SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: DRUHÁ KAPITOLA SVIATOSTI UZDRAVENIA
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

DRUHÁ KAPITOLA SVIATOSTI UZDRAVENIA

1420 Sviatosťami uvádzania do kresťanského života človek dostáva nový život v Kristovi. Lenže tento život nosíme „v hlinených nádobách“ (2Kor 4,7). Teraz je ešte „s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3,3). Sme ešte vo svojom pozemskom príbytku, vystavení utrpeniu, chorobe a smrti. Tento nový život Božieho dieťaťa môže zoslabnúť, ba možno ho aj stratiť hriechom.

1421 Pán Ježiš Kristus, lekár našich duší i našich tiel, ktorý ochrnutému odpustil hriechy a vrátil telesné zdravie, chcel, aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy, a to aj voči svojim vlastným členom. To je cieľ dvoch sviatostí uzdravenia – sviatosti pokánia a pomazania chorých.

zobraziť celé4. článok SVIATOSŤ POKÁNIA A ZMIERENIA

1422 „Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia,(980) dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie.“

zobraziť celéI. Ako sa volá táto sviatosť?

1423 Volá sa sviatosť obrátenia,(1989) lebo sviatostne uskutočňuje Ježišovu výzvu na obrátenie, proces návratu k Otcovi, od ktorého sa človek vzdialil hriechom.
Volá sa sviatosť pokánia,(1440) lebo posväcuje osobný a ekleziálny proces obrátenia, ľútosti a zadosťučinenia kresťana hriešnika.

1424 Volá sa sviatosť svätej spovede,(1456) lebo spoveď, vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti. V hlbokom zmysle je táto sviatosť aj „vyznaním“, čiže uznaním a chválou Božej svätosti a Božieho milosrdenstva voči hriešnemu človekovi.
Volá sa sviatosť odpustenia,(1449) lebo kňazovým sviatostným rozhrešením Boh udeľuje kajúcnikovi „odpustenie a pokoj“.
Volá sa sviatosť zmierenia,(1442) lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2Kor 5,20). Kto žije z milosrdnej Božej lásky, je pripravený odpovedať na Pánovu výzvu: „Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5,24).

zobraziť celéII. Prečo sviatosť zmierenia po krste?

1425 „Obmyli ste sa, boli ste posvätení,(1263) boli ste ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1Kor 6,11). Musíme si uvedomiť veľkosť Božieho daru, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, aby sme pochopili, do akej miery je hriech neprípustný pre toho, kto si obliekol Krista. Ale apoštol svätý Ján tiež píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1Jn 1,8). A sám Pán nás naučil modliť sa: „Odpusť nám naše hriechy“(2838) (Lk 11,4), pričom spojil vzájomné odpustenie našich previnení s odpustením, ktorým Boh odpustí naše hriechy.

1426 Obrátenie sa ku Kristovi, nové narodenie v krste, dar Ducha Svätého, Kristovo telo a krv prijaté ako pokrm nás urobili svätými a nepoškvrnenými pred tvárou Boha Otca, ako je pred ním „svätá a nepoškvrnená“ (Ef 5,27) sama Cirkev, Kristova nevesta. Ale nový život, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, neodstránil krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech, ktorú tradícia nazýva žiadostivosť (concupiscentia) a ktorá zostáva v pokrstených,(405, 978) aby sa s pomocou Kristovej milosti osvedčili v boji kresťanského života. (1264) Je to boj o obrátenie s cieľom dosiahnuť svätosť a večný život, do ktorého nás Pán neprestajne povoláva.

zobraziť celéIII. Obrátenie pokrstených

1427 Ježiš vyzýva na obrátenie.(541) Táto výzva je podstatnou zložkou ohlasovania Kráľovstva: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15). V kázaní Cirkvi sa táto výzva obracia predovšetkým na tých, ktorí ešte nepoznajú Krista a jeho evanjelium. Preto je krst hlavným miestom prvého a základného obrátenia. Vierou v dobrú zvesť a krstom sa človek zrieka zla a získava spásu,(1226) čiže odpustenie všetkých hriechov a dar nového života.

1428 Kristova výzva na obrátenie neprestáva zaznievať v živote kresťanov. Toto druhé obrátenie je nepretržitou úlohou celej Cirkvi,(1036) ktorá „zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá(853) a zároveň stále potrebuje očistenie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy“. Toto úsilie o obrátenie nie je len ľudským dielom. Je to snaha „skrúšeného srdca“, ktoré milosť priťahuje a pohýna, aby odpovedalo na milosrdnú lásku Boha,(1996) ktorý nás prvý miloval.

1429 Svedčí o tom obrátenie svätého Petra po trojnásobnom zapretí svojho Učiteľa. Ježišov nekonečne milosrdný pohľad vyvoláva v Petrovi slzy ľútosti a po Pánovom zmŕtvychvstaní trojnásobné vyznanie Petrovej lásky k nemu. Druhé obrátenie má aj spoločenský rozmer. Vidno to v Pánovej výzve na celú jednu cirkev: „Rob pokánie!“ (Zjv 2,5.16).
Čo sa týka dvoch obrátení, svätý Ambróz hovorí: „Cirkev však má aj vodu a má aj slzy: vodu krstu a slzy pokánia.“

zobraziť celéIV. Vnútorné pokánie

1430 Ako už u prorokov, Ježišova výzva na obrátenie a pokánie sa nevzťahuje predovšetkým na vonkajšie skutky, na „vrece a popol“, na pôsty a umŕtvovania, ale na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie.(1098) Bez neho skutky pokánia zostávajú neplodné a klamné; naproti tomu vnútorné obrátenie pobáda k tomu, aby sa tento postoj prejavil vo viditeľných znakoch, v úkonoch a skutkoch pokánia.

