SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA

1212 Sviatosťami uvádzania do kresťanského života, t. j. krstom, birmovaním a Eucharistiou, sa kladú základy celého kresťanského života. „Účasť na Božej prirodzenosti, ktorú ľudia dostávajú prostredníctvom Kristovej milosti, má istú podobnosť so vznikom, rastom a udržiavaním prirodzeného života. A vskutku, veriacich znovuzrodených krstom posilňuje sviatosť birmovania a potom sa v Eucharistii živia pokrmom večného života, takže týmito sviatosťami uvádzania do kresťanského života dostávajú v čoraz väčšej miere bohatstvo Božieho života a napredujú k dokonalosti lásky.“

zobraziť celé1. článok SVIATOSŤ KRSTU

1213 Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu (vitae spiritualis ianua), ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa Kristovými údmi, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní: „A tak sa krst správne a vhodne definuje ako sviatosť znovuzrodenia skrze vodu v slove.“

zobraziť celéI. Ako sa volá táto sviatosť?

1214 Táto sviatosť sa volá krst (po latinsky baptismus) podľa hlavného obradu, ktorým sa udeľuje: krstiť je po grécky baptizein, čo znamená „ponoriť“, „pohrúžiť“. „Ponorenie“ do vody(628) symbolicky vyjadruje pochovanie katechumena v Kristovu smrť, odkiaľ vychádza skrze vzkriesenie s Kristom ako nové stvorenie“ (2Kor 5,17; Gal 6,15).

1215 Táto sviatosť sa volá aj „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“ (Tít 3,5), lebo naznačuje a spôsobuje ono narodenie z vody a z Ducha, bez ktorého nikto „nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“(1257) (Jn 3,5).

1216 „Tento kúpeľ sa volá osvietením, lebo tí, čo dostávajú toto [katechetické] poučenie, sú duchovne osvietení…“ Keďže pokrstený prijal v krste Slovo, „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého“ (Jn 1,9), „po osvietení“ (Hebr 10,32) sa stal „synom svetla“(1243) (1Sol 5,5), ba sám sa stal „svetlom“ (Ef 5,8):
Krst „je najkrajším a najvznešenejším Božím dobrodením… Voláme ho darom, milosťou, krstom, pomazaním, osvietením, rúchom neporušiteľnosti, kúpeľom znovuzrodenia, pečaťou a napokon každým najvznešenejším menom. Volá sa darom, lebo sa dáva tým, čo predtým nepriniesli nič; milosťou, lebo sa udeľuje aj vinníkom; krstom, lebo hriech sa pochováva vo vode; pomazaním, lebo je posvätný a kráľovský (takí totiž boli tí, ktorých pomazávali); osvietením, lebo je jasom a svetlom; rúchom, lebo zakrýva našu pohanu; kúpeľom, lebo obmýva; pečaťou, lebo je zachovaním a potvrdením [Božej] nadvlády.“

zobraziť celéII. Krst v ekonómii spásy

zobraziť celéPREDOBRAZY KRSTU V STAREJ ZMLUVE

1217 Cirkev v liturgii Veľkonočnej vigílie pri požehnaní krstnej vody slávnostným spôsobom pripomína veľké udalosti dejín spásy, ktoré už boli predobrazmi tajomstva krstu:
„Bože, tvoja neviditeľná moc zázračne účinkuje prostredníctvom sviatostných znakov. Stvoril si vodu a mnohorakým spôsobom si ju pripravoval, aby nám naznačovala milosť krstu.“

1218 Od začiatku sveta je voda,(344) toto skromné a obdivuhodné stvorenie, prameňom života a plodnosti.(694) Sväté písmo ju vidí obklopenú starostlivosťou Božieho Ducha:
„Bože, tvoj Duch sa už na počiatku stvorenia vznášal nad vodami, a tak voda už vtedy dostala schopnosť posväcovať.“

1219 Cirkev vidí v Noemovom korábe predobraz spásy(701, 845) prostredníctvom krstu. A naozaj v korábe „sa zachránili skrze vodu len niekoľkí, celkove osem ľudí“ (1Pt 3,20):
„Potopou sveta si vopred naznačil [naše] znovuzrodenie, keď v hlbinách jedného a toho istého živlu bol koniec nerestí a začiatok čností.“

1220 Ak je pramenitá voda symbolom života, morská voda je symbolom smrti. Preto mohla byť predobrazom tajomstva kríža.(1010) Podľa tejto symboliky krst znamená spoločenstvo s Kristovou smrťou.

1221 Ale predovšetkým prechod cez Červené more, skutočné vyslobodenie Izraela z egyptského otroctva, zvestuje oslobodenie, ktoré spôsobuje krst:
„Abrahámovým potomkom si dal suchou nohou prejsť cez Červené more, aby ľud vyslobodený z faraónovho otroctva bol predobrazom pokrsteného ľudu.“

1222 A napokon predobrazom krstu je prechod cez Jordán; ním Boží ľud dostáva do daru krajinu prisľúbenú Abrahámovmu potomstvu, ktorá je obrazom večného života. Prisľúbenie tohto blaženého dedičstva sa spĺňa v Novej zmluve.

zobraziť celéKRISTOV KRST

1223 Všetky predobrazy Starej zmluvy sa spĺňajú v Ježišovi Kristovi. Ježiš začína svoj verejný život po tom, ako sa dal pokrstiť svätému Jánovi Krstiteľovi v Jordáne, a po svojom zmŕtvychvstaní zveruje apoštolom toto poslanie: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“(232) (Mt 28,19-20).

1224 Náš Pán sa dobrovoľne podrobil krstu svätého Jána, ktorý bol určený hriešnikom, aby splnil „všetko, čo je spravodlivé“(536) (Mt 3,15). Toto Ježišovo konanie je viditeľným prejavom toho, že „sa zriekol seba samého“ (Flp 2,7). Vtedy Duch, ktorý sa vznášal nad vodami prvého stvorenia, zostupuje na Krista ako predzvesť nového stvorenia a Otec zjavuje Ježiša ako svojho milovaného Syna.

1225 Kristus vo svojej Veľkej noci otvoril všetkým ľuďom pramene krstu. A vskutku, už o svojom umučení, ktoré mal podstúpiť v Jeruzaleme, hovoril ako o „krste“, ktorým má byť pokrstený. (766) Krv a voda, ktoré vyšli z prebodnutého boku ukrižovaného Ježiša, sú predobrazmi krstu a Eucharistie, sviatostí nového života. Odvtedy sa ľudia môžu narodiť „z vody a z Ducha“ (Jn 3,5), aby mohli vojsť do Božieho kráľovstva.
„Pozri, kde si pokrstený, odkiaľ je krst, ak nie je z Kristovho kríža, z Kristovej smrti. Celé tajomstvo je v tom, že trpel za teba. V ňom si vykúpený, v ňom si spasený.“

zobraziť celéKRST V CIRKVI

1226 Odo dňa Turíc Cirkev slávila a vysluhovala svätý krst. A skutočne svätý Peter vyhlasuje zástupu vzrušenému jeho kázaním: „Robte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša Krista(849) na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (Sk 2,38). Apoštoli a ich spolupracovníci udeľujú krst každému, kto verí v Ježiša: židom, bohabojným i pohanom. Krst sa vždy javí ako spojený s vierou: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom,“ hovorí svätý Pavol strážcovi väzenia vo Filipách. A rozprávanie pokračuje: „… a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci“ (Sk 16,31.33).

1227 Podľa svätého apoštola Pavla veriaci má krstom účasť na Kristovej smrti; je s ním pochovaný a s ním vstáva z mŕtvych:(790)
„Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6,3-4).
Pokrstení si „obliekli Krista“. Pôsobením Ducha Svätého je krst kúpeľom, ktorý očisťuje, posväcuje a ospravodlivuje.

1228 Krst je teda kúpeľom vody, v ktorom „neporušiteľné semeno“ Božieho slova spôsobuje svoj oživujúci účinok. Svätý Augustín o krste hovorí: „Slovo sa pridáva k [hmotnému] prvku a vzniká sviatosť.“

zobraziť celéIII. Ako sa slávi sviatosť krstu?

zobraziť celéUVÁDZANIE DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA

1229 Stať sa kresťanom sa už od čias apoštolov uskutočňuje postupným napredovaním a uvádzaním do kresťanského života, ktoré pozostávajú z viacerých etáp. Túto cestu možno prejsť rýchlo alebo pomaly. Vždy však obsahuje niektoré základné prvky: ohlasovanie slova, prijatie evanjelia, ktoré vedie k obráteniu, vyznanie viery, krst, vyliatie Ducha Svätého a pristúpenie k eucharistickému prijímaniu.

1230 Uvádzanie do kresťanského života sa v priebehu storočí a podľa okolností značne menilo. V prvých storočiach Cirkvi dosiahlo veľký rozvoj s dlhým obdobím katechumenátu a s celým radom prípravných obradov,(1248) ktoré liturgicky vyznačovali cestu katechumenálnej prípravy a vyúsťovali do slávenia sviatostí uvádzania do kresťanského života.

1231 Kde sa krst detí stal bežne zaužívanou formou slávenia tejto sviatosti, tento spôsob slávenia sa stal jediným úkonom, ktorý veľmi skrátene zahŕňa aj etapy, ktoré predchádzajú uvádzanie do kresťanského života. Krst detí už svojou povahou vyžaduje katechumenát po krste. Nejde len o potrebné poučenie po krste, ale aj o nevyhnutné rozvíjanie krstnej milosti počas rastu osoby.(13) Tu je vlastné miesto katechézy.

1232 Druhý vatikánsky koncil obnovil pre Latinskú cirkev „viacstupňový katechumenát dospelých“. Jeho obrady sa nachádzajú v Ordo initiationis christianae adultorum („Obrad uvádzania dospelých do kresťanského života“) (r. 1972). Koncil okrem toho dovolil, aby sa „popri tom, čo sa nachádza v kresťanskej tradícii“, v misijných územiach pripustili „aj také prvky…,(1204) ktoré sa používajú u jednotlivých národov, pokiaľ ich možno prispôsobiť kresťanskému obradu“.

1233 Dnes sa teda vo všetkých latinských a východných obradoch uvádzanie dospelých do kresťanského života začína ich vstupom do katechumenátu a vrcholí v jedinom slávení troch sviatostí: krstu, birmovania a Eucharistie. Vo východných obradoch sa uvádzanie detí do kresťanského života začína krstom,(1290) po ktorom bezprostredne nasleduje birmovanie a prijatie Eucharistie, kým v rímskom obrade toto uvádzanie detí pokračuje viacročnou katechézou a neskôr sa končí birmovaním a Eucharistiou, ktorá je vrcholom ich uvádzania do kresťanského života.

zobraziť celéMYSTAGÓGIA SLÁVENIA

1234 Význam a milosť sviatosti krstu jasne vysvitajú z obradov jeho slávenia. Keď veriaci s pozornou účasťou sledujú úkony a slová tohto slávenia, sú zasväcovaní do bohatstva, ktoré táto sviatosť naznačuje a spôsobuje v každom novopokrstenom.

1235 Znak kríža na začiatku slávenia označuje Kristovým znakom(617) toho, ktorý mu bude čoskoro patriť, a znamená milosť vykúpenia, ktorú nám Kristus získal svojím krížom.(2157)

1236 Hlásanie Božieho slova objasňuje zjavenú pravdu kandidátom krstu i zhromaždeniu a vzbudzuje odpoveď viery, ktorá je neoddeliteľná od krstu. Krst je totiž osobitným spôsobom „sviatosťou viery“,(1122) lebo je sviatostnou bránou do života viery.

