásiť „nulitu manželstva“ (nullitas matrimonii), to značí vyhlásiť, že manželstvo nikdy nejestvovalo. V tomto prípade sa zmluvné strany môžu zosobášiť, ale sú povinné plniť prirodzené záväzky vyplývajúce z predchádzajúceho spojenia.

1630 Kňaz (alebo diakon), ktorý asistuje pri slávení manželstva, prijíma v mene Cirkvi súhlas manželov a udeľuje im požehnanie Cirkvi. Prítomnosť služobníka Cirkvi (ako aj svedkov) vyjadruje viditeľným spôsobom, že manželstvo je ekleziálnou skutočnosťou.

1631 Z tohto dôvodu Cirkev normálne vyžaduje od svojich veriacich cirkevnú formu uzavretia manželstva. Viacero dôvodov prispieva na vysvetlenie tohto rozhodnutia:
— sviatostné manželstvo je liturgický úkon.(1069) Preto je vhodné, aby sa slávilo vo verejnej liturgii Cirkvi;
— manželstvo uvádza do cirkevného stavu(1537) (ordo), vytvára práva a povinnosti v Cirkvi medzi manželmi a voči deťom;
— pretože manželstvo je životným stavom v Cirkvi, je potrebné, aby bola istota o uzavretí manželstva (odtiaľ povinnosť mať svedkov);
— verejný ráz súhlasu chráni manželský súhlas,(2365) keď raz bol daný, a pomáha zostať mu verným.

1632 Aby súhlas manželov bol slobodným a zodpovedným úkonom a manželská zmluva mala pevné a trváce ľudské a kresťanské základy, príprava na manželstvo je nanajvýš dôležitá.
Prvoradou cestou tejto prípravy(2206) je príklad a poučenie rodičov a rodín.
Duchovní pastieri a kresťanské spoločenstvo ako „Božia rodina“ majú nenahraditeľnú úlohu pri odovzdávaní ľudských a kresťanských hodnôt manželstva a rodiny, a to tým viac, že v súčasnosti mnoho mladých ľudí skusuje následky rozbitých rodín, ktoré túto prípravu už dostačujúco nezabezpečujú:
„Mladých treba predovšetkým v samej rodine vhodne a včas poučiť o vznešenosti, poslaní a prejavoch manželskej lásky, aby vychovaní v úcte k čistote mohli prejsť v primeranom veku od čestného zasnúbenia do manželstva.“ (2350)

zobraziť celéMIEŠANÉ MANŽELSTVÁ A ROZDIELNOSŤ KULTU

1633 V mnohých krajinách sa veľmi často vyskytujú prípady miešaného manželstva (medzi katolíkom a pokrsteným nekatolíkom). Táto skutočnosť vyžaduje osobitnú pozornosť manželov a duchovných pastierov. Prípad manželstiev s rozdielnosťou kultu (medzi katolíckym partnerom a nepokrsteným partnerom) si vyžaduje ešte väčšiu opatrnosť.

1634 Rozdielnosť vierovyznania medzi manželmi nie je pre manželstvo neprekonateľnou prekážkou, ak sa im podarí dať dovedna to, čo každý z nich dostal vo svojom spoločenstve, a naučiť sa jeden od druhého spôsob, ako každý z nich žije svoju vernosť Kristovi. Neslobodno však podceňovať ani ťažkosti miešaných manželstiev. Vyplývajú z toho, že odlúčenie kresťanov ešte nie je prekonané. Manželia sa vystavujú nebezpečenstvu, že budú pociťovať drámu rozdelenia kresťanov v samom lone svojej rodiny. Rozdielnosť kultu(817) môže tieto ťažkosti ešte zväčšiť. Rozdielnosti týkajúce sa viery, samo chápanie manželstva, ale aj odlišné náboženské mentality môžu byť v manželstve zdrojom napätí najmä pri výchove detí. Vtedy sa môže vynoriť pokušenie náboženskej ľahostajnosti.

1635 Podľa práva platného v Latinskej cirkvi miešané manželstvo, aby bolo dovolené, potrebuje výslovné povolenie cirkevnej vrchnosti. V prípade rozdielnosti kultu sa pre platnosť manželstva vyžaduje výslovný dišpenz od prekážky. Toto povolenie alebo tento dišpenz predpokladá, že obidve stránky poznajú a nevylučujú ciele a podstatné vlastnosti manželstva, ako aj to, že katolícka stránka potvrdí záväzky – s ktorými treba oboznámiť aj nekatolícku stránku – zachovať svoju vieru a zabezpečiť krst a výchovu detí v Katolíckej cirkvi.