1431 Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom,(1451) ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti. Toto obrátenie srdca sprevádza spasiteľná bolesť a spasiteľný zármutok, ktoré cirkevní Otcovia nazvali animi cruciatus (trýzeň duše), compunctio cordis (skrúšenosť srdca). (368)

1432 Ľudské srdce je ťarbavé a zatvrdnuté. Je potrebné, aby Boh dal človekovi nové srdce. (1989) Obrátenie je predovšetkým dielom milosti Boha, ktorý spôsobuje, že sa naše srdcia vracajú k nemu: „Obráť nás, Pane, k sebe a vrátime sa“ (Nár 5,21). Boh nám dáva silu začať znova. Keď naše srdce objaví veľkosť Božej lásky, je otrasené hrôzou a ťarchou hriechu a začína sa báť, aby neurazilo Boha hriechom a nebolo od neho odlúčené. Ľudské srdce sa obracia, keď hľadí na toho, ktorého naše hriechy prebodli.
„Upretým zrakom hľaďme na Kristovu krv a spoznajme, aká je vzácna Bohu, jeho Otcovi; vyliata na našu spásu celému svetu priniesla milosť pokánia.“

1433 Po Veľkej noci Duch Svätý usviedča svet z hriechu,(729) totiž že svet neuveril v toho, ktorého poslal Otec. Ale ten istý Duch, ktorý odhaľuje hriech, je Tešiteľ, (692, 1848) ktorý dáva ľudskému srdcu milosť pokánia a obrátenia.

zobraziť celéV. Rozličné formy pokánia v kresťanskom živote

1434 Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Písmo a Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy:(1969) pôst, modlitbu a almužnu, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným. Okrem úplného očistenia, ktoré spôsobuje krst alebo mučeníctvo, uvádzajú ako prostriedky na odpustenie hriechov úsilie zmieriť sa so svojím blížnym, slzy pokánia, starostlivosť o spásu blížneho, orodovanie svätých a činorodú lásku, ktorá „zakrýva množstvo hriechov“ (1Pt 4,8).

1435 V každodennom živote sa obrátenie uskutočňuje prejavmi zmierenia, starostlivosťou o chudobných, vykonávaním a obranou spravodlivosti a práva, vyznaním pokleskov bratom, bratským napomenutím, revíziou života, spytovaním svedomia, duchovným vedením, prijímaním utrpení a trpezlivosťou v prenasledovaní pre spravodlivosť. Najistejšia cesta pokánia je vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša.

1436 Eucharistia a pokánie. Každodenné obrátenie a pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, lebo v nej sa sprítomňuje Kristova obeta, ktorá nás zmierila s Bohom. Eucharistiou sa živia a posilňujú tí, ktorí žijú z Kristovho života;(1394) ona je „protiliek, ktorý nás oslobodzuje od každodenných previnení a chráni pred smrteľnými hriechmi“.

1437 Čítanie Svätého písma, modlitba liturgie hodín a modlitba Otče náš, každý úprimný úkon kultu alebo nábožnosti oživujú v nás ducha obrátenia a pokánia a prispievajú k odpusteniu našich hriechov.

1438 Kajúcne obdobia a dni v liturgickom roku(540) (Pôstne obdobie, každý piatok na pamiatku Pánovej smrti) sú význačné chvíle v kajúcnej praxi Cirkvi. Tieto obdobia sú osobitne vhodné na duchovné cvičenia, kajúcne liturgické pobožnosti, púte na znak pokánia, dobrovoľné odriekania,(2043) ako je pôst a almužna a bratské podelenie sa (charitatívne a misijné diela).

1439 Dynamiku obrátenia a pokánia vynikajúco opísal Ježiš v podobenstve o „márnotratnom synovi“,(545) ktorého stredobodom je „milosrdný otec“ (Lk 15,1l -24): očarenie klamlivou slobodou, opustenie otcovského domu; krajná bieda, v ktorej sa syn nájde, keď premárnil svoj majetok; hlboké poníženie, keď sa vidí donútený pásť svine, a ešte horšie, keď túži nasýtiť sa strukmi, čo žrali svine; uvažovanie nad tým, čo stratil; ľútosť a rozhodnutie priznať pred otcom svoju vinu; návrat; veľkodušné otcovo prijatie; otcova radosť – to sú charakteristické momenty procesu obrátenia. Krásne šaty, prsteň a slávnostná hostina sú symbolmi tohto nového, čistého, dôstojného a radostného života človeka, ktorý sa vracia k Bohu a do lona svojej rodiny, ktorou je Cirkev. Jedine Kristovo srdce, ktoré pozná hĺbku lásky svojho Otca, mohlo nám zjaviť priepasť jeho milosrdenstva takýmto jednoduchým a krásnym spôsobom.

zobraziť celéVI. Sviatosť pokánia a zmierenia

1440 Hriech je predovšetkým urážkou Boha,(1850) prerušením spoločenstva s ním. Zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou. Preto obrátenie prináša súčasne Božie odpustenie a zmierenie s Cirkvou, čo liturgicky vyjadruje a uskutočňuje sviatosť pokánia a zmierenia.

zobraziť celéJEDINE BOH ODPÚŠŤA HRIECH

1441 Jedine Boh odpúšťa hriechy. (270, 431) Pretože Ježiš je Boží Syn, hovorí o sebe: „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ (Mk 2,10). A túto božskú moc aj vykonáva: „Odpúšťajú sa ti hriechy!“ (Mk 2,5). Ba viac, na základe svojej božskej autority udeľuje túto moc aj ľuďom, (589) aby ju vykonávali v jeho mene.

1442 Kristus chcel, aby celá jeho Cirkev bola svojou modlitbou, svojím životom a svojou činnosťou znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi.(983) Ale vykonávanie moci rozhrešenia zveril apoštolskej službe. Tá je poverená „službou zmierenia“ (2Kor 5,18). Apoštol je poslaný v Kristovom mene a Boh sám skrze neho napomína a prosí: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2Kor 5,20).

zobraziť celéZMIERENIE S CIRKVOU

1443 Ježiš počas svojho verejného života hriechy nielen odpúšťal, ale ukázal aj účinky tohto odpustenia. Hriešnikov, ktorým odpustil, znova začlenil do spoločenstva Božieho ľudu, z ktorého ich hriech vzdialil alebo aj vylúčil. Jasným znakom toho je skutočnosť,(545) že Ježiš pripúšťal hriešnikov k svojmu stolu, ba sám si sadal k ich stolu. Toto gesto veľmi pôsobivo vyjadruje Božie odpustenie a súčasne aj návrat do lona Božieho ľudu.