1237 Keďže krst znamená oslobodenie od hriechu a od jeho podnecovateľa diabla, nad kandidátom sa vyslovuje exorcizmus (alebo viacero exorcizmov). Celebrant ho pomaže olejom katechumenov alebo vloží na neho ruku(1673) a on sa výslovne zrieka satana. Takto pripravený môže vyznať vieru Cirkvi,(189) ktorej bude krstom „zverený“.

1238 Potom sa modlitbou epiklézy posvätí krstná voda(1217) (buď v tej istej chvíli, alebo na Veľkonočnú vigíliu). Cirkev pritom prosí Boha, aby skrze jeho Syna zostúpila do tejto vody sila Ducha Svätého, aby sa tí, čo ňou budú pokrstení, narodili „z vody a z Ducha“ (Jn 3,5).

1239 Potom nasleduje podstatný obrad sviatosti:(1214) krst v pravom zmysle slova, ktorý naznačuje a spôsobuje odumretie hriechu a vstup do života Najsvätejšej Trojice, a to pripodobnením Kristovmu veľkonočnému tajomstvu. Krst sa najvýraznejšie udeľuje trojitým ponorením do krstnej vody. Ale už od najstarších čias ho možno udeľovať aj tak, že sa trikrát leje voda na hlavu kandidáta.

1240 V Latinskej cirkvi vysluhovateľ toto trojnásobné liatie vody sprevádza slovami: „M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Vo východných liturgiách je katechumen obrátený na východ a kňaz hovorí: „Krstí sa Boží služobník M. v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.“ A pri vzývaní každej osoby Najsvätejšej Trojice ho ponorí do vody a opäť ho z nej vyzdvihne.

1241 Pomazanie svätou krizmou,(1294, 1574) voňavým olejom, ktorý posvätil biskup, znamená dar Ducha Svätého daný novopokrstenému. Stal sa kresťanom čiže „pomazaným“ Duchom Svätým, včleneným do Krista, ktorý je pomazaný za Kňaza, Proroka a Kráľa. (783)

1242 V liturgii Východných cirkví pomazanie olejom hneď po krste je sviatosťou krizmácie (birmovania). V rímskej liturgii je toto pomazanie predzvesťou druhého pomazania svätou krizmou,(1291) ktoré udelí biskup, čiže sviatosti birmovania, ktorá vlastne „potvrdzuje“ a završuje krstné pomazanie.

1243 Biele rúcho symbolicky vyjadruje, že pokrstený si obliekol Krista , vstal z mŕtvych s Kristom. Svieca zapálená od veľkonočnej sviece (paškálu) znamená, že Kristus novopokrsteného osvietil.(1216) Pokrstení sú v Kristovi „svetlo sveta“ (Mt 5,14).
Novopokrstený je už Božím dieťaťom v jednorodenom Synovi. Môže sa modliť modlitbu Božích detí: „Otče náš.“(2769)

1244 Prvé prijímanie Eucharistie. Keď sa novopokrstený stal Božím dieťaťom a obliekol si svadobné rúcho, je pripustený na „Baránkovu svadobnú hostinu“ a prijíma pokrm nového života, Kristovo telo a krv. Východné cirkvi si uchovávajú živé vedomie jednoty uvádzania do kresťanského života,(1292) a preto dávajú sväté prijímanie všetkým novopokrsteným a birmovaným, a to aj malým deťom, pamätajúc na Pánove slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im…“ (Mk 10,14). Latinská cirkev vyhradzuje pristúpenie k svätému prijímaniu tým, čo dosiahli vek používania rozumu, a zameranie krstu na Eucharistiu vyjadruje prinesením novopokrsteného dieťaťa k oltáru na modlitbu „Otče náš“.

1245 Slávnostné požehnanie uzatvára slávenie krstu. Pri krste novonarodených má osobitné miesto požehnanie matky.

zobraziť celéIV. Kto môže prijať krst?

1246 „Krst je schopný prijať každý človek a iba ešte nepokrstený človek.“

zobraziť celéKRST DOSPELÝCH

1247 Od začiatkov Cirkvi je krst dospelých najbežnejší tam, kde sa iba nedávno začalo hlásanie evanjelia. Katechumenát (príprava na krst) má v tomto prípade dôležité miesto. Keďže je uvádzaním do viery a do kresťanského života, má pripraviť na prijatie Božieho daru v krste, birmovaní a Eucharistii.

1248 Katechumenát(1230) alebo formácia katechumenov má za cieľ umožniť im, aby ako odpoveď na Božiu iniciatívu a v spojení s určitým cirkevným spoločenstvom priviedli k zrelosti svoje obrátenie a svoju vieru. Ide o formáciu celého kresťanského života, ktorou „sa učeníci spájajú s Kristom, svojím Učiteľom. Preto treba katechumenov náležite zasväcovať do tajomstva spásy a do mravného života podľa evanjelia a posvätnými obradmi, ktoré sa majú sláviť postupne, treba ich uvádzať do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu.“

1249 Katechumeni(1259) „sú už spojení s Cirkvou, už patria do Kristovej rodiny a nezriedka už žijú životom viery, nádeje a lásky“. „Matka Cirkev ich už ako svojich zahŕňa láskou a starostlivosťou.“

zobraziť celéKRST DETÍ

1250 Keďže sa deti rodia s padlou a dedičným hriechom(403) poškvrnenou ľudskou prirodzenosťou, aj ony potrebujú znovuzrodenie v krste, aby boli vyslobodené z moci tmy a prenesené do kráľovstva slobody Božích detí, ku ktorej sú povolaní všetci ľudia. Krst detí zvlášť ukazuje, že milosť spásy je úplne nezaslúžený dar.(1996) Cirkev a rodičia by teda pripravili dieťa o neoceniteľnú milosť stať sa Božím dieťaťom, keby mu krátko po narodení neudelili krst.

1251 Kresťanskí rodičia majú uznať, že táto prax zodpovedá aj ich úlohe starať sa o život, ktorý im zveril Boh.

1252 Prax krstiť malé deti je od nepamäti tradíciou Cirkvi. Od druhého storočia sú o nej výslovné svedectvá. Je však celkom možné, že už od začiatku kazateľskej činnosti apoštolov, keď prijali krst celé „domy“, boli pokrstené aj malé deti.

zobraziť celéVIERA A KRST

1253 Krst je sviatosťou viery. (1123) Viera si však vyžaduje spoločenstvo veriacich. Jednotliví veriaci môžu veriť iba vo viere Cirkvi. Viera, ktorá sa vyžaduje na krst, nie je viera dokonalá a zrelá,(168) ale je začiatkom, ktorý sa má rozvíjať. Katechumen alebo jeho krstný rodič dostáva otázku: „Čo si žiadaš od Božej Cirkvi?“ A odpovedá: „Vieru!“

1254 U všetkých pokrstených, u detí i dospelých, má viera po krste rásť. Preto Cirkev každý rok na Veľkonočnú vigíliu(2110) slávi obnovenie krstných sľubov. Príprava na krst privádza iba na prah nového života. Krst je prameňom nového života v Kristovi, z ktorého vyviera celý kresťanský život.

1255 Aby sa krstná milosť mohla rozvíjať, je dôležitá pomoc rodičov. To je aj úloha krstného otca alebo krstnej matky,(1311) ktorí majú byť presvedčenými veriacimi, schopnými a ochotnými pomáhať novopokrstenému, dieťaťu alebo dospelému, na jeho ceste kresťanského života. Ich úloha je skutočnou ekleziálnou službou (officium). Celé cirkevné spoločenstvo nesie časť zodpovednosti za rozvinutie a zachovanie milosti prijatej v krste.

zobraziť celéV. Kto môže krstiť?

1256 Riadnymi vysluhovateľmi krstu sú biskup a kňaz(1239-1240) a v Latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý, aj nepokrstený človek, ak má potrebný úmysel a použije trojičnú krstnú formulu. (1752) Potrebný úmysel spočíva v tom, že chce robiť to, čo robí Cirkev, keď krstí. Cirkev vidí dôvod tejto možnosti v Božej vôli spasiť všetkých ľudí a v nevyhnutnej potrebe krstu na spásu.

zobraziť celéVI. Nevyhnutná potreba krstu

1257 Sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu. (1129) Preto prikázal svojim učeníkom, aby ohlasovali evanjelium a krstili všetky národy. Krst je nevyhnutne potrebný na spásu(161, 846) tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť. Cirkev nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst. Preto sa chráni, aby nezanedbala poslanie, ktoré dostala od Pána, čiže postarať sa, aby boli „znovuzrodení z vody a z Ducha“ všetci, ktorí môžu byť pokrstení. Boh zviazal spásu so sviatosťou krstu, ale on sám nie je viazaný svojimi sviatosťami.

1258 Cirkev bola vždy pevne presvedčená, že tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi, takisto ako túžba po krste, má účinky krstu,(2473) hoci nie je sviatosťou.

1259 Katechumenom,(1249) ktorí zomrú pred krstom, zaisťuje spásu, ktorú nemohli prijať prostredníctvom sviatosti, ich výslovná túžba prijať krst, spojená s ľútosťou nad vlastnými hriechmi a s láskou.

1260 „Keďže Kristus zomrel za všetkých a konečné povolanie človeka je v skutočnosti len jedno, a to Božie, máme veriť, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby spôsobom známym Bohu mali účasť na tomto veľkonočnom tajomstve.“ Každý človek, ktorý hľadá pravdu a plní Božiu vôľu(848) tak, ako ju pozná, môže byť spasený, hoci nepozná Kristovo evanjelium a jeho Cirkev. Možno predpokladať, že takí ľudia by boli výslovne túžili po krste, keby boli vedeli, že je nevyhnutne potrebný.

1261 Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, ako to robí v pohrebnom obrade za ne. A vskutku, veľké milosrdenstvo Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2,4), a Ježišova nežnosť k deťom, ktorá mu vnukla slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im…“(1257) (Mk 10,14), dovoľujú nám dúfať, že jestvuje cesta spásy pre deti, ktoré zomreli bez krstu. Tým naliehavejšia je teda výzva Cirkvi, aby sa nebránilo deťom prísť ku Kristovi(1250) prostredníctvom daru svätého krstu.

zobraziť celéVII. Krstná milosť

1262 Rozličné účinky krstu(1234) sú naznačené viditeľnými prvkami sviatostného obradu. Ponorenie do vody pripomína symboliku smrti a očistenia, ale aj znovuzrodenia a obnovy. Dva hlavné účinky krstu sú teda očistenie od hriechov a znovuzrodenie (nové narodenie) v Duchu Svätom.

zobraziť celéNA ODPUSTENIE HRIECHOV…

1263 Krstom sa odpúšťajú všetky hriechy:(977) dedičný hriech i všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy. A naozaj, v tých, ktorí boli znovuzrodení, nezostáva nič, čo by im bránilo vojsť do Božieho kráľovstva:(1425) ani Adamov hriech, ani osobný hriech, ani následky hriechu, z ktorých najťažším je odlúčenie od Boha.

