SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC


V. Sviatostná obeta: vzdávanie vďaky, pamiatka, prítomnosť

1356 Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: „Toto robte na moju pamiatku“ (1Kor 11,24-25).

1357 Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Keď to robíme, obetujeme Otcovi, čo nám on dal: dary jeho stvorenia, chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a mocou Ducha Svätého stali Kristovým telom a krvou; takto sa Kristus stáva skutočne a tajomne prítomným.

1358 O Eucharistii treba teda uvažovať:
— ako o vzdávaní vďaky a chvály Otcovi;
— ako o obetnej pamiatke Krista a jeho tela (Cirkvi);
— ako o Kristovej prítomnosti mocou jeho slova a jeho Ducha.

zobraziť celéVZDÁVANIE VĎAKY A CHVÁLY OTCOVI

1359 Eucharistia, sviatosť našej spásy, ktorú Kristus uskutočnil na kríži, je aj obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom(293) predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Cirkev môže skrze Krista prinášať obetu chvály na vzdávanie vďaky za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve.

1360 Eucharistia je obetou vzdávania vďaky Otcovi,(1083) je dobrorečením ktorým Cirkev vyjadruje svoju vďačnosť Bohu za všetky jeho dobrodenia, za všetko, čo vykonal stvorením, vykúpením a posvätením. Eucharistia znamená predovšetkým „vzdávanie vďaky“.

1361 Eucharistia je aj obetou chvály, ktorou Cirkev v mene celého stvorenstva ospevuje Božiu slávu. Táto obeta chvály(294) je možná jedine skrze Krista: on spája veriacich so svojou osobou, so svojou chválou a so svojím príhovorom za nás, takže sa obeta chvály Otcovi prináša skrze Krista a s ním, aby bola prijatá v ňom.

zobraziť celéOBETNÁ PAMIATKA KRISTA A JEHO TELA, CIRKVI

1362 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza alebo pamiatka.(1103)

1363 Pamiatka(1099) podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život.

1364 V Novom zákone pamiatka dostáva nový význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu,(611) koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža,(1085) v ktorej ,bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus‘ (1Kor 5,7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“

1365 Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie(2100) vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“(1846) (Lk 22,19-20). V Eucharistii dáva Kristus to isté telo, ktoré vydal za nás na kríži, a tú istú krv, ktorú vylial „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

1366 Eucharistia je teda obeta,(613) lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie:
Kristus, „náš Boh a Pán… raz navždy [obetoval] seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich [ľudí] vykonal večné vykúpenie. Keďže však po smrti jeho kňazstvo nemalo zaniknúť (Hebr 7,24.27), pri Poslednej večeri, ,v tú noc, keď bol zradený‘ (1Kor 11,23),… [zanechal] Cirkvi, svojej milovanej Neveste, viditeľnú (ako si vyžaduje ľudská prirodzenosť) obetu, aby sa ňou sprítomňovala krvavá [obeta], ktorá sa mala raz navždy uskutočniť na kríži, aby jej pamiatka zostala až do konca sveta a aby sa jej spásna sila aplikovala na odpustenie hriechov, ktorých sa každodenne dopúšťame.“

1367 Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta:(1545) „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.“ „A keďže v tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža ,raz navždy obetoval seba samého krvavým spôsobom…‘, táto obeta [je] skutočne zmierna.“

1368 Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí.(618, 2031) V Eucharistii sa Kristova obeta stáva aj obetou údov jeho tela. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom,(1109) s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou.
V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitbovom postoji. Ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj Cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí.

1369 Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi,(834, 882) je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu,(1561) a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz.(1566) Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov. Spoločenstvo prosí aj za všetkých vysvätených služobníkov, ktorí preň a s ním prinášajú eucharistickú obetu:
„Nech sa pokladá za platnú len tá Eucharistia, ktorá sa koná pod predsedníctvom biskupa alebo toho, koho on poveril.“
„Službou kňazov sa završuje duchovná obeta veriacich v spojení s obetou Krista, jediného Prostredníka, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi prináša v Eucharistii nekrvavým a sviatostným spôsobom, kým nepríde sám Pán.“

1370 S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve.(956) Cirkev totiž prináša eucharistickú obetu v spoločenstve s preblahoslavenou Pannou Máriou(969) a so spomienkou na ňu i na všetkých svätých a všetky sväté. V Eucharistii je Cirkev spolu s Máriou určitým spôsobom pri kríži, spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom u Otca.

1371 Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich,(958, 1689) „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených“, (1032) aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja:
„Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete.“
„Potom [sa v anafore modlíme] za zosnulých svätých otcov a biskupov a vôbec za všetkých našich zosnulých, lebo veríme, že to bude na veľmi veľký úžitok tým dušiam, za ktoré sa prednáša modlitba, kým je prítomná svätá a nesmierna obeť… Keď predkladáme Bohu prosby za zosnulých, hoci boli hriešnikmi…, obetujeme Krista zabitého za naše hriechy, a tak uprosujeme Boha, priateľa ľudí, za nich i za nás.“

1372 Svätý Augustín obdivuhodne zhrnul toto učenie, ktoré nás povzbudzuje k čoraz plnšej účasti na obete nášho Vykupiteľa,(1140) ktorú slávime v Eucharistii:
„Celú túto vykúpenú obec, čiže zhromaždenie a spoločenstvo svätých, [prináša] ako všeobecnú obetu Bohu Veľkňaz, ktorý obetoval aj seba samého, keď trpel za nás v prirodzenosti sluhu, aby sme boli telom takej vznešenej Hlavy… Toto je obeta kresťanov: ,My mnohí sme jedno telo v Kristovi‘ (Rim 12,5). A Cirkev ju často koná aj v Oltárnej sviatosti – ktorú veriaci poznajú –, kde sa jej ukazuje, že v tej veci, ktorú obetuje, je sama obetovaná.“

zobraziť celéKRISTOVA PRÍTOMNOSŤ MOCOU JEHO SLOVA A DUCHA SVÄTÉHO

1373 „Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac, ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás“ (Rim 8,34), je prítomný svojej Cirkvi mnohorakým spôsobom: vo svojom slove, v modlitbe svojej Cirkvi, „lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20), v chudobných, chorých, uväznených, vo sviatostiach, ktorých je pôvodcom, v obete omše a v osobe vysväteného služobníka. Ale „nadovšetko [je prítomný] pod eucharistickými spôsobmi“. (1088)