1444 Keď Pán dáva apoštolom účasť(981) na svojej vlastnej moci odpúšťať hriechy, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou. Tento ekleziálny rozmer ich poslania vyjadrujú najmä Kristove slávnostné slová, ktoré povedal Šimonovi Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19). Táto „moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov spojenému so svojou hlavou“.

1445 Slová zväzovať a rozväzovať znamenajú:(553) koho vylúčite zo svojho spoločenstva, bude vylúčený aj zo spoločenstva s Bohom; koho znovu prijmete do svojho spoločenstva, aj Boh ho prijme do spoločenstva so sebou. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom.

zobraziť celéSVIATOSŤ ODPUSTENIA

1446 Kristus ustanovil sviatosť pokánia(979) pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi,(1856) predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa(1990) a znovu získať milosť ospravodlivenia. Cirkevní Otcovia predstavujú túto sviatosť ako „druhú [záchrannú] dosku po stroskotaní, ktorým je strata milosti“.

1447 Konkrétna forma, akou Cirkev vykonávala túto moc prijatú od Pána, prešla v priebehu storočí mnohými zmenami. V prvých storočiach zmierenie kresťanov, ktorí sa po svojom krste dopustili osobitne ťažkých hriechov (napr. modloslužobníctva, vraždy alebo cudzoložstva), bolo spojené s veľmi prísnou disciplínou, podľa ktorej kajúcnici museli za svoje hriechy konať verejné pokánie, trvajúce často dlhé roky, prv než mohli prijať zmierenie. Do tohto „stavu kajúcnikov“ (ktorý sa týkal iba určitých ťažkých hriechov) sa pripúšťalo len zriedka a v niektorých krajoch len raz za života. V 7. storočí írski misionári, ktorí sa inšpirovali východnou mníšskou tradíciou, priniesli do kontinentálnej Európy „súkromný“ spôsob pokánia, ktorý nevyžaduje verejné a dlhotrvajúce vykonávanie kajúcnych skutkov pred prijatím zmierenia s Cirkvou. Odvtedy sa táto sviatosť uskutočňuje tajnejším spôsobom, medzi kajúcnikom a kňazom. Táto nová prax predvídala možnosť opakovania, a tak otvorila cestu k pravidelnému pristupovaniu k tejto sviatosti. Umožňovala zahrnúť do jediného sviatostného slávenia odpustenie ťažkých i všedných hriechov. Túto formu pokánia Cirkev používa v hlavných črtách až dodnes.

1448 Napriek týmto zmenám, ktorými v priebehu storočí prešla disciplína a slávenie tejto sviatosti, možno v nej rozoznať tú istú základnú štruktúru. Obsahuje dva rovnako podstatné prvky. Na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie. Na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa tiež za hriešnika a koná s ním pokánie. Takto je hriešnik uzdravený a znova plne zapojený do ekleziálneho spoločenstva.

1449 Formula rozhrešenia,(1481) ktorá sa používa v Latinskej cirkvi, vyjadruje podstatné prvky tejto sviatosti: milosrdný Otec je prameňom každého odpustenia. On uskutočňuje zmierenie hriešnikov(234) Veľkou nocou (smrťou a zmŕtvychvstaním) svojho Syna a darom svojho Ducha, ako aj modlitbou a službou Cirkvi:
„Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

zobraziť celéVII. Úkony kajúcnika

1450 „Pokánie pobáda hriešnika, aby sa ochotne podujal na všetko; aby mal v srdci ľútosť, v ústach vyznanie, v činoch dokonalú poníženosť alebo plodné zadosťučinenie.“

zobraziť celéĽÚTOSŤ

1451 Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom(431) a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“.

1452 Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu(1822) milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.

1453 Takzvaná „nedokonalá“ ľútosť (attritio) je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi (je to ľútosť zo strachu – contritio ex timore). Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť sama osebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia.

1454 Na prijatie tejto sviatosti sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Najvhodnejšie texty na tento cieľ treba hľadať v Desatore a v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov – v reči na vrchu a v ponaučeniach apoštolov.

zobraziť celéVYZNANIE HRIECHOV

1455 Vyznanie hriechov(1424) (spoveď) nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje nám zmieriť sa s inými. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil;(1734) berie za ne zodpovednosť a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť.

1456 Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Treba, „aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy,(1855) ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté a spáchané iba proti dvom posledným prikázaniam Desatora, ktoré niekedy väčšmi rania dušu a sú nebezpečnejšie ako tie, ktoré sa páchajú zjavne“.
„Keď sa veriaci v Krista snažia vyznať všetky hriechy, na ktoré sa rozpamätajú, bezpochyby predkladajú všetky Božiemu milosrdenstvu na odpustenie.(1505) Tí však, čo robia ináč a vedome niektoré zamlčujú, nepredkladajú Božej dobrote nič na odpustenie prostredníctvom kňaza. ,Lebo ak sa chorý hanbí odkryť lekárovi ranu, medicína nelieči, čo nepozná.‘“

1457 Podľa prikázania Cirkvi „každý veriaci,(2042) keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka“. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť,(1385) prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie, ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa. Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.

1458 Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča. Veď pravidelná spoveď z našich všedných hriechov nám pomáha formovať si svedomie,(1783) bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha. Keď touto sviatosťou častejšie prijímame dar Otcovho milosrdenstva, pobáda nás to, aby sme boli milosrdní ako on:
„Kto vyznáva svoje hriechy a obviňuje sa zo svojich hriechov, už spolupracuje s Bohom. Boh ťa obviňuje z tvojich hriechov; ak sa obviňuješ aj ty, pridávaš sa k Bohu. Človek a hriešnik sú akoby dve skutočnosti. Keď počuješ ,človek‘, urobil [ho] Boh, keď počuješ ,hriešnik‘, urobil [ho] sám človek. Znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil to, čo urobil on… Keď sa ti začína nepáčiť, čo si urobil, vtedy sa začínajú tvoje dobré skutky, lebo sa obviňuješ zo svojich zlých skutkov. Začiatkom dobrých skutkov je vyznanie zlých skutkov.(2468) Konáš pravdu a prichádzaš na Svetlo.“

zobraziť celéZADOSŤUČINENIE

1459 Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila(2412) (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Vyžaduje to už sama spravodlivosť.(2487) Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie.(1473) Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“.