1264 V pokrstenom však zostávajú niektoré časné následky hriechu, ako utrpenie, choroba, smrť alebo krehkosti spojené so životom, ako sú charakterové slabosti a pod., a takisto náklonnosť na hriech, ktorú Tradícia volá žiadostivosť (concupiscentia)(976, 2514) alebo metaforicky ohnisko hriechu (fomes peccati): „Hoci je [žiadostivosť] ponechaná na boj,(1426) nemôže uškodiť tým, čo [s ňou] nesúhlasia a s pomocou milosti Krista Ježiša [jej] mužne odporujú. Ba viac: ,Kto pretekal podľa pravidiel, dostane veniec‘(405) (2Tim 2,5).“

zobraziť celé„NOVÉ STVORENIE“

1265 Krst nielenže očisťuje od všetkých hriechov, ale novopokrsteného robí aj „novým stvorením“ (2Kor 5,17), adoptívnym Božím synom, (505) ktorý sa stal účastným na Božej prirodzenosti, (460) Kristovým údom, Kristovým spoludedičom a chrámom Ducha Svätého.

1266 Najsvätejšia Trojica dáva pokrstenému posväcujúcu milosť, milosť ospravodlivenia:(1992)
— ktorá ho pomocou teologálnych (božských) čností(1812) robí schopným veriť v Boha, dúfať v neho a milovať ho;
— ktorá mu pomocou darov Ducha Svätého(1831) umožňuje žiť a konať pod vplyvom Ducha Svätého;
— ktorá mu pomocou morálnych čností(1810) umožňuje rásť v dobrom.
Celý organizmus nadprirodzeného života kresťana má teda svoje korene vo svätom krste.

zobraziť celéVČLENENÍ DO CIRKVI, KRISTOVHO TELA

1267 Krst nás robí údmi Kristovho tela.(782) „Preto… sme si navzájom údmi“ (Ef 4,25). Krst včleňuje do Cirkvi. Z krstných prameňov sa rodí jediný Boží ľud Novej zmluvy, ktorý presahuje všetky prirodzené alebo ľudské hranice národov, kultúr, rás a pohlaví: „Veď my všetci… sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1Kor 12,13).

1268 Pokrstení sa stali „živými kameňmi“ na vbudovanie „do duchovného domu, do svätého kňazstva“ (1Pt 2,5). Krstom majú účasť na Kristovom kňazstve a na jeho prorockom a kráľovskom poslaní, sú „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo,(1141) aby… zvestovali slávne skutky toho, ktorý“ ich „z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1Pt 2,9). Krst dáva účasť na spoločnom kňazstve veriacich.(784)

1269 Keď sa pokrstený stane údom Cirkvi, už nepatrí sebe, ale tomu, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Odvtedy je povolaný, aby sa podriaďoval iným, aby im slúžil v spoločenstve Cirkvi a aby poslúchal predstavených Cirkvi a podriaďoval sa im, aby si ich vážil a mal ich v láske. Tak ako z krstu vyplývajú zodpovednosti a povinnosti,(871) pokrstený má v Cirkvi aj práva: prijímať sviatosti, živiť sa Božím slovom a dostávať aj iné druhy duchovnej pomoci Cirkvi.

1270 Pokrstení, „znovuzrodení [krstom] ako Božie deti, sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru,(2472) ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi“, a zúčastňovať sa na apoštolskej a misijnej činnosti Božieho ľudu.

zobraziť celéSVIATOSTNÉ PUTO JEDNOTY KRESŤANOV

1271 Krst je základom spoločenstva všetkých kresťanov,(818, 838) aj tých, ktorí ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou: „Veď tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou… V krste sú ospravodlivení vierou, včlenení do Krista, a preto sú právom poctení menom kresťan a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi.“ „Krst teda vytvára sviatostné puto jednoty jestvujúce medzi všetkými, ktorí boli jeho prostredníctvom znovuzrodení.“

zobraziť celéNEZMAZATEĽNÝ DUCHOVNÝ ZNAK

1272 Pokrstený, včlenený krstom do Krista, je pripodobnený Kristovi. Krst vtláča kresťanovi nezmazateľný duchovný znak (charakter), ktorý znamená, že patrí Kristovi. Nijaký hriech nemôže tento znak zotrieť, hoci hriech zabraňuje krstu prinášať ovocie spásy. Krst, udelený raz navždy, nemožno opakovať.

1273 Veriaci včlenení krstom do Cirkvi prijali sviatostný znak(1121) (charakter), ktorý ich určuje na kresťanský náboženský kult. Krstná pečať uschopňuje a zaväzuje kresťanov, aby slúžili Bohu(1070) živou účasťou na posvätnej liturgii Cirkvi a vykonávali svoje krstné kňazstvo svedectvom svätého života a činorodej lásky.

1274 „Pánova pečať“ (Dominicus character) je pečať, ktorou nás označil Duch Svätý „na deň vykúpenia“(197) (Ef 4,30). „Krst je pečať večného života.“ Veriaci, ktorý si „zachová pečať“ až do konca, čiže ostane verný požiadavkám svojho krstu, bude môcť zomrieť“ so znakom viery“, (2016) s vierou svojho krstu, v očakávaní oblažujúceho videnia Boha – ktoré je zavŕšením viery – a v nádeji na vzkriesenie.

zobraziť celéZhrnutie

1275 Uvádzanie do kresťanského života sa uskutočňuje tromi sviatosťami, ktoré tvoria jeden celok: krstom, ktorý je začiatkom nového života, birmovaním, ktoré tento život posilňuje, a Eucharistiou, ktorá živí učeníka Kristovým telom a krvou, aby ho premieňala v Krista.

1276 „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19-20).

1277 Krst je narodením pre nový život v Kristovi. Podľa Pánovej vôle je nevyhnutne potrebný na spásu ako sama Cirkev, do ktorej krst vovádza.

1278 Podstatný obrad krstu spočíva v ponorení kandidáta do vody alebo v liati vody na jeho hlavu, pričom sa vyslovuje vzývanie Najsvätejšej Trojice, t. j. Otca i Syna i Ducha Svätého.

1279 Ovocie krstu alebo krstná milosť je bohatá skutočnosť. Obsahuje od pustenie dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov, narodenie pre nový život, ktorým sa človek stáva Otcovým adoptívnym synom, Kristovým údom a chrámom Ducha Svätého. Pokrstený je tým včlenený do Cirkvi, Kristovho tela, a dostáva účasť na Kristovom kňazstve.

1280 Krst vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, charakter, ktorý určuje pokrsteného na kresťanský náboženský kult. Pre tento charakter nemožno krst opakovať.

1281 Tí, čo podstúpia smrť pre vieru, katechumeni a všetci ľudia, ktorí síce nepoznajú Cirkev, ale pod vplyvom milosti úprimne hľadajú Boha a usilujú sa plniť jeho vôľu, môžu sa spasiť, aj keď neprijali krst.

1282 Už od najstarších čias sa krst udeľuje deťom, lebo je Božou milosťou a Božím darom, ktorý nepredpokladá ľudské zásluhy; deti sú krstené vo viere Cirkvi. Vstup do kresťanského života otvára prístup k pravej slobode.

1283 Pokiaľ ide o deti, ktoré zomreli bez krstu, liturgia Cirkvi nás povzbudzuje, aby sme dôverovali v Božie milosrdenstvo a modlili sa za ich spásu. ,

1284 V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, ak má úmysel robiť to, čo robí Cirkev, a leje vodu na hlavu kandidáta, pričom hovorí: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

zobraziť celé2. článok SVIATOSŤ BIRMOVANIA

1285 Sviatosť birmovania tvorí spolu s krstom a Eucharistiou jeden celok sviatostí uvádzania do kresťanského života“, ktorého jednotu treba zachovať. „Preto treba veriacim vysvetliť, že prijatie sviatosti birmovania je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Veď pokrstených „sviatosť birmovania dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, takže sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom“.

zobraziť celéI. Birmovanie v ekonómii spásy

1286 V Starom zákone proroci zvestovali, že na očakávanom Mesiášovi spočinie Pánov Duch (702-716) vzhľadom na jeho spasiteľné poslanie. Zostúpenie Ducha Svätého na Ježiša, keď ho Ján pokrstil, bolo znamením, že on je ten, ktorý má prísť, že je Mesiáš, Boží Syn. Ježiš sa počal z Ducha Svätého a celý jeho život a celé jeho poslanie sa uskutočňujú v plnom spoločenstve s Duchom Svätým, ktorého mu Otec dáva bez miery.

1287 Táto plnosť Ducha sa však nemala obmedziť iba na Mesiáša, ale ju mal dostať celý mesiášsky ľud. (739) Ježiš Kristus viac ráz prisľúbil toto vyliatie Ducha a toto prisľúbenie splnil najprv v deň svojho zmŕtvychvstania a potom oveľa zjavnejšie v deň Turíc. Apoštoli naplnení Duchom Svätým začínajú ohlasovať „veľké Božie skutky“ (Sk 2,11) a Peter vysvetľuje, že toto vyliatie Ducha je znamením mesiášskych čias. Aj tí, čo vtedy uverili kázaniu apoštolov a dali sa pokrstiť, dostali „dar Ducha Svätého“ (Sk 2,38).

1288 „Od… [tých] čias apoštoli, plniac Kristovu vôľu, vkladaním rúk udeľovali novopokrsteným dar Ducha Svätého,(699) ktorý dovršuje krstnú milosť. Preto sa v Liste Hebrejom medzi základmi prvého kresťanského vyučovania spomína učenie o krstoch a o vkladaní rúk. Vkladanie rúk sa v katolíckej tradícii právom považuje za začiatok sviatosti birmovania, ktorou v Cirkvi určitým spôsobom pretrváva turíčna milosť.“

1289 Aby sa lepšie naznačil dar Ducha Svätého, čoskoro sa ku vkladaniu rúk pridalo pomazanie voňavým olejom (krizmou).(695) Toto pomazanie objasňuje meno „kresťan“, ktoré znamená „pomazaný“ a je odvodené od mena samého Krista (grécke Christos značí Pomazaný),(436) ktorého „Boh pomazal Duchom Svätým“ (Sk 10,38). Obrad pomazania jestvuje až podnes na Východe aj na Západe. Preto sa táto sviatosť na Východe volá krizmácia, t. j. pomazanie krizmou,(1297) alebo (po grécky) myron, čo značí „krizma“. Na Západe názov confirmatio (v slovenčine birmovanie) naznačuje, že táto sviatosť potvrdzuje krst a zároveň posilňuje krstnú milosť.

zobraziť celéDVE TRADÍCIE: VÝCHODNÁ A ZÁPADNÁ

1290 V prvých storočiach birmovanie zvyčajne tvorilo jednojediné slávenie s krstom a podľa vyjadrenia svätého Cypriána tvorilo s ním „dvojsviatosť“. Ale čoraz väčší počet krstov detí, a to v každom ročnom období, a rozmnoženie (vidieckych) farností a tým aj zväčšenie diecéz už nedovoľovalo, okrem iných dôvodov, aby bol biskup prítomný na všetkých sláveniach krstu. Keďže na Západe chceli vyhradiť dovŕšenie krstu biskupovi, zaviedli časové oddelenie týchto dvoch sviatostí. Východ si zachoval obidve sviatosti spojené,(1233) takže birmovanie udeľuje kňaz, ktorý krstí. Ale aj on to môže robiť iba krizmou (po grécky myron), ktorú posvätil biskup.

1291 Jeden zvyk rímskej cirkvi – dvojité pomazanie krizmou po krste – uľahčil rozvoj západnej praxe: prvé pomazanie,(1242) ktoré na novopokrstenom, keď vyšiel z krstného kúpeľa, vykonal už kňaz, bolo dovŕšené druhým pomazaním, ktoré vykonal biskup na čele každého novopokrsteného. Prvé pomazanie svätou krizmou, ktoré udeľuje kňaz, ostalo spojené s krstným obradom a znamená účasť pokrsteného na Kristovom prorockom, kňazskom a kráľovskom poslaní. Keď sa krst udeľuje dospelému, po krste sa dáva iba jedno pomazanie, a to birmovné.