1374 Spôsob Kristovej prítomnosti pod eucharistickými spôsobmi je jediný svojho druhu. Povyšuje Eucharistiu nad všetky sviatosti,(1211) a preto Eucharistia je „akoby zavŕšenie duchovného života a cieľ všetkých sviatostí“. V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté „opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus“. „Táto prítomnosť sa nazýva ,skutočnou‘ nie výlučne, ako keby ostatné neboli ,skutočné‘, ale v najplnšom zmysle slova, pretože je podstatná; ňou sa totiž stáva prítomným celý a úplný Kristus, Boh a človek.“

1375 Kristus sa v tejto sviatosti stáva prítomným premenením chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Cirkevní Otcovia rozhodne potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého(1105) pri tomto premenení. Napríklad svätý Ján Zlatoústy vyhlasuje:
„To, že sa predložené dary stávajú Kristovým telom a jeho krvou, nespôsobuje človek, ale sám Kristus, ktorý bol za nás ukrižovaný. Kňaz, ktorý [ho] predstavuje, vyslovuje tie slová, ale [ich] účinnosť a milosť sú od Boha.(298) Hovorí: Toto je moje telo. Toto slovo premieňa obetné dary.“
A svätý Ambróz o tomto premenení hovorí:
Buďme presvedčení, že „toto nie je to, čo vytvorila príroda, ale to, čo konsekrovalo dobrorečenie. A sila dobrorečenia je väčšia ako sila prírody, lebo dobrorečením sa mení aj sama príroda…“ „Ak teda mohlo Kristovo slovo z ničoho urobiť [to], čo nebolo, nemôže veci, ktoré sú, premeniť na to, čím neboli? Veď dať veciam prvotnú prirodzenosť nie je menej ako zmeniť ju.“

1376 Tridentský koncil zhŕňa katolícku vieru, keď vyhlasuje: „Keďže… Kristus, náš Vykupiteľ, povedal, že to, čo [v tej chvíli] obetuje pod spôsobom chleba, je skutočne jeho telo, v Božej Cirkvi vždy vládlo presvedčenie, ktoré tento svätý koncil teraz znovu vyhlasuje: Konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Túto premenu svätá katolícka Cirkev primerane a vhodne nazýva transsubstanciácia [prepodstatnenie].“

1377 Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí.

1378 Kult Eucharistie.(1178) V omšovej liturgii vyjadrujeme svoju vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána:(103, 2628) „Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.“

1379 Svätá „úschovňa“ (svätostánok)(1183) bola pôvodne určená na dôstojné uchovávanie Eucharistie, aby ju bolo možno mimo omše zaniesť chorým a neprítomným. Prehĺbením viery v Kristovu skutočnú prítomnosť v Eucharistii si Cirkev uvedomila význam tichej adorácie Pána prítomného pod eucharistickými spôsobmi. Preto svätostánok má byť umiestnený na zvlášť dôstojnom mieste kostola a má byť vyhotovený tak, aby zdôrazňoval a znázorňoval pravdu, že Kristus je v Najsvätejšej sviatosti skutočne prítomný.

1380 Je veľmi vhodné, že Kristus chcel zostať prítomný vo svojej Cirkvi takýmto jedinečným spôsobom. Keďže čoskoro mal opustiť svojich vo svojej viditeľnej podobe, chcel nám darovať svoju sviatostnú prítomnosť.(669) Keďže sa šiel obetovať na kríži pre našu spásu, chcel, aby sme mali pamiatku jeho lásky, ktorou nás miloval až „do krajnosti“ (Jn 13,1), až po darovanie svojho života. A skutočne, vo svojej eucharistickej prítomnosti zostáva tajomne medzi nami ako ten, ktorý nás miloval a vydal seba samého za nás, (478) a to pod znakmi, ktoré túto lásku vyjadrujú a dávajú na nej účasť:
„Cirkev a svet veľmi potrebujú eucharistický kult. Ježiš nás očakáva v tejto sviatosti lásky. Nešetrime svoj čas a stretajme sa s ním v adorácii,(2715) v kontemplácii plnej viery a ochotnej odčiňovať ťažké viny a zločiny sveta. Nech naša adorácia naozaj nikdy neprestane.“

1381 „Že v tejto sviatosti je pravé Kristovo telo a pravá Kristova krv, ako hovorí svätý Tomáš, ,nemožno poznať zmyslami, ale iba vierou, ktorá sa opiera o Božiu autoritu.(156) Preto keď Cyril komentuje text Lukáša 22, 19: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás, hovorí: Nepochybuj, či je to pravda, ale radšej prijmi s vierou Spasiteľove slová,(215) lebo ten, ktorý je Pravda, neklame.‘“
„Klaniam sa ti vrúcne, Bože večitý,
pod spôsobom chleba z lásky ukrytý.
Srdce moje tebe sa len oddáva,
že si Pánom jeho, vďačne uznáva.
Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať,
ale sluch ma učí pevnú vieru mať.
Verím, čo Syn Boží ustanovil nám:
ten klamať nemôže, kto je Pravda sám.“