1460 Pokánie, ktoré spovedník uloží, má brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má mať na zreteli jeho duchovné dobro. Nakoľko je to možné, má zodpovedať závažnosti a povahe spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva,(2447) služba blížnemu, dobrovoľné odriekania, obety a predovšetkým trpezlivé prijímanie kríža, ktorý musíme niesť. Takéto pokánia nám pomáhajú pripodobňovať sa Kristovi, ktorý sám raz navždy odpykal naše hriechy. (618) Umožňujú nám stať sa spoludedičmi vzkrieseného Krista, lebo „s ním trpíme“ (Rim 8,17):
„Ale toto naše zadosťučinenie, ktorým pykáme za svoje hriechy, nie je natoľko naše, aby nebolo skrze Ježiša Krista. Lebo my, ktorí nemôžeme sami zo seba nič, s pomocou toho, ktorý nás posilňuje, môžeme všetko. A tak sa človek nemá čím chváliť, ale všetka naša chvála je v Kristovi…, v ktorom robíme zadosťučinenie,(2011) keď ‚prinášame ovocie hodno pokánia‘, ktoré má z neho účinnosť, ktoré on obetuje Otcovi a ktoré Otec skrze neho prijíma.“

zobraziť celéVIII. Vysluhovateľ tejto sviatosti

1461 Keďže Kristus zveril službu zmierenia(981) svojim apoštolom, biskupi, ich nástupcovia, a kňazi, spolupracovníci biskupov, pokračujú vo vykonávaní tejto služby. A vskutku, biskupi a kňazi majú na základe sviatosti posvätného stavu moc odpúšťať všetky hriechy „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.

1462 Odpustenie hriechov zmieruje s Bohom, ale aj s Cirkvou. Biskup, viditeľná hlava partikulárnej cirkvi,(886) je teda už od dávnych čias právom považovaný za toho, kto predovšetkým má moc a službu zmierenia: on je správcom disciplíny pokánia. Kňazi, jeho spolupracovníci,(1567) vykonávajú túto službu v takej miere, v akej dostali právomoc (facultas) od svojho biskupa (alebo od rehoľného predstaveného) alebo od pápeža na základe cirkevného práva.

1463 Niektoré zvlášť ťažké hriechy sa trestajú exkomunikáciou, najprísnejším cirkevným trestom, ktorý nedovoľuje prijímať sviatosti a vykonávať niektoré cirkevné úkony. Preto rozhrešenie od neho môže podľa cirkevného práva udeliť len pápež, miestny biskup, alebo kňazi, ktorým oni dali splnomocnenie. V prípade nebezpečenstva smrti ktorýkoľvek kňaz, aj keď nemá právomoc spovedať, môže rozhrešiť od každého hriechu a od každej exkomunikácie. (982)

1464 Kňazi majú povzbudzovať veriacich, aby pristupovali k sviatosti pokánia, a majú prejaviť ochotu vysluhovať túto sviatosť vždy, keď o ňu kresťania rozumne požiadajú.

1465 Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu,(983) službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi.

1466 Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia.(1551) Vysluhovateľ tejto sviatosti sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a s jeho láskou. Má mať osvedčenú znalosť kresťanského správania,(2690) má mať skúsenosť s ľudskými problémami a úctu i ohľaduplnosť voči tomu, kto klesol. Má milovať pravdu, byť verný Učiteľskému úradu Cirkvi a trpezlivo viesť kajúcnika k uzdraveniu a plnej zrelosti. Má sa za neho modliť, konať zaňho pokánie a zveriť ho Božiemu milosrdenstvu.

1467 Vzhľadom na posvätnosť a veľkosť tejto služby, ako aj na úctu, aká patrí ľudskej osobe, Cirkev vyhlasuje, že každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo,(2490) čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Ani nesmie použiť poznatky, ktoré získal pri spovedi o živote kajúcnikov. Toto tajomstvo, ktoré nepripúšťa výnimky, sa volá „sviatostná pečať“, lebo to, čo kajúcnik vyjavil kňazovi, ostáva „zapečatené“ sviatosťou.

zobraziť celéIX. Účinky sviatosti pokánia

1468 „Celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve.“ Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou,(2305) „zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou“. Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom.

1469 Táto sviatosť nás zmieruje s Cirkvou.(953) Hriech oslabuje alebo pretŕha bratské spoločenstvo. Sviatosť pokánia ho napráva alebo obnovuje. V tomto zmysle nielen uzdravuje toho, kto je znovu plne zapojený do ekleziálneho spoločenstva, ale má aj oživujúci účinok na život Cirkvi, ktorá trpela pre hriech jedného zo svojich členov. Hriešnika, ktorý bol znovu plne zapojený do spoločenstva svätých alebo v ňom bol upevnený,(949) posilňuje výmena duchovných dobier, ktorá jestvuje medzi všetkými živými údmi Kristovho tela, či sú ešte na pozemskej púti, alebo sú už v nebeskej vlasti:
„Treba pripomenúť, že takéto zmierenie s Bohom spôsobuje takpovediac iné zmierenia, ktoré odstraňujú iné rozpory zapríčinené hriechom: kajúcnik, ktorý dostáva odpustenie, zmieruje sa sám so sebou v hĺbke svojho bytia, kde znovu nadobúda svoju vnútornú pravdu; zmieruje sa s bratmi, ktorých nejakým spôsobom urazil a ranil; zmieruje sa s Cirkvou; zmieruje sa s celým stvorením.“

1470 Keď sa hriešnik v tejto sviatosti zveruje milosrdnému Božiemu súdu, určitým spôsobom anticipuje súd,(678, 1039) ktorému bude podrobený na konci tohto pozemského života. Lebo teraz, v tomto živote sa nám poskytuje možnosť voliť si medzi životom a smrťou a len kráčajúc cestou obrátenia, môžeme vojsť do Božieho kráľovstva, z ktorého ťažký hriech vylučuje. Keď sa hriešnik vierou a pokáním obracia ku Kristovi, prechádza zo smrti do života a „nepôjde na súd“ (Jn 5,24).

zobraziť celéX. Odpustky

1471 Učenie o odpustkoch a ich prax v Cirkvi sú tesne spojené s účinkami sviatosti pokánia.

zobraziť celéČO SÚ ODPUSTKY?

zobraziť celéTRESTY ZA HRIECH

1472 Aby sme toto učenie a prax Cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok.(1861) Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie(1031) či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky, môže dôjsť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane nijaký trest.