1292 Prax Východných cirkví vyjadruje viac jednotu uvádzania(1244) do kresťanského života. Prax Latinskej cirkvi jasnejšie vyjadruje spoločenstvo nového kresťana s jeho biskupom, ktorý je ručiteľom a služobníkom jednoty svojej Cirkvi, jej katolíckosti a jej apoštolskosti a tým aj spojivom s apoštolským pôvodom Kristovej Cirkvi.

zobraziť celéII. Znaky a obrad birmovania

1293 V obrade tejto sviatosti treba vziať do úvahy znak pomazania a to, čo pomazanie znamená a vtláča – duchovnú pečať.
Pomazanie má v biblickej a antickej symbolike(695) mnoho významov: olej je znakom hojnosti a radosti; očisťuje (natieranie pred kúpeľom a po ňom) a robí pružným (natieranie atlétov a zápasníkov); je znakom uzdravenia, lebo hojí pomliaždeniny a rany; spôsobuje, že človek vyžaruje krásu, zdravie a silu.

1294 Všetky tieto významy pomazania olejom(1152) sa nachádzajú aj vo sviatostnom živote. Pomazanie pred krstom olejom katechumenov znamená očistenie a posilnenie; pomazanie chorých vyjadruje uzdravenie a posilu. Pomazanie svätou krizmou po krste, pri birmovaní a pri vysviacke je znakom posvätenia. Kresťania, čiže tí, čo sú pomazaní, birmovaním dostávajú vo väčšej miere účasť na poslaní Ježiša Krista a na plnosti Ducha Svätého, ktorým je Kristus naplnený, aby celý ich život vydával „Kristovu ľúbeznú vôňu“ (2Kor 2,15).

1295 Týmto pomazaním birmovanec dostáva „znak“,(698) pečať Ducha Svätého. Pečať je symbolom osoby, znakom jej autority, jej vlastníckeho práva na nejaký predmet (tak napr. vojakov označovali pečaťou ich veliteľa a otrokov pečaťou ich pána). Pečať potvrdzuje právny akt alebo dokument a prípadne ho robí tajným.

1296 Sám Kristus vyhlasuje, že ho Otec označil svojou pečaťou. Aj kresťan je označený pečaťou:(1121) „Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha“ (2Kor 1,21-22). Táto pečať Ducha Svätého znamená, že kresťan úplne patrí Kristovi, že je navždy v jeho službe, ale aj to, že má prisľúbenie Božej ochrany vo veľkej eschatologickej skúške.

zobraziť celéSLÁVENIE BIRMOVANIA

1297 Dôležitým úkonom, ktorý predchádza slávenie birmovania, ale istým spôsobom je jeho súčasťou, je posvätenie svätej krizmy.(1183) Svätí ju biskup na Zelený štvrtok v omši svätenia olejov pre celú svoju diecézu.(1241) V niektorých Východných cirkvách je toto svätenie dokonca vyhradené patriarchovi:
Antiochijská liturgia vyjadruje epiklézu posvätenia svätej krizmy (po grécky myron) takto: „[Otče…, zošli svojho Svätého Ducha] na nás a na tento olej, ktorý je tu pred nami, a posväť ho, aby bol pre všetkých, ktorí ním budú pomazaní a poznačení, svätým myronom, kňazským myronom, kráľovským myronom, rúchom svetla, plášťom spásy, ochranou života, duchovným darom, posvätením duše i tela, radosťou srdca, večnou slasťou, nehynúcim šťastím, nezmazateľnou pečaťou, štítom viery a ochrannou prilbou proti všetkým úkladom Protivníka.“

1298 Keď sa birmovanie slávi oddelene od krstu, ako je to v rímskom obrade, liturgia sviatosti sa začína obnovením krstných sľubov a vyznaním viery birmovancov. Z toho jasne vidno, že birmovanie sa dáva do súvisu s krstom. Keď sa krstí dospelý, udeľuje sa mu hneď aj birmovanie a má účasť na Eucharistii.

1299 V rímskom obrade biskup vystrie ruky nad všetkých birmovancov. Tento úkon je už od čias apoštolov znakom daru Ducha. Biskup pritom prosí o vyliatie Ducha takto:
„Všemohúci Bože, Otec nášho Pána Ježiša Krista, ty si znovuzrodil z vody a z Ducha Svätého týchto našich bratov a sestry a oslobodil si ich od hriechu. Otče, zošli na nich Ducha Svätého Obhajcu,(1831) udeľ im ducha múdrosti a rozumu, ducha rady a sily, ducha poznania a nábožnosti a naplň ich duchom bázne voči tebe. Skrze Krista, nášho Pána.“

1300 Nasleduje podstatný obrad sviatosti. V latinskom obrade „sa sviatosť birmovania udeľuje pomazaním krizmou na čele, ktoré sa koná vkladaním ruky a slovami: ,Prijmi znak Daru Ducha Svätého: (699) – ,Accipe signaculum doni Spiritus Sancti.‘“ Vo Východných cirkvách byzantského obradu sa pomazanie myronom (krizmou) koná po modlitbe epiklézy na významnejších častiach tela: na čele, na očiach, na nose, na ušiach, na perách, na prsiach, na chrbte, na rukách a na nohách. Každé pomazanie sa sprevádza formulou: „Pečať daru Svätého Ducha,“ „Sfragis doreas Pneumatos Hagiou“ (po grécky), „Signaculum doni Spiritus Sancti“ (po latinsky).

1301 Bozk pokoja, ktorým sa končí obrad sviatosti, je znakom a prejavom ekleziálneho spoločenstva s biskupom a so všetkými veriacimi.

zobraziť celéIII. Účinky birmovania

1302 Zo slávenia sviatosti birmovania je zrejmé, že jej účinok spočíva v osobitnom vyliatí Ducha Svätého,(731) aké kedysi apoštoli dostali v deň Turíc.

1303 Preto birmovanie(1262-1274) prináša vzrast a prehĺbenie krstnej milosti:
— prehlbuje naše zakorenenie v Božom synovstve, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ (Rim 8,15);
— pevnejšie nás zjednocuje s Kristom;
— zveľaďuje v nás dary Ducha Svätého;
— zdokonaľuje naše spojenie s Cirkvou;
— dáva nám osobitnú silu Ducha Svätého, aby sme ako praví Kristovi svedkovia slovom i skutkom šírili a bránili vieru, aby sme odvážne vyznávali Kristovo meno(2044) a nikdy sa nehanbili za kríž:
„Pripomeň si teda, že si dostal duchovný znak, ducha múdrosti a rozumu, ducha rady a sily, ducha poznania a nábožnosti a ducha svätej bázne, a chráň si, čo si dostal. Boh Otec ťa označil, Kristus Pán ťa posilnil a vložil ti do srdca Ducha ako závdavok.“

1304 Birmovanie, takisto ako krst, ktorého je dovŕšením,(1121) sa udeľuje iba raz. Birmovanie totiž vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, „charakter“, ktorý znamená, že Ježiš Kristus označil kresťana pečaťou svojho Ducha a obdaril ho mocou z výsosti, aby bol jeho svedkom.

1305 „Charakter“ zdokonaľuje spoločné kňazstvo veriacich(1268) prijaté v krste a „birmovaný dostáva silu verejne vyznávať slovami vieru v Krista akoby z úradného poslania [quasi ex officio]“.

zobraziť celéIV. Kto môže prijať túto sviatosť?

1306 Sviatosť birmovania môže a má prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol birmovaný. Keďže krst, birmovanie a Eucharistia tvoria jednotu, „veriaci sú povinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase“, (1212) lebo sviatosť krstu je síce bez birmovania a Eucharistie platná a účinná, ale uvádzanie do kresťanského života ostáva neúplné.

1307 Latinský zvyk už od stáročí určuje ako orientačný bod na prijatie birmovania „vek usudzovania“. Ale v nebezpečenstve smrti sa má deťom udeliť birmovanie, aj keď ešte nedosiahli vek usudzovania.

1308 Ak sa niekedy hovorí o birmovaní ako o „sviatosti kresťanskej zrelosti“, nemal by sa pri tom zamieňať vek dospelosti vo viere s dospelým vekom prirodzeného vývinu. Ani by sa nemalo zabúdať že krstná milosť je milosť darovaného a nezaslúženého vyvolenia,(1250) ktorá nepotrebuje „ratifikáciu“ (schválenie), aby sa stala účinnou. Pripomína to svätý Tomáš:
„Telesný vek nepodmieňuje dušu. Preto človek môže aj v detskom veku dosiahnuť dokonalosť duchovného veku, o ktorej hovorí Múdrosť: ,Nie dlhé roky robia starobu hodnou cti, ani sa ona nemeria počtom rokov‘ [4, 8]. Preto mnohí v detskom veku vďaka sile Ducha Svätého, ktorú prijali, udatne bojovali až po preliatie krvi za Krista.“

1309 Príprava na birmovanie má viesť kresťana k intímnejšiemu zjednoteniu s Kristom, k živšej dôvernosti s Duchom Svätým, s jeho činnosťou a s jeho darmi a vnuknutiami, aby mohol lepšie vziať na seba apoštolské povinnosti kresťanského života. Preto sa má birmovná katechéza usilovať o prebudenie vedomia príslušnosti ku Kristovej Cirkvi, a to tak k všeobecnej Cirkvi, ako aj k farskému spoločenstvu, ktoré má osobitnú zodpovednosť za prípravu birmovancov.

1310 Na prijatie birmovania je potrebný stav milosti. Birmovanec má pristúpiť k sviatosti pokánia, aby sa očistil vzhľadom na prijatie daru Ducha Svätého. Horlivejšia modlitba ho má pripraviť,(2670) aby poslušne a ochotne prijal silu a milosti Ducha Svätého.

1311 Pre birmovanie, takisto ako pre krst, majú kandidáti hľadať duchovnú pomoc birmovného otca alebo birmovnej matky.(1255) Aby lepšie vynikla jednota oboch sviatostí, mala by to byť tá istá osoba ako pri krste.

zobraziť celéV. Vysluhovateľ birmovania

1312 Prvotným vysluhovateľom birmovania je biskup.
Vo východných cirkvách kňaz,(1233) ktorý krstí, zvyčajne hneď udeľuje aj birmovanie v rámci toho istého slávenia. Robí to však svätou krizmou, ktorú posvätil patriarcha alebo biskup, čo vyjadruje apoštolskú jednotu Cirkvi, ktorej zväzky sviatosť birmovania posilňuje. V Latinskej cirkvi sa zachováva taká istá disciplína (postup) pri krste dospelých alebo keď sa do plného spoločenstva s Cirkvou prijíma pokrstený z iného kresťanského spoločenstva, ktoré nemá platnú sviatosť birmovania.

1313 V latinskom obrade(1290) je riadnym vysluhovateľom birmovania biskup. Hoci biskup môže v prípade potreby dať kňazom splnomocnenie vysluhovať birmovanie, má ho udeľovať on sám, aby sa nezabudlo, že práve z tohto dôvodu slávenie birmovania bolo časovo oddelené od krstu. Biskupi sú nástupcami apoštolov, dostali plnosť sviatosti posvätného stavu. Keď sviatosť birmovania vysluhujú oni, vhodne sa tým naznačuje, že účinok tejto sviatosti je užšie spojenie tých, čo ju prijímajú,(1285) s Cirkvou, s jej apoštolským pôvodom a s jej poslaním vydávať svedectvo o Kristovi.