1636 Vďaka ekumenickému dialógu(821) v mnohých krajinách, mohli zainteresované kresťanské spoločenstvá zorganizovať spoločnú pastoráciu miešaných manželstiev. Jej úlohou je pomáhať týmto manželským párom žiť ich osobitnú situáciu vo svetle viery. Má im aj pomáhať prekonávať napätia medzi povinnosťami manželov jedného voči druhému a voči ich cirkevným spoločenstvám. Má podporovať rozvoj toho, čo majú vo viere spoločné, a úctu voči tomu, čo ich rozdeľuje.

1637 V manželstvách s rozdielnosťou kultu má katolícky manželský partner osobitnú úlohu: „Lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena sa posväcuje v bratovi“ (1Kor 7,14). Pre kresťanského manželského partnera a pre Cirkev je to veľká radosť, ak toto „posväcovanie“ vedie k slobodnému obráteniu druhého manželského partnera na kresťanskú vieru. Úprimná manželská láska, pokorné a trpezlivé pestovanie rodinných čností a vytrvalá modlitba môžu pripraviť neveriaceho manželského partnera na to, aby prijal milosť obrátenia.

zobraziť celéIV. Účinky sviatosti manželstva

1638 „Z platného manželstva vzniká medzi manželmi zväzok, ktorý je svojou prirodzenosťou trvalý a výlučný; okrem toho v kresťanskom manželstve sú manželia osobitnou sviatosťou posilnení a akoby posvätení na povinnosti a dôstojnosť svojho stavu“

zobraziť celéMANŽELSKÝ ZVÄZOK

1639 Sám Boh spečaťuje súhlas, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú. Z ich zmluvy „vzniká z Božieho rozhodnutia trvalá ustanovizeň, a to aj pred spoločnosťou“. Zmluva manželov je začlenená do zmluvy Boha s ľuďmi: „Pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky.“

1640 Manželský zväzok ustanovil teda sám Boh, takže platne uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo (matrimonium ratum et consummatum) medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané. Tento zväzok, vyplývajúci zo slobodného ľudského činu manželov a zo zavŕšenia manželstva, je neodvolateľnou skutočnosťou(2365) a dáva vznik zmluve zaručenej vernosťou Boha. Cirkev nemá moc vysloviť sa proti tomuto ustanoveniu Božej múdrosti.

zobraziť celéMILOSŤ SVIATOSTI MANŽELSTVA

1641 „Kresťanskí manželia… majú vo svojom životnom stave a položení svoj vlastný dar v Božom ľude.“ Táto milosť vlastná sviatosti manželstva je určená na zdokonaľovanie lásky manželov a na posilňovanie ich nerozlučiteľnej jednoty. Touto milosťou „si v manželskom živote, ako aj v prijatí a výchove detí navzájom pomáhajú k svätosti“.

1642 Prameňom tejto milosti je Kristus.(615) „Lebo ako kedysi Boh vyšiel v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi ide kresťanským manželom v ústrety(796) sviatosťou manželstva“ Zostáva s nimi, dáva im silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať ho, znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená podriaďovať sa jeden druhému „v bázni pred Kristom“ (Ef 5,21) a milovať sa nadprirodzenou nežnou a plodnou láskou. V radostiach ich lásky a ich rodinného života im Kristus už na tomto svete dáva vopred okúsiť Baránkovu svadobnú hostinu:
„Ako by sme mohli opísať šťastie takého manželstva, ktoré Cirkev spája, obeta posilňuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a Otec schvaľuje?… Aké jarmo to majú dvaja veriaci spojení jedinou nádejou, jedinou túžbou, rovnakým spôsobom života a tou istou podriadenosťou! Obaja sú deti jedného Otca, obaja sú spolusluhovia. Nijaký rozdiel ducha ani tela, ale naozaj dvaja v jednom tele. Kde je jedno telo, je [aj] jeden duch.“

zobraziť celéV. Dobrá a požiadavky manželskej lásky

1643 „Manželská láska má v sebe úplnosť,(2361) v ktorej majú miesto všetky zložky [ľudskej] osoby: požiadavky tela a pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorá ponad spojenie v jednom tele vedie k tomu, aby vytvorila jedno srdce a jednu dušu; vyžaduje nerozlučiteľnosť a vernosť v definitívnom vzájomnom sebadarovaní a otvára sa pre plodnosť. Slovom, ide tu o normálne charakteristické vlastnosti každej prirodzenej manželskej lásky, ale s novým významom, ktorý ich nielen očisťuje a upevňuje, ale aj povznáša natoľko, že sa stávajú vyjadrením čisto kresťanských hodnôt.“

zobraziť celéJEDNOTA A NEROZLUČITEĽNOSŤ MANŽELSTVA

1644 Láska manželov samou svojou povahou vyžaduje jednotu a nerozlučiteľnosť spoločenstva ich osôb, ktoré zahŕňa celý ich život: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6). Manželia „sú povolaní neprestajne rásť vo svojom spoločenstve každodennou vernosťou manželskému sľubu úplného vzájomného sebadarovania“. Toto ľudské spoločenstvo je upevnené, očistené a zavŕšené spoločenstvom v Ježišovi Kristovi, udelenom sviatosťou manželstva. Prehlbuje sa životom spoločnej viery a spoločne prijímanou Eucharistiou.