1473 Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech zostávajú. Kresťan sa ich má snažiť prijímať ako milosť tým, že trpezlivo znáša utrpenia a skúšky každého druhu, a keď nadíde chvíľa, tým, že bude pokojne čeliť smrti; má sa aj usilovať, aby sa skutkami milosrdenstva a lásky,(2447) ako aj modlitbou a rozličnými kajúcnymi skutkami úplne zbavil „starého človeka“ a obliekol si „nového človeka“.

zobraziť celéV SPOLOČENSTVE SVÄTÝCH

1474 Kresťan, ktorý sa s pomocou Božej milosti(946-959) snaží očisťovať od svojho hriechu a posväcovať sa, nie je sám. „Život každého Božieho dieťaťa je v Kristovi a skrze Krista podivuhodným putom spojený so životom všetkých bratov kresťanov v nadprirodzenej jednote Kristovho tajomného tela(795) akoby v jednej tajomnej osobe.“

1475 V spoločenstve svätých „je nepochybne trvalé puto lásky a hojná výmena všetkých dobier medzi veriacimi, ktorí už dosiahli nebeskú vlasť alebo odpykávajú [svoje] viny v očistci, alebo ešte putujú na zemi“. Pri tejto obdivuhodnej výmene svätosť jedného prospieva druhým oveľa viac, než hriech jedného mohol škodiť druhým. Takto utiekanie sa k spoločenstvu svätých umožňuje kajúcemu hriešnikovi, aby sa skôr a účinnejšie očistil od trestov za hriech.

1476 Tieto duchovné dobrá spoločenstva svätých voláme aj pokladom Cirkvi, „ktorý však nie je akoby súhrn dobier na spôsob hmotného bohatstva, ktoré sa hromadí v priebehu storočí, ale je to nekonečná a nevyčerpateľná hodnota, ktorú majú u Boha zadosťučinenia a zásluhy Krista Pána(617) obetované za to, aby celé ľudstvo bolo oslobodené od hriechu a dosiahlo spoločenstvo s Otcom; je to sám Kristus Vykupiteľ, v ktorom sú a pretrvávajú zadosťučinenia a zásluhy jeho vykúpenia“.

1477 „Do tohto pokladu patrí okrem toho aj naozaj nesmiema, nezmerateľná a stále nová hodnota, ktorú majú pred Bohom modlitby a dobré skutky preblahoslavenej Panny Márie a všetkých svätých,(969) ktorí kráčali v šľapajach Krista Pána vďaka jeho milosti, a tak sa posvätili a dokončili dielo milé Otcovi; takže keď pracovali na vlastnej spáse, prispeli aj k spáse svojich bratov v jednote tajomného tela.“

zobraziť celéZÍSKAVANIE ODPUSTKOV OD BOHA PROSTREDNÍCTVOM CIRKVI

1478 Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi,(981) ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy. Cirkev tým chce kresťanovi nielen prísť na pomoc, ale ho chce aj povzbudiť, aby konal skutky nábožnosti, pokánia a lásky.

1479 Keďže aj zosnulí veriaci, ktorí sa očisťujú, sú členmi toho istého spoločenstva svätých, môžeme im okrem iného pomáhať tým, že pre nich získavame odpustky,(1032) aby tak boli oslobodení od časných trestov, ktoré si zaslúžili za svoje hriechy.

zobraziť celéXI. Slávenie sviatosti pokánia

1480 Sviatosť pokánia, ako všetky sviatosti, je liturgickým slávením (actio liturgica). Riadnymi zložkami slávenia sú: kňazov pozdrav a kňazovo požehnanie; čítanie Božieho slova na osvietenie svedomia a na vzbudenie ľútosti; povzbudenie k ľútosti; spoveď, ktorou sa uznávajú hriechy a vyznávajú sa kňazovi; uloženie a prijatie pokánia; kňazovo rozhrešenie; modlitba poďakovania a prepustenie s kňazovým požehnaním.

1481 Byzantská liturgia má viacero formúl rozhrešenia(1449) prosebného typu, ktoré obdivuhodne vyjadrujú tajomstvo odpustenia. Napríklad: „Boh, ktorý skrze proroka Nátana odpustil Dávidovi, keď vyznal svoje hriechy, a Petrovi, keď horko plakal, i hriešnici, keď vylievala slzy na jeho nohy, aj mýtnikovi a márnotratnému synovi, ten istý Boh nech ti skrze mňa hriešneho odpustí v tomto i v budúcom živote, a keď ťa predvolá pred svoj hrozný súd, nech ťa neodsúdi. On, ktorý je velebený na veky vekov. Amen.“

1482 Sviatosť pokánia sa môže uskutočniť aj v rámci spoločného slávenia, pri ktorom sa kajúcnici spoločne pripravia na spoveď a spoločne vzdávajú vďaky za prijaté odpustenie. V tomto slávení je osobné vyznanie hriechov a individuálne rozhrešenie začlenené do liturgie Božieho slova s čítaniami a homíliou, so spoločným spytovaním svedomia, spoločnou prosbou o odpustenie, spoločnou modlitbou Otče náš a spoločným poďakovaním. Toto spoločné slávenie jasnejšie vyjadruje ekleziálnu povahu pokánia. Nech by sa však sviatosť pokánia slávila akokoľvek, je vždy už samou svojou povahou liturgickým,(1140) a teda ekleziálnym a verejným slávením.