1314 Ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, môže mu birmovanie udeliť ktorýkoľvek kňaz. (1307) Cirkev totiž chce, aby ani jedno, ani to najmenšie z jej detí neodišlo z tohto sveta bez toho, aby ho Duch Svätý nezdokonalil darom Kristovej plnosti.

zobraziť celéZhrnutie

1315 „Keď sa apoštoli, ktorí boli v Jeruzaleme, dopočuli, že Samária prijala Božie slovo, vyslali k nim Petra a Jána. Oni ta zašli a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo na nikoho z nich ešte nezostúpil; boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého“ (Sk 8,14-17).

1316 Birmovanie zdokonaľuje krstnú milosť. Je to sviatosť, ktorá dáva Ducha Svätého, aby nás hlbšie zakorenil v Božom synovstve, pevnejšie včlenil do Krista, posilnil naše spojenie s Cirkvou, väčšmi nás zapojil do jej poslania a pomáhal nám vydávať svedectvo o kresťanskej viere slovom, ktoré sprevádzajú skutky.

1317 Birmovanie, takisto ako krst, vtláča do duše kresťana nezmazateľný duchovný znak alebo charakter. Preto túto sviatosť možno prijať iba raz v živote.

1318 Vo Východných cirkvách sa sviatosť birmovania udeľuje bezprostredne po krste a po nej nasleduje účasť na Eucharistii. Táto tradícia zvýrazňuje jednotu troch sviatostí uvádzania do kresťanského života. V Latinskej cirkvi sa táto sviatosť udeľuje po dosiahnutí veku používania rozumu a jej slávenie sa spravidla vyhradzuje biskupovi, čím sa naznačuje, že birmovanie posilňuje ekleziálny zväzok.

1319 Kandidát birmovania, ktorý dosiahol vek používania rozumu, má vyznať vieru, byť v stave milosti, mať úmysel prijať túto sviatosť a má byť pripravený vziať na seba úlohu Kristovho učeníka a svedka v cirkevnom spoločenstve i v časných záležitostiach.

1320 Podstatným obradom birmovania je pomazanie pokrsteného svätou krizmou na čele (vo Východných cirkvách aj na iných častiach tela) s vkladaním ruky vysluhovateľa a so slovami: „Prijmi znak daru Ducha Svätého“ v rímskom obrade – „Accipe signaculum doni Spiritus Sancti“ (po latinsky) a „Pečať daru Svätého Ducha“ v byzantskom obrade – „Signaculum doni Spiritus Sancti“ (po latinsky) – „Sfragis doreas Pneumatos Hagiu“ (po grécky).

1321 Keď sa birmovanie slávi oddelene od krstu, jeho spojitosť s krstom sa okrem iného vyjadruje obnovením krstných sľubov. Slávenie birmovania počas Eucharistie prispieva k zvýrazneniu jednoty sviatostí uvádzania do kresťanského života.

zobraziť celé3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE

1322 Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života.(1212) Tí, čo boli krstom povýšení na hodnosť kráľovského kňazstva a birmovaním hlbšie pripodobnení Kristovi, prostredníctvom Eucharistie majú s celým spoločenstvom účasť na samej Pánovej obete.

1323 „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvale zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej Neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky, veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.“ (1402)

zobraziť celéI. Eucharistia – prameň a vrchol života Cirkvi

1324 Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. (864) „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka.“

1325 „Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje(775) účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev. V nej je vrchol aj činnosti, ktorou Boh v Kristovi posväcuje svet, aj kultu, ktorý ľudia preukazujú Kristovi a skrze neho Otcovi v Duchu Svätom.“

1326 Napokon slávením Eucharistie sa už spájame s nebeskou liturgiou(1090) a anticipujeme večný život, v ktorom bude Boh všetko vo všetkých.

1327 Skrátka, Eucharistia je zhrnutím a súhrnom našej viery: „Naše presvedčenie [viery] je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa potvrdzuje naše presvedčenie.“ (1124)

zobraziť celéII. Ako sa volá táto sviatosť?

1328 Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Každé z nich poukazuje na určité jej stránky. Volá sa:
Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu.(2637) Grécke slová eucharistein (Lk 22,19; 1Kor 11,24) a eulogein(1082) (Mt 26,26; Mk 14,22) pripomínajú židovské dobrorečenia, ktoré – najmä pri stolovaní – ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.(1359)

1329 Pánova večera, (1382) lebo ide o Večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi, a o anticipovanie Baránkovej svadobnej hostiny v nebeskom Jeruzaleme.
Lámanie chleba, lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa, najmä pri Poslednej večeri. Podľa tohto úkonu ho učeníci spoznali po jeho zmŕtvychvstaní a týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia. (790) Dávali tým najavo, že všetci, čo jedia jediný rozlomený chlieb, Krista, vstupujú do spoločenstva s ním a tvoria v ňom jedno telo.
Eucharistické zhromaždenie (po grécky synaxis), lebo Eucharistia sa slávi v zhromaždení veriacich,(1348) ktoré je viditeľným prejavom Cirkvi.

1330 Pamiatka (po latinsky memoriale)(1341) Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania.
Svätá obeta, lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi,(2643) alebo aj obeta svätej omše, „obeta chvály“ (Hebr 13,15), duchovná obeta, čistá a svätá obeta,(614) lebo završuje a prevyšuje všetky obety Starej zmluvy.
Svätá a božská liturgia, lebo celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj slávením svätých tajomstiev.(1169) Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je „sviatosťou sviatostí“. Týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo svätostánku.

1331 Prijímanie,(950) po latinsky communio (spoločenstvo, spojenie), lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo. Volá sa aj sväté veci (po grécky ta hagia; po latinsky sancta) – čo je pôvodný význam výrazu „spoločenstvo svätých“,(948) o ktorom hovorí Apoštolské vyznanie viery(1405) –, anjelský chlieb, chlieb z neba, „liek nesmrtelňosti“, viatikum (pokrm na cestu)…

1332 Svätá omša (po latinsky Sancta Missa), pretože liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy,(849) sa končí poslaním veriacich (missio – „iďte…“), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote.

zobraziť celéIII. Eucharistia v ekonómii spásy

zobraziť celéZNAKY CHLEBA A VÍNA

1333 V srdci slávenia Eucharistie je chlieb a víno,(1350) ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou. Cirkev verná Pánovmu príkazu naďalej robí na jeho pamiatku až do jeho slávneho návratu to, čo urobil v predvečer svojho umučenia: „vzal chlieb…“, „vzal kalich s vínom...“ Keď sa znaky chleba a vína stanú tajomným spôsobom Kristovým telom a jeho krvou,(1147) aj naďalej naznačujú, že stvorenie je dobré.(1148) A tak na ofertórium dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno „plod práce ľudských rúk“, ale ešte prv „plod zeme“ a „viniča“, teda Stvoriteľove dary. Cirkev vidí v úkone kráľa a kňaza Melchizedecha, ktorý „priniesol chlieb a víno“ (Gn 14,18), predobraz svojej vlastnej obety.

1334 V Starej zmluve sa chlieb a víno prinášajú na obetu(1150) medzi prvotinami zeme na znak vďačnosti Stvoriteľovi. Ale v súvislosti s exodom (východom z Egypta) dostávajú aj nový význam:(1363) nekvasené chleby, ktoré Izrael je každý rok na Veľkú noc, pripomínajú náhlenie pri východe z Egypta. Spomienka na mannu na púšti bude Izraelu stále pripomínať, že žije z chleba Božieho slova. A napokon každodenný chlieb je plodom Zasľúbenej zeme, zárukou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. „Kalich dobrorečenia“ (1Kor 10,16) na konci židovskej veľkonočnej hostiny pridáva k sviatočnej radosti z vína eschatologický rozmer, t. j. rozmer mesiášskeho očakávania obnovenia Jeruzalema. Ježiš ustanovil svoju Eucharistiu tak, že dal nový a definitívny zmysel dobrorečeniu nad chlebom a kalichom.

1335 Zázraky rozmnoženia chlebov,(1151) keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia. Znak vody premenenej na víno v Káne už zvestuje hodinu Ježišovho oslávenia. Naznačuje uskutočnenie svadobnej hostiny v Otcovom kráľovstve, kde budú veriaci piť nové víno, ktoré sa stalo Kristovou krvou.

1336 Prvá predpoveď Eucharistie učeníkov rozdelila, tak ako ich pohoršila predpoveď umučenia: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?!“ (Jn 6,60). Eucharistia a kríž sú kameňmi úrazu. Je to to isté tajomstvo a neprestáva byť príčinou rozdelenia. „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6,67). Táto Pánova otázka zaznieva cez stáročia ako výzva jeho lásky, aby ľudia spoznali, že on jediný má „slová večného života“ (Jn 6,68) a že prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho samého.(1327)

zobraziť celéUSTANOVENIE EUCHARISTLE

1337 Pretože Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti.(610) Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky. Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom, „ktorých vtedy ustanovil za kňazov Nového zákona“. (611)

1338 Tri synoptické evanjeliá a svätý Pavol nám odovzdali opis ustanovenia Eucharistie. Svätý Ján zasa uvádza Ježišove slová v kafarnaumskej synagóge, ktoré pripravujú ustanovenie Eucharistie: Kristus označuje sám seba za chlieb života, ktorý zostúpil z neba.

1339 Ježiš si zvolil čas Veľkej noci,(1169) aby splnil, čo prisľúbil v Kafarnaume že totiž svojim učeníkom dá svoje telo a svoju krv.
„Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. [Ježiš] poslal Petra a Jána so slovami: ,Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru…‘ Išli teda… a pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: ,Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve…‘ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku!‘ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: ,Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás‘“ (Lk 22,7-20).

1340 Tým, že Ježiš slávil Poslednú večeru so svojimi apoštolmi počas veľkonočnej hostiny, dal židovskej Veľkej noci definitívny význam.(1151) A skutočne, Ježišov prechod k jeho Otcovi skrze smrť a zmŕtvychvstanie, čiže nová Veľká noc (Pascha), sa anticipuje v Poslednej večeri a slávi v Eucharistii, ktorá završuje židovskú Veľkú noc (Paschu)(677) a anticipuje konečnú Veľkú noc Cirkvi v sláve Kráľovstva.

zobraziť celé„TOTO ROBTE NA MOJU PAMIATKU“

1341 Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“ (1Kor 11,26) nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil. Vzťahuje sa aj na liturgické slávenie – prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov – pamiatky Krista,(611, 1363) jeho života, jeho smrti, jeho zmŕtvychvstania a jeho príhovoru u Otca.

1342 Cirkev bola už od začiatku verná(2624) tomuto Pánovmu príkazu. O jeruzalemskej cirkvi sa hovorí:
„Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách… Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2,42.46).

1343 Kresťania sa schádzali „na lámanie chleba“(1166, 2177) (Sk 20,7) najmä „v prvý deň týždňa“, čiže v nedeľu, v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tých čias sa až po naše dni pokračuje v slávení Eucharistie, takže dnes ho nachádzame v Cirkvi všade s tou istou základnou štruktúrou. Zostáva stredobodom života Cirkvi.

