SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC


III. Kedy sláviť?

zobraziť celéLITURGICKÝ ČAS

1163 „Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka sláviť posvätnou pamiatkou spasiteľné dielo svojho božského Ženícha. Každý týždeň, v deň, ktorý nazvala Pánovým [(dies) Dominica], slávi pamiatku Pánovho zmŕtvychvstania, ktoré okrem toho raz do roka slávi spolu s jeho požehnaným umučením najväčšou slávnosťou Veľkej noci. V ročnom cykle však postupne rozvíja celé Kristovo tajomstvo…(512) Keď takto pripomína tajomstvá vykúpenia, otvára veriacim bohatstvo spasiteľných činov a zásluh svojho Pána, takže sa v každom čase stávajú istým spôsobom prítomnými, aby sa veriaci dostávali s nimi do styku a napĺňala ich milosť spásy.“

1164 Boží ľud už od čias Mojžišovho zákona poznal stanovené sviatky, počnúc Veľkou nocou (Paschou), aby si pripomínal obdivuhodné skutky Boha Spasiteľa, vzdával mu za ne vďaky, udržiaval na ne spomienku a učil nové generácie prispôsobovať im ich správanie. V období Cirkvi, medzi Kristovou Veľkou nocou uskutočnenou raz navždy a jej zavŕšením v Božom kráľovstve, je liturgia, slávená v stanovených dňoch, úplne preniknutá novosťou Kristovho tajomstva.

1165 Keď Cirkev slávi Kristovo tajomstvo,(2659, 2836) v jej modlitbe sa stále vracia slovo „dnes“ ako ozvena modlitby, ktorú ju naučil jej Pán, a ozvena výzvy Ducha Svätého. Toto „dnes“ živého Boha, do ktorého je človek povolaný vstúpiť, je „hodina“ Ježišovej Veľkej noci, ktorá sa tiahne celými dejinami a usmerňuje ich:(1085)
„Život sa otvoril všetkým a všetko je plné večného svetla, Vychádzajúci zaplavuje vesmír a ten, ktorý bol zrodený pred zorničkou, nesmrteľný a mocný Kristus žiari všetkým jasnejšie ako slnko. Preto pre nás, ktorí v neho veríme, nastáva dlhý a večný jasný deň, ktorý nikdy nezhasne: mystická Veľká noc.“

zobraziť celéDEŇ PÁNA

1166 „Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá deň Pána(1343) [dies Domini] alebo Pánov deň [dies dominica]“. Deň Kristovho zmŕtvychvstania je „prvým dňom týždňa“, pamiatkou prvého dňa stvorenia, a zároveň „ôsmym dňom“, v ktorom Kristus po svojom „odpočinku“ cez Veľkú (Bielu) sobotu začína deň, „ktorý učinil Pán“ (Ž118,24), „deň, ktorý nemá večera“. Jeho stredobodom je „Pánova večera“, lebo v nej sa celé spoločenstvo veriacich stretá so vzkrieseným Pánom, ktorý ich pozýva na svoju hostinu:
„Pánov deň, deň zmŕtvychvstania, deň kresťanov, to je náš deň. Pánov sa volá aj preto, lebo v tento deň Pán vystúpil ako víťaz k Otcovi. Ak ho pohania volajú deň slnka, aj my to veľmi radi vyznávame: veď dnes vyšlo svetlo sveta, dnes vyšlo slnko spravodlivosti, v ktorého lúčoch je spása.“

1167 Nedeľa je v najplnšom zmysle slova dňom liturgického zhromaždenia, dňom, keď sa veriaci zhromažďujú, „aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii, a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“:
„Keď teda rozjímame, [Kriste], o slávnych podivuhodných skutkoch a zázračných znameniach, ktoré sa stali v tento svätý nedeľný deň tvojho svätého zmŕtvychvstania, hovoríme: Požehnaný je nedeľný deň, lebo v ňom sa začalo stvorenie,… vykúpenie sveta,… obnovenie ľudského pokolenia… V ňom sa skvejú nebo i zem a celý vesmír sa naplnil svetlom. Požehnaný je Pánov deň, lebo v ňom boli otvorené brány raja, aby Adam a všetci vyhnaní mohli do neho bez obáv vstúpiť.“

zobraziť celéLITURGICKÝ ROK

1168 Nové obdobie zmŕtvychvstania, počnúc od Veľkonočného trojdnia ako od svojho zdroja svetla, napĺňa svojím jasom celý liturgický rok.(2698) Z jednej i druhej strany tohto zdroja liturgia krok za krokom pretvára celý rok. Je to skutočne „Pánov milostivý rok“ (Lk 4,19). Ekonómia spásy pôsobí v rámci času, ale od jej splnenia v Ježišovej Veľkej noci a v zoslaní Ducha Svätého sa už vopred okusuje a anticipuje koniec dejín a Božie kráľovstvo vstupuje do nášho času.

1169 Preto veľká noc nie je iba jeden zo sviatkov medzi ostatnými sviatkami. Je to „sviatok sviatkov“, „slávnosť slávností“, podobne ako Eucharistia je sviatosť sviatostí (Veľká alebo Najsvätejšia sviatosť).(1330) Svätý Atanáz ju nazýva „Veľkou nedeľou“, (560) podobne ako sa „Svätý týždeň“ (Hebdomada sancta) u východných kresťanov (i na Slovensku) volá „Veľký týždeň“. Tajomstvo zmŕtvychvstania, v ktorom Kristus zvíťazil nad smrťou, preniká svojou mohutnou silou náš starý čas, kým mu nebude všetko podrobené.