1483 V prípadoch vážnej potreby(1401) možno použiť spoločné slávenie sviatosti zmierenia so všeobecnou spoveďou a všeobecným rozhrešením. Takáto vážna potreba sa môže vyskytnúť, keď hrozí bezprostredné nebezpečenstvo smrti a kňaz alebo kňazi nemajú dosť času, aby vypočuli spoveď každého kajúcnika. Vážna potreba sa môže vyskytnúť aj vtedy, keď vzhľadom na počet kajúcnikov niet naporúdzi dosť spovedníkov, ktorí by mohli náležite vypočuť individuálne spovede v primeranom čase, takže by kajúcnici bez vlastnej viny zostali dlhý čas bez sviatostnej milosti alebo bez svätého prijímania. V takom prípade, aby bolo rozhrešenie platné, veriaci musia mať predsavzatie individuálne vyznať svoje ťažké hriechy v náležitom čase. Diecézny biskup má posúdiť, či jestvujú podmienky, ktoré sa vyžadujú na všeobecné rozhrešenie. Veľká účasť veriacich pri príležitosti veľkých sviatkov alebo pútí nepredstavuje prípad takejto vážnej potreby.

1484 „Individuálna a úplná spoveď a rozhrešenie ostávajú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci zmierujú s Bohom a s Cirkvou, ak od takej spovede neoslobodzuje fyzická alebo morálna nemožnosť.“ Má to svoje hlboké dôvody. V každej sviatosti pôsobí Kristus.(878) Osobne sa obracia na každého hriešnika: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2,5); je lekárom skláňajúcim sa ku každému chorému, ktorý ho potrebuje, aby ho uzdravil; zdvíha ho a znovu uvádza do bratského spoločenstva. Osobná spoveď je teda najvýraznejší spôsob zmierenia s Bohom a s Cirkvou.

zobraziť celéZhrnutie

1485 Večer na Veľkú noc sa Pán Ježiš ukázal svojim apoštolom a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,22-23).

1486 Odpustenie hriechov spáchaných po krste sa udeľuje osobitnou sviatosťou, ktorá sa volá sviatosť obrátenia, sviatosť svätej spovede, sviatosť pokánia alebo sviatosť zmierenia.

1487 Kto pácha hriech, uráža Božiu česť a lásku, svoju vlastnú dôstojnosť človeka, ktorý je povolaný, aby bol Božím synom, a narúša duchovné zdravie Cirkvi, ktorej každý kresťan má byť živým kameňom.

1488 Vo svetle viery nejestvuje väčšie zlo ako hriech a nič nemá zhubnejšie následky pre samého hriešnika, pre Cirkev a pre celý svet.

1489 Návrat do spoločenstva s Bohom, ktoré človek stratil hriechom, je proces, ktorý vzniká z milosti Boha plného milosrdenstva a starostlivého o spásu ľudí. Tento vzácny dar treba vyprosovať pre seba aj pre druhých.

1490 Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti; živí sa nádejou na Božie milosrdenstvo.

1491 Sviatosť pokánia sa skladá z troch úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok, a z kňazovho rozhrešenia. Úkony kajúcnika sú: ľútosť, spoveď čiže vyznanie hriechov kňazovi a predsavzatie vykonať zadosť učinenie a skutky zadostúčinenia.

1492 Ľútosť (nazývanú aj skrúšenosť) majú podnecovať dôvody, ktoré pochádzajú z viery. Ak sa ľútosť rodí z lásky k Bohu, volá sa „dokonalá“; ak sa zakladá na iných dôvodoch, volá sa „nedokonalá“.

1493 Kto chce dosiahnuť zmierenie s Bohom a s Cirkvou, musí vyznať kňazovi všetky ťažké hriechy, z ktorých sa ešte nespovedal a na ktoré sa rozpamätá po starostlivom spytovaní svedomia. Cirkev veľmi odporúča spovedať sa zo všedných hriechov, hoci to samo osebe nie je nevyhnutné.

1494 Spovedník ukladá kajúcnikovi vykonať isté úkony „zadostúčinenia“ alebo „pokánia“, aby tak napravil škodu, ktorú spôsobil hriechom, a znova si osvojil spôsoby správania, ktoré má mať Kristov učeník.

1495 Iba tí kňazi, ktorí od cirkevnej autority dostali právomoc rozhrešovať, môžu v Kristovom mene odpúšťať hriechy.

1496 Duchovné účinky sviatosti pokánia sú:
— zmierenie s Bohom, ktorým kajúcnik znovu získava milosť;
— zmierenie s Cirkvou;
— odpustenie večného trestu, ktorý si človek zaslúžil za smrteľné hriechy;
— odpustenie, aspoň čiastočné, časných trestov, ktoré sú následkami hriechov;
— pokoj a spokojnosť svedomia a duchovná útecha;
— vzrast duchovných síl pre kresťanský boj.

1497 Individuálne a úplné vyznanie ťažkých hriechov, po ktorom nasleduje rozhrešenie, je jediným riadnym prostriedkom zmierenia s Bohom a s Cirkvou.

1498 Odpustkami môžu veriaci získať pre seba i pre duše v očistci odpustenie časných trestov, ktoré sú následkami hriechov.

zobraziť celé5. článok SVIATOSŤ POMAZANIA CHORÝCH

1499 „Posvätným pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a ich spasil, ba ich povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s Kristovým utrpením a jeho smrťou, a tak prispeli k dobru Božieho ľudu.“

zobraziť celéI. Základy tejto sviatosti v ekonómii spásy

zobraziť celéCHOROBA V ĽUDSKOM ŽIVOTE

1500 Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Každá choroba nám dáva možnosť vytušiť smrť.(1006)

1501 Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu.