1344 Tak putujúci Boží ľud(1404) od jedného slávenia po druhé ohlasuje Ježišovo veľkonočné tajomstvo, „kým nepríde“ (1Kor 11,26), a kráča po „úzkej ceste kríža“ k nebeskej hostine, na ktorej všetci vyvolení zasadnú k stolu Kráľovstva.

zobraziť celéIV. Liturgické slávenie Eucharistie

zobraziť celéOMŠA V PRIEBEHU STOROČÍ

1345 Už z druhého storočia máme svedectvo svätého Justína mučeníka o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes ostali rovnaké vo všetkých veľkých liturgických rodinách. Takto píše Justín okolo roku 155, aby pohanskému cisárovi Antoninovi Piovi (138-161) vysvetlil, čo robia kresťania:
„V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto.
Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí.
Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa“ „aj za seba samých…, aj za všetkých ostatných, nech sú kdekoľvek…, aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú správnym životom a zachovávajú prikázania, a tak dosiahli večnú spásu.
Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom bozkom.
Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína.
On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky [po grécky eucharistia] za to, že nás uznal za hodných týchto darov.
Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen.
Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli ,eucharistizované‘, a zanesú [z nich] neprítomným.“

1346 Liturgia Eucharistie prebieha podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu:
— zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich;
— eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.
Liturgia slova a eucharistická liturgia tvoria spolu „jediný úkon kultu“; stôl pripravený pre nás v Eucharistii(103) je totiž zároveň stolom Božieho slova i stolom Pánovho tela.

1347 Či to nie je samotný priebeh večere zmŕtvychvstalého Ježiša s jeho učeníkmi? Cestou im vysvetľoval Písma, a keď si potom sadol s nimi k stolu, „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“ (Lk 24,30).

zobraziť celéPRIEBEH SLÁVENIA

1348 Všetci sa zhromaždia. Kresťania sa schádzajú na tom istom mieste na eucharistické zhromaždenie.(1140) Na jeho čele je sám Ježiš Kristus, ktorý je hlavný činiteľ pri slávení Eucharistie. On je Veľkňaz Novej zmluvy. On sám neviditeľne predsedá každému sláveniu Eucharistie. Biskup alebo kňaz práve preto, že ho zastupuje (konajúc v osobe Krista Hlavy(1548) – in persona Christi Capitis agens), predsedá zhromaždeniu, po čítaniach má príhovor, prijíma obetné dary a prednáša eucharistickú modlitbu. Všetci sa aktívne zúčastňujú na slávení, každý svojím spôsobom: lektori, tí, čo prinášajú obetné dary, tí, čo rozdávajú prijímanie, i všetok ľud, ktorého Amen vyjadruje účasť.

1349 Liturgia slova obsahuje „spisy prorokov“,(1184) t.j. Starý zákon, a „pamäti apoštolov“, čiže ich listy a evanjeliá. Po homílii, ktorá vyzýva prijať toto slovo také, „aké naozaj je – ako slovo Božie“ (1Sol 2,13), a uvádzať ho do života, nasledujú prosby za všetkých ľudí podľa slov Apoštola: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach“ (1Tim 2,1-2).

1350 Predloženie darov (ofertórium). Potom sa prinesú na oltár – niekedy aj v sprievode – chlieb a víno, ktoré bude kňaz obetovať v Kristovom mene v eucharistickej obete, v ktorej sa stanú Kristovým telom a jeho krvou. Je to ten istý úkon, ktorý vykonal Kristus pri Poslednej večeri, keď „vzal chlieb a kalich“. „Iba Cirkev prináša Stvoriteľovi túto čistú obetu,(1359) keď mu so vzdávaním vďaky obetuje z jeho stvorenia.“ Predloženie darov na oltár preberá Melchizedechov úkon a zveruje Stvoriteľove dary do Kristových rúk.(614) On vo svojej obete privádza k dokonalosti všetky ľudské pokusy prinášať obety.

1351 Kresťania už od začiatku prinášajú na Eucharistiu spolu s chlebom a vínom aj svoje dary, aby sa podelili s tými, čo sú v núdzi.(1397) Tento zvyk konať zbierku (po latinsky collecta) (2186) je stále aktuálny a inšpiruje sa príkladom Ježiša Krista, ktorý sa stal chudobným, aby nás obohatil.
„Tí, čo majú dostatok a chcú, dávajú, každý podľa svojho úsudku, čo sa rozhodli. A čo sa zozbiera, uloží sa u predsedajúceho a on podporuje siroty a vdovy i tých, čo sú pre chorobu alebo z inej príčiny v núdzi, ako aj väzňov a prisťahovalcov, slovom, stará sa o všetkých, čo potrebujú pomoc.“

1352 Anafora. Eucharistickou modlitbou, čiže modlitbou vzdávania vďaky a konsekrácie, dostávame sa do srdca a vrcholu slávenia:
V prefácii Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. Tu sa celé spoločenstvo zapája do neprestajnej chvály, ktorú nebeská Cirkev, anjeli a všetci svätí,(559) spievajú trojsvätému Bohu.

1353 V epikléze Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha(1105) (alebo moc svojho požehnania) na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch. (Niektoré liturgické tradície umiestňujú epiklézu za anamnézou.)
V opise ustanovenia Eucharistie(1375) sila slov a konania Ježiša Krista a moc Ducha Svätého sviatostne sprítomňujú pod spôsobmi chleba a vína Kristovo telo a jeho krv, jeho obetu prinesenú raz navždy na kríži.

1354 V anamnéze, ktorá nasleduje, Cirkev si pripomína umučenie,(1103) zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.
V prihovoroch (po latinsky intercessiones) Cirkev vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou,(954) nebeskou i pozemskou, s Cirkvou živých i zosnulých a v spoločenstve s pastiermi Cirkvi: s pápežom, s diecéznym biskupom, s jeho kňazmi a diakonmi a so všetkými biskupmi sveta spolu s ich cirkvami.

1355 Pri prijímaní, ktoré predchádza modlitba Pána(1382) a lámanie chleba, veriaci prijímajú „chlieb z neba“ a „kalich spásy“, telo a krv Krista, ktorý dal seba „za život sveta“ (Jn 6,51):
Pretože tento chlieb a toto víno boli podľa starodávneho vyjadrenia „eucharistizované“, „tento pokrm sa u nás volá Eucharistia a nesmie sa na nej zúčastniť nik, iba ten, kto verí, že je pravda,(1327) čo učíme, a bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov a na znovuzrodenie a žije tak, ako [nám] to zanechal Kristus“.

zobraziť celéV. Sviatostná obeta: vzdávanie vďaky, pamiatka, prítomnosť

1356 Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: „Toto robte na moju pamiatku“ (1Kor 11,24-25).

1357 Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Keď to robíme, obetujeme Otcovi, čo nám on dal: dary jeho stvorenia, chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a mocou Ducha Svätého stali Kristovým telom a krvou; takto sa Kristus stáva skutočne a tajomne prítomným.

1358 O Eucharistii treba teda uvažovať:
— ako o vzdávaní vďaky a chvály Otcovi;
— ako o obetnej pamiatke Krista a jeho tela (Cirkvi);
— ako o Kristovej prítomnosti mocou jeho slova a jeho Ducha.

zobraziť celéVZDÁVANIE VĎAKY A CHVÁLY OTCOVI

1359 Eucharistia, sviatosť našej spásy, ktorú Kristus uskutočnil na kríži, je aj obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom(293) predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Cirkev môže skrze Krista prinášať obetu chvály na vzdávanie vďaky za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve.

1360 Eucharistia je obetou vzdávania vďaky Otcovi,(1083) je dobrorečením ktorým Cirkev vyjadruje svoju vďačnosť Bohu za všetky jeho dobrodenia, za všetko, čo vykonal stvorením, vykúpením a posvätením. Eucharistia znamená predovšetkým „vzdávanie vďaky“.

1361 Eucharistia je aj obetou chvály, ktorou Cirkev v mene celého stvorenstva ospevuje Božiu slávu. Táto obeta chvály(294) je možná jedine skrze Krista: on spája veriacich so svojou osobou, so svojou chválou a so svojím príhovorom za nás, takže sa obeta chvály Otcovi prináša skrze Krista a s ním, aby bola prijatá v ňom.

zobraziť celéOBETNÁ PAMIATKA KRISTA A JEHO TELA, CIRKVI

1362 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza alebo pamiatka.(1103)

1363 Pamiatka(1099) podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život.

1364 V Novom zákone pamiatka dostáva nový význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu,(611) koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža,(1085) v ktorej ,bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus‘ (1Kor 5,7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“

1365 Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie(2100) vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“(1846) (Lk 22,19-20). V Eucharistii dáva Kristus to isté telo, ktoré vydal za nás na kríži, a tú istú krv, ktorú vylial „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

1366 Eucharistia je teda obeta,(613) lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie:
Kristus, „náš Boh a Pán… raz navždy [obetoval] seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich [ľudí] vykonal večné vykúpenie. Keďže však po smrti jeho kňazstvo nemalo zaniknúť (Hebr 7,24.27), pri Poslednej večeri, ,v tú noc, keď bol zradený‘ (1Kor 11,23),… [zanechal] Cirkvi, svojej milovanej Neveste, viditeľnú (ako si vyžaduje ľudská prirodzenosť) obetu, aby sa ňou sprítomňovala krvavá [obeta], ktorá sa mala raz navždy uskutočniť na kríži, aby jej pamiatka zostala až do konca sveta a aby sa jej spásna sila aplikovala na odpustenie hriechov, ktorých sa každodenne dopúšťame.“

1367 Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta:(1545) „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.“ „A keďže v tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža ,raz navždy obetoval seba samého krvavým spôsobom…‘, táto obeta [je] skutočne zmierna.“

1368 Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí.(618, 2031) V Eucharistii sa Kristova obeta stáva aj obetou údov jeho tela. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom,(1109) s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou.
V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitbovom postoji. Ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj Cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí.

1369 Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi,(834, 882) je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu,(1561) a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz.(1566) Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov. Spoločenstvo prosí aj za všetkých vysvätených služobníkov, ktorí preň a s ním prinášajú eucharistickú obetu:
„Nech sa pokladá za platnú len tá Eucharistia, ktorá sa koná pod predsedníctvom biskupa alebo toho, koho on poveril.“
„Službou kňazov sa završuje duchovná obeta veriacich v spojení s obetou Krista, jediného Prostredníka, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi prináša v Eucharistii nekrvavým a sviatostným spôsobom, kým nepríde sám Pán.“

1370 S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve.(956) Cirkev totiž prináša eucharistickú obetu v spoločenstve s preblahoslavenou Pannou Máriou(969) a so spomienkou na ňu i na všetkých svätých a všetky sväté. V Eucharistii je Cirkev spolu s Máriou určitým spôsobom pri kríži, spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom u Otca.