1645 „Jednota manželstva potvrdená Pánom(369) je očividne zrejmá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a úplnej láske.“ Polygamia (mnohoženstvo) je v rozpore s touto rovnakou dôstojnosťou a manželskou láskou, ktorá je jediná a výlučná.

zobraziť celéVERNOSŤ MANŽELSKEJ LÁSKY{2364-2365}

1646 Manželská láska samou svojou povahou vyžaduje od manželov neporušiteľnú vernosť. Vyplýva to z daru seba samých, ktorým sa manželia odovzdávajú jeden druhému. Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“. „Toto dôverné spojenie, čiže vzájomné darovanie dvoch osôb, ako aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnú jednotu.“

1647 Najhlbším dôvodom je vernosť Boha svojej zmluve a vernosť Krista svojej Cirkvi. Sviatosť manželstva robí manželov schopnými, aby túto vernosť predstavovali a vydávali o nej svedectvo. Sviatosťou nadobúda nerozlučiteľnosť manželstva nový a hlbší význam.

1648 Môže sa zdať ťažké, ba dokonca nemožné spojiť sa na celý život s jednou osobou. Preto je veľmi dôležité ohlasovať dobrú zvesť, že Boh nás miluje definitívnou a neodvolateľnou láskou, že manželia majú účasť na tejto láske, ktorá ich vedie a posilňuje, a že svojou vernosťou môžu byť svedkami vernej Božej lásky. Manželia, ktorí s pomocou Božej milosti vydávajú takéto svedectvo, často vo veľmi ťažkých podmienkach, si zasluhujú vďačnosť a podporu cirkevného spoločenstva.

1649 Sú však situácie, v ktorých sa manželské spolužitie stáva z najrozličnejších dôvodov prakticky nemožným. V takýchto prípadoch Cirkev pripúšťa fyzickú rozluku(2383) manželov a koniec spolužitia. Pred Bohom však manželia neprestávajú byť manželom a manželkou; nemôžu uzavrieť nový zväzok. V takejto ťažkej situácii najlepším riešením by bolo zmierenie, ak je to možné. Kresťanské spoločenstvo je povolané pomáhať týmto osobám, aby kresťansky prežívali svoju situáciu verní svojmu manželskému zväzku, ktorý ostáva nerozlučiteľný.

1650 Dnes je v mnohých krajinách veľký počet katolíkov, ktorí sa uchyľujú k rozvodu(2384) podľa občianskych zákonov a civilne uzatvárajú nový zväzok. Cirkev, verná slovám Ježiša Krista (Mk 10,11-12), je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Preto nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie. Zmierenie sviatosťou pokánia sa môže udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znak zmluvy a vernosti Kristovi, a zaväzujú sa žiť v úplnej zdržanlivosti.

1651 Voči kresťanom, ktorí žijú v takejto situácii a ktorí si často zachovajú vieru a želajú si kresťansky vychovávať svoje deti, kňazi a celé spoločenstvo majú prejavovať pozornú starostlivosť, aby sa nepovažovali akoby za odlúčených od Cirkvi, na ktorej živote sa ako pokrstení môžu a majú zúčastňovať
„Treba ich… povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a podporovali podujatia spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a konali skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť.“

zobraziť celéOTVORENOSŤ PRE PLODNOSŤ{2366-2367}

1652 „Samotná manželská ustanovizeň a manželská láska sú svojou prirodzenou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva(372) a tým dosahujú akoby svoju korunu.“
„Deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodičov. Sám Boh, ktorý povedal: ,Nie je dobre byť človeku samému‘ (Gn 2,18) a ktorý ,od začiatku stvoril človeka ako muža a ženu‘ (Mt 19,4), chcejúc mu dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal muža a ženu a povedal: ,Ploďte a množte sa‘ (Gn 1,28). Preto pravé pestovanie manželskej lásky a celý z nej pochádzajúci spôsob rodinného života, bez zanedbania ostatných cieľov manželstva, smerujú k tomu, aby manželia boli ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu.“

1653 Plodnosť manželskej lásky sa rozširuje aj na ovocie mravného, duchovného a nadprirodzeného života, ktorý rodičia odovzdávajú svojim deťom výchovou. Rodičia sú prvými a hlavnými vychovávateľmi svojich detí. V tomto zmysle je základnou úlohou manželstva a rodiny(2231) byť v službe života.