zobraziť celéCHORÝ PRED BOHOM

1502 Človek Starého zákona prežíva chorobu pred Božou tvárou. Pred Bohom roní slzy nad svojou chorobou a od neho, Pána života a smrti, si úpenlivo vyprosuje uzdravenie. Choroba sa stáva cestou k obráteniu a Božím odpustením sa začína uzdravenie. (164) Izrael nadobúda skúsenosť, že choroba je tajomným spôsobom spojená s hriechom a zlom(376) a že vernosť Bohu podľa jeho Zákona navracia život: „… lebo ja, Pán, som tvoj lekár“ (Ex 15,26). Prorok Izaiáš tuší, že utrpenie môže mať aj vykupiteľský význam za hriechy iných. Napokon Izaiáš zvestuje, že Boh spôsobí, že pre Sion nadíde čas, keď odpustí každú vinu a uzdraví každú chorobu.

zobraziť celéKRISTUS – LEKÁR

1503 Kristov súcit s chorými a jeho mnohé uzdravenia(549) chorých každého druhu sú výrazným znamením toho, že „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk 7,16) a že Božie kráľovstvo je už celkom blízko. Ježiš má moc nielen uzdravovať, ale aj odpúšťať hriechy; (1421) prišiel uzdraviť celého človeka, dušu i telo; on je lekár, ktorého potrebujú chorí. Jeho súcit so všetkými, čo trpia, ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožňuje: „Bol som chorý a navštívili ste ma“ (Mt 25,36). Jeho uprednostňujúca láska k chorým v priebehu storočí neprestala budiť u kresťanov celkom osobitnú pozornosť voči všetkým,(2288) čo trpia na tele alebo na duši. Z nej pochádzajú neúnavné úsilia uľaviť im.

1504 Ježiš často žiada od chorých, aby verili. Na uzdravenie používa znaky: slinu a vkladanie rúk, blato a umytie. Chorí sa ho snažia dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila,(695) ktorá uzdravovala všetkých“ (Lk 6,19). Tak sa nás Kristus vo sviatostiach aj naďalej „dotýka“,(1116) aby nás uzdravoval.

1505 Kristus dojatý toľkými utrpeniami nielen dovoľuje, aby sa ho chorí dotýkali, ale si osvojuje ich biedy: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17). Neuzdravil všetkých chorých. Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a nad smrťou(440) prostredníctvom jeho Veľkej noci. Na kríži vzal Kristus na seba celú ťarchu zla a sňal „hriech sveta“ (Jn 1,29), ktorého je choroba iba následkom. Svojím utrpením a smrťou na kríži dal Kristus utrpeniu nový zmysel:(307) utrpenie nás už môže urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením.

zobraziť celé„CHORÝCH UZDRAVUJTE…“

1506 Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby ho nasledovali tak, že aj oni vezmú na seba svoj kríž. Keď ho nasledujú, nadobúdajú nový pohľad na chorobu a chorých.(859) Ježiš ich pridružuje k svojmu životu chudoby a služby. Dáva im účasť na svojej službe súcitu a uzdravovania: „Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali“ (Mk 6,12-13).

1507 Zmŕtvychvstalý Pán obnovuje toto poslanie (Mk 16,17-18) a potvrdzuje ho znameniami, ktoré Cirkev koná, vzývajúc jeho meno. Tieto znamenia ukazujú osobitným spôsobom,(430) že Ježiš je skutočne „Boh, ktorý spasí“.

1508 Duch Svätý dáva niektorým ľuďom(798) mimoriadnu charizmu uzdravovania, aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale ani najintenzívnejšie modlitby nedosiahnu uzdravenie všetkých chorôb. Tak sa aj svätý Pavol musí od Pána naučiť: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2Kor 12,9) a že utrpenia, ktoré treba znášať, môžu mať tento zmysel: „Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu(618) pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1,24).

1509 „Chorých uzdravujte“ (Mt 10,8). Túto úlohu dostala Cirkev od Pána a snaží sa ju plniť jednak starostlivosťou o chorých, jednak prosebnou modlitbou, ktorou ich sprevádza. Verí v oživujúcu prítomnosť Krista, lekára duše i tela. Táto prítomnosť osobitne pôsobí prostredníctvom sviatostí a celkom osobitným spôsobom skrze Eucharistiu,(1405) chlieb, ktorý dáva večný život a ktorého spätosť s telesným zdravím naznačuje svätý Pavol.

1510 Apoštolská Cirkev pozná však aj osobitný obrad pre chorých, o ktorom svedčí svätý Jakub: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“(1117) (Jak 5,14-15). Tradícia spoznala v tomto obrade jednu zo siedmich sviatostí Cirkvi.

zobraziť celéSVIATOSŤ CHORÝCH

1511 Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých:
„Toto sväté pomazanie chorých ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona. Marek ju síce naznačil, ale Jakub, apoštol a Pánov brat, ju veriacim odporučil a urobil známou.“

1512 V liturgickej tradícii na Východe, ako aj na Západe jestvujú už od najstarších čias svedectvá o pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom. V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie len v posledných chvíľach. Preto dostalo názov „posledné pomazanie“. Napriek tomuto vývoju liturgia nikdy neprestala prosiť Pána, aby chorý znova nadobudol zdravie, ak by to osožilo jeho spáse.

1513 Apoštolská konštitúcia „Sacram unctionem infirmorum“ z 30. novembra 1972, pridržiavajúc sa Druhého vatikánskeho koncilu, stanovila, aby sa v budúcnosti v rímskom obrade dodržiavalo toto:
„Sviatosť pomazania chorých sa udeľuje tým, čo vážne ochoreli, pomazaním na čele a na rukách olivovým alebo podľa okolností iným rastlinným riadne posväteným olejom, pričom sa iba raz hovoria slová: ,Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní.“

zobraziť celéII. Kto prijíma a kto vysluhuje túto sviatosť?

zobraziť celéV PRÍPADE ŤAŽKEJ CHOROBY…

1514 Pomazanie chorých „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na jej prijatie je isto už vtedy, keď veriaci začína byť pre chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti.“

1515 Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.

zobraziť celé„…NECH SI ZAVOLÁ STARŠÍCH CIRKVI“

1516 Vysluhovateľmi pomazania chorých sú iba biskupi a kňazi. Je povinnosťou duchovných pastierov poučiť veriacich o blahodarných účinkoch tejto sviatosti. Veriaci nech povzbudzujú chorých, aby si zavolali kňaza a prijali túto sviatosť. Chorí nech sa pripravia, aby ju prijali s dobrými dispozíciami za pomoci svojho duchovného pastiera a celého cirkevného spoločenstva, ktoré je pozvané zahrnúť celkom osobitným spôsobom chorých svojimi modlitbami a svojou bratskou pozornosťou.

zobraziť celéIII. Ako sa slávi táto sviatosť?