1170 Na Nicejskom koncile (v r. 325) sa všetky cirkvi dohodli, že kresťanská Veľká noc sa bude sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca (14. nisana). Pre odlišné metódy použité pri počítaní 14. dňa mesiaca nisana sa deň Veľkej noci v Západných a Východných cirkvách nie vždy zhoduje. Preto sa tieto cirkvi v súčasnosti usilujú dosiahnuť dohodu, aby deň Pánovho zmŕtvychvstania mohli znova sláviť v ten istý deň.

1171 Liturgický rok je rozvinutím rozličných aspektov jediného veľkonočného tajomstva. To platí celkom osobitne o cykle sviatkov týkajúcich sa tajomstva vtelenia(524) (Zvestovanie, Narodenie, Zjavenie Pána), ktoré pripomínajú začiatok našej spásy a dávajú nám účasť na prvotinách veľkonočného tajomstva.

zobraziť celéPAMIATKY SVÄTÝCH V LITURGICKOM ROKU

1172 „Pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev si svätá Cirkev s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu,(971) ktorá je nerozlučne spätá so spasiteľným dielom svojho Syna.(2030) V nej obdivuje a velebí vynikajúce ovocie vykúpenia a ako v prečistom obraze s radosťou kontempluje to, čím ona celá túži a dúfa byť.“

1173 Keď Cirkev v ročnom cykle slávi pamiatku mučeníkov(957) a iných svätých, „ohlasuje veľkonočné tajomstvo“ v tých mužoch a ženách, „ktorí spolu s Kristom trpeli a spolu s ním sú oslávení, a predkladá veriacim ich príklady, ktoré všetkých priťahujú skrze Krista k Otcovi, a pre ich zásluhy vyprosuje Božie dobrodenia“.

zobraziť celéLITURGIA HODÍN

1174 Kristovo tajomstvo, jeho vtelenie a jeho Veľká noc, ktoré slávime v Eucharistii najmä pri nedeľnom zhromaždení, preniká a pretvára čas každého dňa slávením liturgie hodín,(2698) čiže „posvätného ofícia – Officium divinum“. Toto slávenie, verné apoštolským povzbudeniam „bez prestania sa modliť“, „je zostavené tak, aby sa celý priebeh dňa i noci posvätil chválou Boha“. Je to „verejná modlitba Cirkvi“, v ktorej veriaci (klerici, rehoľníci a laici) vykonávajú kráľovské kňazstvo pokrstených. Keď sa liturgia hodín slávi „spôsobom schváleným“ Cirkvou, „je to naozaj hlas samej Nevesty, ktorá sa prihovára u Ženícha, ba priam modlitba Krista spolu s jeho telom k Otcovi“.

1175 Liturgia hodín je určená na to, aby sa stala modlitbou celého Božieho ľudu. Veď v nej sám Kristus „pokračuje prostredníctvom svojej Cirkvi v kňazskom úrade“. Každý sa na nej zúčastňuje podľa svojej úlohy v Cirkvi a podľa okolností svojho života: kňazi preto, lebo ako tí, čo sa venujú pastoračnej službe, sú povolaní, aby boli vytrvalí v modlitbe a službe slova; rehoľníci a rehoľníčky na základe charizmy svojho zasväteného života; všetci veriaci podľa svojich možností: „Nech sa duchovní pastieri starajú, aby sa v nedeľu a na väčšie sviatky hlavné posvätné hodiny najmä vešpery slávili spoločne v kostole. Odporúča sa, aby sa aj laici modlili posvätné ofícium či už spolu s kňazmi, alebo sami spoločne, alebo aj každý sám.“

1176 Slávenie liturgie hodín si nevyžaduje len zladiť hlas so srdcom,(2700) ktoré sa modlí, ale aj nadobudnúť „plnšie liturgické a biblické vzdelanie, najmä pokiaľ ide o žalmy“.

1177 Hymnusy a litániové prosby liturgie(2586) hodín začleňujú modlitbu žalmov do cirkevného roka tým, že vyjadrujú symboliku hodiny dňa a liturgického obdobia alebo sviatku, ktorý sa slávi. Okrem toho čítanie Božieho slova pri každej posvätnej hodine (s responzóriami alebo tropármi, ktoré po ňom nasledujú) a pri určitých posvätných hodinách čítania z Otcov a učiteľov duchovného života hlbšie odhaľujú zmysel sláveného tajomstva, pomáhajú chápať žalmy a pripravujú na tichú modlitbu. Lectio divina, pri ktorej sa Božie slovo číta a medituje, aby sa stalo modlitbou, je takto zakorenená aj v liturgickom slávení.

1178 Liturgia hodín, ktorá je akoby predĺžením slávenia Eucharistie, nevylučuje rozličné pobožnosti Božieho ľudu, ale ich vyžaduje ako doplnenie, najmä adoráciu a kult(1378) Najsvätejšej oltárnej sviatosti.