1654 Manželia, ktorým Boh nedoprial mať deti, môžu i napriek tomu viesť zmysluplný manželský život z hľadiska ľudského i kresťanského. Ich manželstvo môže vynikať plodnosťou lásky, pohostinnosti a obetavosti.

zobraziť celéVI. Domáca cirkev

1655 Kristus sa chcel narodiť a vyrásť v kruhu svätej rodiny Jozefa a Márie. Cirkev je v skutočnosti „Božia rodina“.(759) Jadro Cirkvi už od jej začiatkov tvorili často tí, čo uverili „s celým svojím domom.“ Keď sa obrátili, túžili po tom, aby aj „celý ich dom“ bol spasený. Tieto rodiny, ktoré sa stali veriacimi, boli malými ostrovmi kresťanského života v neveriacom svete.

1656 V súčasnom svete, ktorý je viere často cudzí, ba až nepriateľský, majú kresťanské rodiny prvoradý význam ako ohniská živej a žiarivej viery. Preto Druhý vatikánsky koncil nazýva rodinu starobylým názvom Ecclesia domestica („domáca cirkev“). (2204) V kruhu rodiny „majú byť rodičia slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a majú pestovať povolanie vlastné každému z nich a s osobitnou starostlivosťou povolanie duchovné“.

1657 V rodine sa veľmi jasne uplatňuje aj krstné kňazstvo(1268) otca, matky, detí a všetkých členov rodiny „prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“. Rodina je tak prvou školou kresťanského života(2214-2231) a „školou plnšej ľudskosti“. Tu sa človek učí trpezlivosti a radosti z práce, bratskej láske, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu a najmä uctievaniu Boha modlitbou a obetou svojho života.

1658 Treba ešte spomenúť niektoré osoby, ktoré sú pre konkrétne podmienky, v ktorých musia žiť – a často bez toho, žeby to boli chceli –, osobitne blízke Ježišovmu srdcu, a preto si zasluhujú lásku a pozornú starostlivosť Cirkvi a najmä duchovných pastierov. Je to veľký počet slobodných osôb. Mnohé z nich ostávajú bez ľudskej rodiny, často z dôvodov svojej chudoby. Sú medzi nimi aj takí, čo prežívajú svoju situáciu v duchu blahoslavenstiev a prípadne slúžia Bohu a blížnemu.(2231) Týmto všetkým treba otvoriť dvere rodín, „domácich cirkví“, i dvere veľkej rodiny, ktorou je Cirkev.(2233) „Nik nie je na tomto svete bez rodiny. Cirkev je domovom a rodinou pre všetkých, najmä pre tých, čo sa ,namáhajú a sú preťažení‘ (Mt 1l ,28).“

zobraziť celéZhrnutie

1659 Svätý Pavol hovorí: „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miloval Cirkev… Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5,25.32).

1660 Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou dôverné spoločenstvo života a lásky, ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi. Svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí. Manželskú zmluvu medzi pokrstenými Kristus Pán povýšil na hodnosť sviatosti.

1661 Sviatosť manželstva je znakom spojenia Krista a Cirkvi. Dáva manželom milosť milovať sa láskou, akou Kristus miloval svoju Cirkev; takto milosť sviatosti zdokonaľuje ľudskú lásku manželov, posilňuje ich nerozlučiteľnú jednotu a posväcuje ich na ceste do večného života.

1662 Manželstvo sa zakladá na súhlase manželov, t. j. na vôli vzájomne a definitívne sa darovať s cieľom žiť podľa zmluvy vernej a plodnej lásky.

1663 Pretože manželstvo zaraďuje manželov do verejného životného stavu v Cirkvi, je potrebné, aby jeho slávenie bolo verejné, v rámci liturgického slávenia, pred kňazom (alebo pred kvalifikovaným svedkom Cirkvi), pred svedkami a zhromaždením veriacich.

1664 Jednota, nerozlučiteľnosť a otvorenosť pre plodnosť sú pre manželstvo podstatné. Polygamia (mnohoženstvo) je nezlučiteľná s jednotou manželstva. Rozvod rozlučuje, čo Boh spojil. Odmietnutie plodnosti zbavuje manželský život jeho „najvzácnejšieho daru“, ktorým je dieťa.

1665 Nové manželstvo rozvedených, kým žije legitímny manželský partner, porušuje Boží plán a zákon, ako ich učil Kristus. Rozvedení, ktorí uzavreli nový zväzok nie sú odlúčení od Cirkvi, ale nemôžu prijímať Eucharistiu. Majú viesť svoj kresťanský život najmä tým, že vychovávajú svoje deti vo viere.

1666 Kresťanská rodina je miesto, kde deti dostávajú prvé ohlasovanie viery. Preto sa rodina právom volá „domáca cirkev“, spoločenstvo milosti a modlitby, škola ľudských čností a kresťanskej lásky.