SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: PRVÝ ODDIEL SVIATOSTNÁ EKONÓMIA
  kapitola: DRUHÁ KAPITOLA SVIATOSTNÉ SLÁVENIE VEĽKONOČNÉHO TAJOMSTVA
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

DRUHÁ KAPITOLA SVIATOSTNÉ SLÁVENIE VEĽKONOČNÉHO TAJOMSTVA

1135 Katechéza o liturgii vyžaduje predovšetkým pochopenie sviatostnej ekonómie (prvá kapitola). V tomto svetle sa ukazuje novosť jej slávenia. Druhá kapitola sa teda bude zaoberať slávením sviatostí Cirkvi. Vysvetlí sa v nej, čo má v rozličných liturgických tradíciách slávenie siedmich sviatostí spoločné. O tom, čo je každej z nich vlastné, sa bude hovoriť neskôr. Táto základná katechéza o sviatostných sláveniach odpovie na prvé otázky, ktoré si veriaci v tomto ohľade kladú:
— Kto slávi?
— Ako sláviť?
— Kedy sláviť?
— Kde sláviť?

zobraziť celé1. článok SLÁVENIE LITURGIE CIRKVI

zobraziť celéI. Kto slávi?

1136 Liturgia je „činnosť“ úplného Krista.(795) Tí, čo ju teraz slávia povznesení ponad znaky, sú už v nebeskej liturgii,(1090) kde je slávenie naplno spoločenstvom a sviatkom.

zobraziť celéKTO SLÁVI NEBESKÚ LITURGIU?

1137 Zjavenie svätého Jána, ktoré sa číta v liturgii Cirkvi, nám najprv zjavuje, že „na nebi stál trón a na tróne On, Sediaci“ (Zjv 4,2): „Pán“, Boh (Iz 6,1). Potom zjavuje „Baránka,(662) ktorý bol ako zabitý“ (Zjv 5,6): ukrižovaného a vzkrieseného Krista, jediného Veľkňaza pravého svätostánku , „ktorý dary prináša a je prinášaný, ich prijíma a je rozdávaný“. Nakoniec zjavuje „rieku vody života… vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu“ (Zjv 22,1), jeden z najkrajších symbolov Ducha Svätého.

1138 Na službe chvály Boha a na zavŕšení jeho plánu sa zúčastňujú tí, čo boli „zjednotení ako v hlave“ v Kristovi:(335) nebeské mocnosti, celé stvorenie (štyri živé bytosti), služobníci Starej a Novej zmluvy (dvadsaťštyri starcov), nový Boží ľud (stoštyridsaťštyritisíc označených), najmä mučeníci „zabití pre Božie slovo“ (Zjv 6,9), presvätá Božia Matka (žena ),(1370) Baránkova nevesta a napokon „veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7,9).

1139 Na tejto nebeskej liturgii nám Duch Svätý a Cirkev dávajú účasť, keď vo sviatostiach slávime tajomstvo spásy.

zobraziť celéKTO SLÁVI SVIATOSTNÚ LITURGIU?

1140 Sviatostnú liturgiu slávi celé spoločenstvo,(752, 1348) Kristovo telo zjednotené so svojou Hlavou. „Liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorá je ,sviatosťou jednoty‘, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov. Preto patria celému telu Cirkvi, robia ho zjavným a pôsobia naň. Jeho jednotlivých údov sa však týkajú rozličným spôsobom podľa rozdielnosti stavov, úloh a činnej účasti.“ (1372) Preto „kedykoľvek obrady vyžadujú, podľa osobitnej povahy každého z nich, spoločné slávenie s prítomnosťou a činnou účasťou veriacich, treba zdôrazniť, že sa mu má dať podľa možnosti prednosť pred individuálnym a akoby súkromným slávením“.