1371 Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich,(958, 1689) „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených“, (1032) aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja:
„Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete.“
„Potom [sa v anafore modlíme] za zosnulých svätých otcov a biskupov a vôbec za všetkých našich zosnulých, lebo veríme, že to bude na veľmi veľký úžitok tým dušiam, za ktoré sa prednáša modlitba, kým je prítomná svätá a nesmierna obeť… Keď predkladáme Bohu prosby za zosnulých, hoci boli hriešnikmi…, obetujeme Krista zabitého za naše hriechy, a tak uprosujeme Boha, priateľa ľudí, za nich i za nás.“

1372 Svätý Augustín obdivuhodne zhrnul toto učenie, ktoré nás povzbudzuje k čoraz plnšej účasti na obete nášho Vykupiteľa,(1140) ktorú slávime v Eucharistii:
„Celú túto vykúpenú obec, čiže zhromaždenie a spoločenstvo svätých, [prináša] ako všeobecnú obetu Bohu Veľkňaz, ktorý obetoval aj seba samého, keď trpel za nás v prirodzenosti sluhu, aby sme boli telom takej vznešenej Hlavy… Toto je obeta kresťanov: ,My mnohí sme jedno telo v Kristovi‘ (Rim 12,5). A Cirkev ju často koná aj v Oltárnej sviatosti – ktorú veriaci poznajú –, kde sa jej ukazuje, že v tej veci, ktorú obetuje, je sama obetovaná.“

zobraziť celéKRISTOVA PRÍTOMNOSŤ MOCOU JEHO SLOVA A DUCHA SVÄTÉHO

1373 „Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac, ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás“ (Rim 8,34), je prítomný svojej Cirkvi mnohorakým spôsobom: vo svojom slove, v modlitbe svojej Cirkvi, „lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20), v chudobných, chorých, uväznených, vo sviatostiach, ktorých je pôvodcom, v obete omše a v osobe vysväteného služobníka. Ale „nadovšetko [je prítomný] pod eucharistickými spôsobmi“. (1088)

1374 Spôsob Kristovej prítomnosti pod eucharistickými spôsobmi je jediný svojho druhu. Povyšuje Eucharistiu nad všetky sviatosti,(1211) a preto Eucharistia je „akoby zavŕšenie duchovného života a cieľ všetkých sviatostí“. V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté „opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus“. „Táto prítomnosť sa nazýva ,skutočnou‘ nie výlučne, ako keby ostatné neboli ,skutočné‘, ale v najplnšom zmysle slova, pretože je podstatná; ňou sa totiž stáva prítomným celý a úplný Kristus, Boh a človek.“

1375 Kristus sa v tejto sviatosti stáva prítomným premenením chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Cirkevní Otcovia rozhodne potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého(1105) pri tomto premenení. Napríklad svätý Ján Zlatoústy vyhlasuje:
„To, že sa predložené dary stávajú Kristovým telom a jeho krvou, nespôsobuje človek, ale sám Kristus, ktorý bol za nás ukrižovaný. Kňaz, ktorý [ho] predstavuje, vyslovuje tie slová, ale [ich] účinnosť a milosť sú od Boha.(298) Hovorí: Toto je moje telo. Toto slovo premieňa obetné dary.“
A svätý Ambróz o tomto premenení hovorí:
Buďme presvedčení, že „toto nie je to, čo vytvorila príroda, ale to, čo konsekrovalo dobrorečenie. A sila dobrorečenia je väčšia ako sila prírody, lebo dobrorečením sa mení aj sama príroda…“ „Ak teda mohlo Kristovo slovo z ničoho urobiť [to], čo nebolo, nemôže veci, ktoré sú, premeniť na to, čím neboli? Veď dať veciam prvotnú prirodzenosť nie je menej ako zmeniť ju.“

1376 Tridentský koncil zhŕňa katolícku vieru, keď vyhlasuje: „Keďže… Kristus, náš Vykupiteľ, povedal, že to, čo [v tej chvíli] obetuje pod spôsobom chleba, je skutočne jeho telo, v Božej Cirkvi vždy vládlo presvedčenie, ktoré tento svätý koncil teraz znovu vyhlasuje: Konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Túto premenu svätá katolícka Cirkev primerane a vhodne nazýva transsubstanciácia [prepodstatnenie].“

1377 Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí.

1378 Kult Eucharistie.(1178) V omšovej liturgii vyjadrujeme svoju vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána:(103, 2628) „Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.“

1379 Svätá „úschovňa“ (svätostánok)(1183) bola pôvodne určená na dôstojné uchovávanie Eucharistie, aby ju bolo možno mimo omše zaniesť chorým a neprítomným. Prehĺbením viery v Kristovu skutočnú prítomnosť v Eucharistii si Cirkev uvedomila význam tichej adorácie Pána prítomného pod eucharistickými spôsobmi. Preto svätostánok má byť umiestnený na zvlášť dôstojnom mieste kostola a má byť vyhotovený tak, aby zdôrazňoval a znázorňoval pravdu, že Kristus je v Najsvätejšej sviatosti skutočne prítomný.

1380 Je veľmi vhodné, že Kristus chcel zostať prítomný vo svojej Cirkvi takýmto jedinečným spôsobom. Keďže čoskoro mal opustiť svojich vo svojej viditeľnej podobe, chcel nám darovať svoju sviatostnú prítomnosť.(669) Keďže sa šiel obetovať na kríži pre našu spásu, chcel, aby sme mali pamiatku jeho lásky, ktorou nás miloval až „do krajnosti“ (Jn 13,1), až po darovanie svojho života. A skutočne, vo svojej eucharistickej prítomnosti zostáva tajomne medzi nami ako ten, ktorý nás miloval a vydal seba samého za nás, (478) a to pod znakmi, ktoré túto lásku vyjadrujú a dávajú na nej účasť:
„Cirkev a svet veľmi potrebujú eucharistický kult. Ježiš nás očakáva v tejto sviatosti lásky. Nešetrime svoj čas a stretajme sa s ním v adorácii,(2715) v kontemplácii plnej viery a ochotnej odčiňovať ťažké viny a zločiny sveta. Nech naša adorácia naozaj nikdy neprestane.“

1381 „Že v tejto sviatosti je pravé Kristovo telo a pravá Kristova krv, ako hovorí svätý Tomáš, ,nemožno poznať zmyslami, ale iba vierou, ktorá sa opiera o Božiu autoritu.(156) Preto keď Cyril komentuje text Lukáša 22, 19: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás, hovorí: Nepochybuj, či je to pravda, ale radšej prijmi s vierou Spasiteľove slová,(215) lebo ten, ktorý je Pravda, neklame.‘“
„Klaniam sa ti vrúcne, Bože večitý,
pod spôsobom chleba z lásky ukrytý.
Srdce moje tebe sa len oddáva,
že si Pánom jeho, vďačne uznáva.
Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať,
ale sluch ma učí pevnú vieru mať.
Verím, čo Syn Boží ustanovil nám:
ten klamať nemôže, kto je Pravda sám.“

zobraziť celéVI. Veľkonočná hostina

1382 Omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi. Ale slávenie eucharistickej obety je celé zamerané na dôverné zjednotenie veriacich s Kristom(950) prostredníctvom svätého prijímania (communio). Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás.

1383 Oltár, okolo ktorého je zhromaždená Cirkev(1182) pri slávení Eucharistie, predstavuje dve stránky toho istého tajomstva: obetný oltár a Pánov stôl, a to tým viac, že kresťanský oltár je symbolom samého Krista, ktorý je prítomný uprostred zhromaždenia svojich veriacich ako obeť prinášaná na naše zmierenie a zároveň ako nebeský pokrm, ktorý sa nám dáva. „Veď čo je Kristov oltár, ak nie obraz Kristovho tela?“ – pýta sa svätý Ambróz. A inde hovorí: „Oltár je obrazom [Kristovho] tela a Kristovo telo je na oltári.“ Liturgia vyjadruje túto jednotu obety a prijímania v mnohých modlitbách. Rímska cirkev sa napríklad vo svojej anafore modlí:
„Pokorne ťa prosíme, všemohúci Bože, prikáž svojmu svätému anjelovi preniesť tieto dary na tvoj nebeský oltár, pred tvár tvojej božskej velebnosti, aby nás všetkých, ktorí máme účasť na tejto oltárnej obete a prijmeme presväté telo a krv tvojho Syna, naplnilo hojné nebeské požehnanie a milosť.“

zobraziť celé„VEZMITE A JEDZTE Z NEHO VŠETCI“: PRIJÍMANIE

1384 Pán sa na nás obracia s naliehavou výzvou, aby sme ho prijímali(2835) vo sviatosti Eucharistie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6,53).

1385 Aby sme mohli odpovedať na túto výzvu, musíme sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť. Svätý Pavol povzbudzuje spytovať si svedomie: „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“ (1Kor 11,27-29). Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia.(1457)

1386 Pred nesmiernou veľkosťou tejto sviatosti môže veriaci iba pokorne a s vrúcnou vierou opakovať stotníkove slová: „Domine, non sum dignus, ut intres sub tectum meum, sed tantum dic verbo et sanabitur anima mea – Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ V božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa veriaci modlia v tom istom duchu:
„Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri,(732) veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

1387 Aby sa veriaci náležite pripravili na prijatie tejto sviatosti, majú zachovať pôst predpísaný v ich Cirkvi. (2043) Vonkajší postoj (pohyby, odev) má vyjadrovať úctu, slávnostný ráz a radosť tejto chvíle, keď sa Kristus stáva naším hosťom.

1388 Zodpovedá samému zmyslu Eucharistie, aby veriaci, ak majú potrebné dispozície, pristúpili k prijímaniu, keď sa zúčastnia na omši: „Veľmi sa odporúča tá dokonalejšia účasť na omši, ktorá spočíva v tom, že po kňazovom prijímaní veriaci prijímajú Pánovo telo z tej istej obety.“

1389 Cirkev ukladá veriacim povinnosť,(2042) aby sa v nedeľu a na prikázané sviatky zúčastnili na božskej liturgii, čiže svätej omši, a aby aspoň raz do roka prijali Eucharistiu, podľa možnosti vo veľkonočnom období, pripravení sviatosťou zmierenia. Cirkev však vrelo odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu v nedeľu a na prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň.(2837)

1390 Vďaka Kristovej sviatostnej prítomnosti pod každým z oboch spôsobov možno prijímaním iba pod spôsobom chleba prijať celé ovocie milosti Eucharistie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade táto forma prijímania právoplatne ustálila ako najbežnejšia. „Ale plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním pod obojím spôsobom. V tejto forme sa totiž dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny.“ Takáto forma prijímania je bežná vo východných obradoch.

zobraziť celéOVOCIE PRIJÍMANIA

1391 Prijímanie prehlbuje naše zjednotenie s Kristom. Prijímanie Eucharistie prináša ako hlavné ovocie dôverné zjednotenie s Ježišom Kristom. Veď Pán hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“(460) (Jn 6,56). Život v Kristovi má svoj základ v eucharistickej hostine: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca,(521) aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6,57).
„Keď veriaci prijímajú na [Pánove] sviatky Synovo telo, ohlasujú si navzájom dobrú zvesť, že je daný závdavok života, ako keď anjel povedal Márii [Magdaléne]: ,Kristus vstal z mŕtvych!‘ Hľa, aj teraz sa udeľuje život a vzkriesenie tomu, kto prijíma Krista.“

1392 Čo spôsobuje hmotný pokrm v našom telesnom živote,(1212) to obdivuhodným spôsobom uskutočňuje sväté prijímanie v našom duchovnom živote. Účasť na tele vzkrieseného Krista, tele „oživenom Duchom Svätým a oživujúcom“, zachováva, zveľaďuje a obnovuje život milosti prijatý v krste. Tento rast kresťanského života sa potrebuje živiť eucharistickým prijímaním, chlebom nášho putovania, až do chvíle smrti, keď ho dostaneme ako viatikum („pokrm na cestu“).(1524)