1517 Ako všetky sviatosti, aj pomazanie chorých je liturgickým a spoločným slávením, (1140) či už sa koná v rodine, v nemocnici, alebo v kostole, pre jedného chorého alebo pre celú skupinu chorých. Je veľmi vhodné, aby sa slávilo v rámci Eucharistie, pamiatky Pánovej Veľkej noci. Ak to okolnosti vyžadujú, môže sviatosť pokánia predchádzať slávenie tejto sviatosti a po ňom môže nasledovať sviatosť Eucharistie. Keďže Eucharistia je sviatosťou Kristovej Veľkej noci, mala by byť vždy poslednou sviatosťou pozemského putovania, „viatikom“ („pokrmom na cestu“)(1524) na „prechod“ do večného života.

1518 Slovo a sviatosť tvoria nedeliteľný celok. Slávenie otvára liturgia slova, ktorú predchádza úkon pokánia. Kristove slová a svedectvo apoštolov podnecujú vieru chorého a spoločenstva, aby vyprosovali od Pána silu jeho Ducha.

1519 Slávenie tejto sviatosti obsahuje najmä tieto prvky: „starší [po grécky presbyteroi] Cirkvi“ (Jak 5,14) mlčky vkladajú ruky na chorých; vo viere Cirkvi sa modlia nad chorými; je to epikléza vlastná tejto sviatosti; potom udeľujú pomazanie olejom, ktorý posvätil biskup alebo, v prípade potreby, kňaz.
Uvedené liturgické úkony naznačujú, akú milosť udeľuje táto sviatosť chorým.

zobraziť celéIV. Účinky slávenia tejto sviatosti

1520 Osobitný dar Ducha Svätého.(733) Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou. Táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa. Okrem toho „ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5,15).

1521 Spojenie s Kristovým utrpením. Milosťou tejto sviatosti chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením.(1535) Je istým spôsobom posvätený, aby prinášal ovocie pripodobnením sa Spasiteľovmu vykupiteľskému utrpeniu. Utrpenie, následok dedičného hriechu, dostáva nový zmysel: stáva sa účasťou na Ježišovom spasiteľnom diele.(1499)

1522 Ekleziálna milosť. Chorí, ktorí prijímajú túto sviatosť, tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“, prispievajú k dobru Božieho ľudu“. (953) Keď Cirkev slávi túto sviatosť v spoločenstve svätých oroduje za dobro chorého. A chorý zasa milosťou tejto sviatosti prispieva k posväteniu Cirkvi a k dobru všetkých ľudí, za ktorých Cirkev trpí a obetuje sa skrze Krista Bohu Otcovi.

1523 Príprava na posledný prechod.(1020) Ak sa sviatosť pomazania chorých vysluhuje všetkým, ktorí trpia ťažkými chorobami a slabosťami, tým skôr sa udeľuje ľuďom, ktorí sa nachádzajú na konci života. Preto bola nazvaná aj „sacramentum exeuntium“ („sviatosť odchádzajúcich“). Pomazanie chorých završuje naše pripodobnenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu, tak ako sa začalo krstom.(1294) Dovršuje sväté pomazania, ktoré vyznačujú etapy celého života kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život a birmovné pomazanie nás posilnilo na životný boj.(1020) Toto posledné pomazanie opevňuje akoby silnou hradbou koniec nášho pozemského života na posledné boje pred vstupom do Otcovho domu.

zobraziť celéV. Viatikum, posledná sviatosť kresťana

1524 Tým, čo opúšťajú tento život,(1392) Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj Eucharistiu ako viatikum („pokrm na cestu“). Prijatie Kristovho tela a krvi v tejto chvíli prechodu k Otcovi má osobitný význam a dôležitosť. Je semenom večného života a silou vzkriesenia podľa Pánových slov: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Eucharistia, sviatosť zosnulého a vzkrieseného Krista, je v tomto prípade sviatosťou prechodu zo smrti do života, z tohto sveta k Otcovi.

1525 Možno povedať, že podobne ako sviatosti krstu,(1680) birmovania a Eucharistie tvoria jeden celok, ktorý sa volá „sviatosti uvádzania do kresťanského života“, tak sviatosti pokánia, pomazania chorých a Eucharistia ako viatikum sú na konci kresťanského života „sviatosťami, ktoré pripravujú na nebeskú vlasť“ alebo sviatosťami,(2299) ktorými sa končí pozemské putovanie.

zobraziť celéZhrnutie

1526 „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5,14-15).

1527 Sviatosť pomazania chorých má za cieľ udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti spojené so stavom ťažkej choroby alebo staroby.

1528 Vhodný čas na prijatie svätého pomazania isto nastáva vtedy, keď sa veriaci začína ocitať v nebezpečenstve smrti pre chorobu alebo starobu.

1529 Kresťan môže prijať sväté pomazanie zakaždým, keď upadne do ťažkej choroby, a takisto aj vtedy, keď ho už prijal, ale choroba sa mu zhorší.

1530 Sviatosť pomazania chorých môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi. Na jej udelenie používajú olej posvätený biskupom alebo, v prípade potreby, kňazom, ktorý sviatosť vysluhuje.

1531 Slávenie tejto sviatosti v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom na čele a na rukách (v rímskom obrade) alebo na iných častiach tela (vo východných obradoch). Toto pomazanie sprevádza liturgická modlitba vysluhujúceho kňaza, ktorou vyprosuje osobitnú milosť tejto sviatosti.

1532 Osobitná milosť sviatosti pomazania chorých má tieto účinky.
— spojenie chorého s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi;
— posilu, pokoj a odvahu kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;
— odpustenie hriechov, ak ho chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia;
— navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse;
— prípravu na prechod do večného života.