1141 Zhromaždenie, ktoré slávi, je spoločenstvo pokrstených, ktorí „sú znovuzrodením [v krste] a pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovný dom a sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obety“. Toto „spoločné kňazstvo“ (sacerdotium commune) je kňazstvo Krista, jediného Kňaza,(1120) na ktorom majú účasť všetky jeho údy.
„Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k tej plnej, uvedomenej a činnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud, ,vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo‘(1268) (1Pt 2,9), na základe krstu právom a povinnosťou.“

1142 „Ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12,4). Niektoré údy povoláva Boh v Cirkvi a skrze Cirkev na osobitnú službu spoločenstvu. Títo služobníci sú vybratí a prijímajú sviatosť posvätného stavu, ktorou ich Duch Svätý robí schopnými konať v osobe Krista Hlavy, aby slúžili všetkým údom Cirkvi. (1549) Vysvätený služobník je akoby „ikonou“ Krista Kňaza. Keďže sviatosť Cirkvi sa plne prejavuje v Eucharistii, služba biskupa sa prejavuje predovšetkým v predsedaní Eucharistii(1561) a v spoločenstve s ním aj služba kňazov a diakonov.

1143 Aby sa poslúžilo úlohám spoločného kňazstva veriacich, jestvujú aj iné osobitné služby, neudeľované sviatosťou posvätného stavu,(903) ktorých funkciu určujú biskupi podľa liturgických tradícií a pastoračných potrieb. „Aj miništranti, lektori, komentátori a členovia speváckeho zboru [schola cantorum] konajú opravdivú liturgickú službu.“ (1672)

1144 Pri slávení sviatostí je teda „liturgom“ celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie, ale „v jednote Ducha“, ktorý pôsobí vo všetkých. „Pri liturgických sláveniach nech každý, či vysvätený služobník, alebo veriaci, koná pri plnení svojej funkcie len to a všetko to, čo mu podľa povahy veci a liturgických predpisov patrí.“

zobraziť celéII. Ako sláviť?

zobraziť celéZNAKY A SYMBOLY

1145 Sviatostné slávenie je utkané zo znakov a symbolov. Podľa Božej pedagógie (výchovy) spásy ich význam má korene v diele stvorenia(53) a v ľudskej kultúre, spresňuje sa v udalostiach Starej zmluvy a naplno sa zjavuje v osobe a diele Ježiša Krista.

1146 Znaky zo sveta ľudí. V ľudskom živote majú znaky a symboly dôležité miesto. Človek ako bytosť telesná a zároveň duchovná vyjadruje a vníma duchovné skutočnosti prostredníctvom hmotných znakov a symbolov.(362, 2702) Ako spoločenská bytosť človek potrebuje znaky a symboly, aby mohol komunikovať s inými pomocou reči, posunkov a úkonov.(1879) To isté platí aj o jeho vzťahu k Bohu.

1147 Boh hovorí človekovi prostredníctvom viditeľného stvorenia.(299) Hmotný vesmír sa predstavuje rozumu človeka, aby v ňom človek čítal stopy svojho Stvoriteľa. Svetlo a noc, vietor a oheň, voda a zem, strom a ovocie hovoria o Bohu a zároveň symbolicky vyjadrujú jeho veľkosť a blízkosť.

1148 Keďže tieto skutočnosti vnímateľné zmyslami sú stvorené, môžu sa stať miestom, kde sa prejavuje činnosť Boha, ktorý posväcuje ľudí, a činnosť ľudí, ktorí preukazujú kult Bohu. To isté platí aj o znakoch a symboloch spoločenského života ľudí: umývať a pomazať, lámať chlieb a piť z toho istého kalicha môže vyjadrovať posväcujúcu prítomnosť Boha a vďačnosť človeka voči svojmu Stvoriteľovi.

1149 Veľké náboženstvá(843) ľudstva často veľmi pôsobivo dosviedčajú tento kozmický a symbolický význam náboženských obradov. Liturgia Cirkvi predpokladá, preberá a posväcuje prvky stvorenia a ľudskej kultúry tak, že im udeľuje hodnosť znakov milosti, nového stvorenia v Ježišovi Kristovi.