1393 Prijímanie nás odlučuje od hriechu. Kristovo telo, ktoré prijímame vo svätom prijímaní, „je obetované za nás“ a krv,(613) ktorú pijeme, „je vyliata za všetkých na odpustenie hriechov“. Preto nás Eucharistia nemôže zjednotiť s Kristom bez toho, aby nás zároveň neočistila od hriechov, ktoré sme spáchali, a neuchránila pred budúcimi hriechmi.
„Vždy, keď [ho] prijímame, zvestujeme Pánovu smrť. Ak zvestujeme [jeho] smrť, zvestujeme odpustenie hriechov. Ak vždy, keď sa vylieva [jeho] krv, vylieva sa na odpustenie hriechov, musím ju stále prijímať, aby mi stále odpúšťala hriechy. Ja, ktorý stále pácham hriechy, musím mať stále liek.“

1394 Podobne ako telesný pokrm slúži na obnovenie stratených síl, tak Eucharistia posilňuje lásku,(1863) ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť. A táto oživená láska zotiera všedné hriechy. Keď sa nám Kristus dáva, oživuje našu lásku(1436) a robí nás schopnými pretrhnúť nezriadené lipnutia na stvoreniach a zakoreniť sa v ňom:
„Keďže teda Kristus zomrel za nás z lásky, keď si počas obety pripomíname jeho smrť, prosíme, aby prišiel Svätý Duch a udelil nám lásku. Úpenlivo prosíme, aby sme skrze tú lásku, z ktorej sa Kristus dal ukrižovať za nás, aj my mohli po prijatí milosti Svätého Ducha považovať svet za ukrižovaný pre nás a mohli byť ukrižovaní pre svet… Keďže sme dostali dar lásky, zomrime hriechu a žime Bohu!“

1395 Eucharistia nás tou istou láskou, ktorú v nás zapaľuje, chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi.(1588) Čím väčšiu účasť máme na Kristovom živote a čím väčšie pokroky robíme v priateľstve s ním, tým ťažšie sa od neho odlúčime smrteľným hriechom.(1446) Eucharistia nie je zameraná na odpúšťanie smrteľných hriechov. To je vlastné sviatosti zmierenia. Eucharistii je vlastné, že je sviatosťou tých, ktorí sú v plnom spoločenstve s Cirkvou.

1396 Jednota tajomného tela: Eucharistia utvára Cirkev.(1118) Tí, čo prijímajú Eucharistiu, sú užšie zjednotení s Kristom. Preto ich Kristus spája so všetkými veriacimi do jedného tela – Cirkvi. Prijímanie Eucharistie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto včlenenie do Cirkvi,(1267) ktoré sa uskutočnilo už krstom. V krste sme boli povolaní, aby sme tvorili jedno telo. Eucharistia uskutočňuje toto povolanie: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“(790) (1Kor 10,16-17).
„Ak ste Kristovým telom a jeho údmi, vaša sviatosť je položená na Pánovom stole: prijímate svoju sviatosť. Na to, čím ste, odpovedáte Amen [Áno, je to pravda] a svojou odpoveďou to podpisujete.(1064) Počuješ totiž ,Telo Kristovo‘ a odpovedáš Amen‘. Buď teda údom Kristovho tela, aby [tvoje] Amen bolo pravdivé.“

1397 Eucharistia zaväzuje voči chudobným. Aby sme v pravde prijímali Kristovo telo a jeho krv obetované za nás,(2449) musíme spoznať Krista v tých najchudobnejších, jeho bratoch.
„Ochutnal si Pánovu krv, a ani tak nepoznáš brata;… teraz však zneucťuješ aj sám stôl, keď nepokladáš za hodného ani tvojho pokrmu toho, ktorý bol uznaný za hodného mať účasť na tomto stole… Boh ťa oslobodil od všetkých tvojich [hriechov] a uznal ťa za hodného takého stola: a ty si sa ani tak nestal štedrejším.“

1398 Eucharistia a jednota kresťanov. Pred veľkosťou tohto tajomstva svätý Augustín zvolá: „Ó sviatosť milosrdenstva! Ó znak jednoty! Ó puto lásky!“ Čím bolestnejšie sa pociťujú rozdelenia Cirkvi,(817) ktoré prerušujú spoločnú účasť na Pánovom stole, tým naliehavejšie sú modlitby k Pánovi, aby sa vrátili dni úplnej jednoty všetkých, ktorí veria v neho.

1399 Východné cirkvi,(838) ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, slávia Eucharistiu s veľkou láskou: „Tie cirkvi, i keď sú oddelené, [majú] pravé sviatosti a najmä – na základe apoštolského nástupníctva – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojení veľmi tesnými zväzkami.“ Preto „je istá účasť in sacris [na svätých veciach] nielen možná ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča“.

1400 Cirkevné spoločenstvá, ktoré vznikli z reformácie a sú oddelené od Katolíckej cirkvi, si nezachovali „pravú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstv(1536)a najmä preto, že im chýba sviatosť posvätného stavu“. Z tohto dôvodu pre Katolícku cirkev nie je možná vzájomná účasť na Eucharistii (intercommunio) s týmito spoločenstvami. Keď si však tieto cirkevné spoločenstvá „pri Svätej večeri pripomínajú pamiatku Pánovej smrti a jeho zmŕtvychvstania, vyznávajú, že naznačuje život v spoločenstve s Kristom, a očakávajú jeho slávny príchod.“

1401 Keď sa podľa úsudku ordinára vyskytne naliehavá potreba,(1483) katolícki vysvätení služobníci môžu udeliť sviatosti (Eucharistiu, sviatosť pokánia a pomazanie chorých) aj iným kresťanom, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, ak o ne dobrovoľne požiadajú; v takom prípade je potrebné, aby vyznávali katolícku vieru, čo sa týka týchto sviatostí, a aby mali potrebné dispozície. (1385)

zobraziť celéVII. Eucharistia – „závdavok budúcej slávy“

1402 V jednej starodávnej modlitbe Cirkev s jasotom pozdravuje eucharistické tajomstvo:(1323) „O sacrum convivium in quo Christus sumitur: recolitur memoria passionis eius, mens impletur gratia et futurae gloriae nobis pignus datur – Ó svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.“ Keďže Eucharistia je pamiatkou Pánovej Veľkej noci a našou účasťou na oltárnej obete sme naplnení všetkým nebeským požehnaním a milosťou, Eucharistia je aj anticipovaním nebeskej slávy.(1130)

1403 Sám Pán pri Poslednej večeri upriamil pohľad svojich učeníkov na zavŕšenie Veľkej noci v Božom kráľovstve: „Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26,29). Vždy, keď Cirkev slávi Eucharistiu, pripomína si tento prísľub a jej pohľad sa obracia na toho, „ktorý príde“ (Zjvl ,4). Vo svojej modlitbe vyprosuje jeho príchod:(671) „Marana tha“ (1Kor 16,22), „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22,20), „Nech príde [tvoja] milosť a nech sa pominie tento svet.“

1404 Cirkev vie, že Pán už teraz prichádza vo svojej Eucharistii a že je v nej prítomný medzi nami. Táto prítomnosť je však zahalená. Preto keď slávime Eucharistiu, „očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (1041) a modlíme sa: „Pevne dúfame, že aj my sa tam [v tvojom Kráľovstve]… budeme naveky radovať z tvojej slávy. Tam zotrieš každú slzu z našich očí a uvidíme teba, svojho Boha, z tváre do tváre;(1028) budeme ti podobní po všetky veky a budeme ťa bez prestania chváliť.“

1405 Nemáme istejší závdavok ani zjavnejší znak tejto veľkej nádeje,(1042) čiže nádeje na „nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť“ (2Pt 3,13), ako Eucharistiu. Lebo vždy, keď sa slávi toto tajomstvo, „uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia“ (1000) a my lámeme „jeden chlieb, ktorý je liekom nesmrteľnosti a protijedom, aby sme nezomreli, ale navždy žili v Ježišovi Kristovi“.

zobraziť celéZhrnutie

1406 Ježiš hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky… Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život…, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,51.54.56).

1407 Eucharistia je srdcom a vrcholom života Cirkvi, lebo v nej Kristus pridružuje svoju Cirkev a všetkých jej členov k svojej obete chvály a vzdávania vďaky, ktorú raz navždy priniesol na kríži svojmu Otcovi. Prostredníctvom tejto obety vylieva milosti spásy na svoje telo, ktorým je Cirkev.

1408 Eucharistické slávenie vždy obsahuje: hlásanie Božieho slova; vzdávanie vďaky Bohu Otcovi za všetky jeho dobrodenia, predovšetkým za dar jeho Syna; konsekráciu chleba a vína a účasť na liturgickej hostine prijímaním Pánovho tela a krvi. Tieto prvky tvoria jediný úkon kultu.

1409 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, čiže diela spásy uskutočneného Kristovým životom, smrťou a zmŕtvychvstaním, diela, ktoré sa sprítomňuje liturgickým slávením (actio liturgica).

1410 Sám Kristus, večný Veľkňaz Novej zmluvy, prostredníctvom služby kňazov prináša eucharistickú obetu. A ten istý Kristus skutočne prítomný pod spôsobmi chleba a vína je aj obeťou eucharistickej obety.

1411 Len platne vysvätení kňazi môžu predsedať sláveniu Eucharistie a konsekrovať chlieb a víno, aby sa stali Pánovým telom a jeho krvou.

1412 Podstatnými znakmi sviatosti Eucharistie sú pšeničný chlieb a víno z viniča; na ne sa zvoláva požehnanie Ducha Svätého a kňaz nad nimi vyslovuje slová konsekrácie, ktoré Ježiš povedal pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás… Toto je kalich mojej krvi.“

1413 Konsekráciou sa uskutočňuje prepodstatnenie (transsubstantiatio) chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína je opravdivo, skutočne a podstatne prítomný sám živý a oslávený Kristus, jeho telo a jeho krv spolu s jeho dušou a s jeho božstvom.

1414 Eucharistia ako obeta sa prináša aj na zadosťučinenie za hriechy živých i mŕtvych a na dosiahnutie duchovných alebo časných dobier od Boha.

1415 Kto chce prijať Ježiša Krista v eucharistickom prijímaní, musí byť v stave milosti. Ak si je niekto vedomý, že spáchal smrteľný hriech, nesmie prijať Eucharistiu, ak prv nedostal rozhrešenie vo sviatosti pokánia.

1416 Sväté prijímanie Kristovho tela a jeho krvi prehlbuje zjednotenie prijímajúceho s Pánom, odpúšťa mu všedné hriechy a chráni ho pred ťažkými hriechmi. Keďže sa medzi prijímajúcim a Kristom upevňujú putá lásky, prijímanie tejto sviatosti upevňuje jednotu Cirkvi, Kristovho tajomného tela.

1417 Cirkev vrelo odporúča veriacim, aby pristúpili k svätému prijímaniu, keď sa zúčastnia na slávení Eucharistie; ukladá im povinnosť urobiť tak aspoň raz do roka.

1418 Keďže v Oltárnej sviatosti je prítomný sám Kristus, treba ho uctievať kultom adorácie. Návšteva Najsvätejšej sviatosti je „dôkazom vďačnosti, znakom lásky a povinnosťou náležitej adorácie voči Kristovi Pánovi“.

1419 Kristus, ktorý odišiel z tohto sveta k Otcovi, dáva nám v Eucharistii závdavok slávy u neho; účasť na svätej obete nás pripodobňuje jeho srdcu, udržiava naše sily, kým putujeme týmto životom, vzbudzuje v nás túžbu po večnom živote a už teraz nás spája s nebeskou Cirkvou, s preblahoslavenou Pannou Máriou a so všetkými svätými.