1150 Znaky zmluvy.(1334) Vyvolený národ dostáva od Boha charakteristické znaky a symboly, ktorými sa vyznačuje jeho liturgický život: nie sú to už len slávenia kozmických cyklov a spoločenských udalostí, ale znaky zmluvy, symboly veľkých skutkov, ktoré Boh vykonal pre svoj ľud. Z týchto liturgických znakov Starej zmluvy možno spomenúť obriezku, pomazanie a posvätenie kráľov a kňazov, vkladanie rúk, obety a najmä Veľkú noc (Paschu). Cirkev vidí v týchto znakoch predobraz sviatostí Novej zmluvy.

1151 Znaky prevzaté Kristom.(1335) Pán Ježiš pri svojom kázaní často používa znaky zo stvorenia, aby dal ľuďom poznať tajomstvá Božieho kráľovstva. Uzdravuje alebo zdôrazňuje svoje kázanie hmotnými znakmi alebo symbolickými úkonmi. Dáva nový význam udalostiam a znakom Starej zmluvy, najmä východu z Egypta (exodu) a Veľkej noci (Pasche), lebo on sám je zmyslom všetkých týchto znakov.

1152 Sviatostné znaky. Po Turíciach Duch Svätý posväcuje prostredníctvom sviatostných znakov svojej Cirkvi. Sviatosti Cirkvi nerušia, ale očisťujú a prijímajú celé bohatstvo znakov a symbolov hmotného sveta a spoločenského života. Okrem toho sú splnením predobrazov a obrazov Starej zmluvy, naznačujú a uskutočňujú spásu, ktorú vykonal Kristus, a sú predobrazmi a anticipáciou nebeskej slávy.

zobraziť celéSLOVÁ A ÚKONY

1153 Sviatostné slávenie je stretnutím Božích detí s ich Otcom v Kristovi a v Duchu Svätom. Toto stretnutie sa prejavuje ako dialóg prostredníctvom úkonov a slov.(53) Symbolické úkony sú bezpochyby už samy osebe akousi rečou, ale je potrebné, aby ich sprevádzalo a oživovalo Božie slovo a odpoveď viery, aby tak semeno Kráľovstva prinieslo svoju úrodu v dobrej zemi. Liturgické úkony naznačujú to, čo Božie slovo vyjadruje – nezaslúženú iniciatívu Boha a zároveň odpoveď viery jeho ľudu.

1154 Liturgia slova je integrálnou súčasťou sviatostných slávení.(1100) Aby znaky Božieho slova živili vieru veriacich, treba ich náležite využiť: knihu Božieho slova (lekcionár alebo evanjeliár),(103) prejavy úcty k nej (sprievod, kadidlo, sviece), miesto, z ktorého sa slovo ohlasuje (ambona), jeho počuteľné a zrozumiteľné čítanie, homíliu vysväteného služobníka, ktorá je predĺžením čítania slova, a odpovede zhromaždenia (zvolania, rozjímavé žalmy, litánie, Vyznanie viery).

1155 Liturgické slovo a liturgický úkon sú nerozlučiteľné nielen ako znaky a poučenie, ale aj preto, že spôsobujú to, čo naznačujú.(1127) Duch Svätý nielenže dáva chápať Božie slovo tým, že vzbudzuje vieru, ale sviatosťami aj uskutočňuje Božie „divy“ ohlasované slovom. Sprítomňuje a sprostredkúva Otcovo dielo, ktoré vykonal jeho milovaný Syn.

zobraziť celéSPEV A HUDBA

1156 „Hudobná tradícia všeobecnej Cirkvi je poklad neoceniteľnej hodnoty. Vyniká nad ostatné umelecké prejavy najmä preto, že ako posvätný spev spojený so slovami je potrebnou alebo integrálnou súčasťou slávnostnej liturgie.“ Skladanie a spev inšpirovaných žalmov, často za sprievodu hudobných nástrojov, boli tesne spojené už s liturgickými sláveniami Starej zmluvy. Cirkev pokračuje v tejto tradícii a rozvíja ju: „Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho“ (Ef 5,19). „Kto spieva, dvakrát sa modlí.“

1157 Spev a hudba plnia svoju funkciu znakov tým výraznejšie, čím sú „tesnejšie späté s liturgickým slávením“, a to podľa troch hlavných kritérií: krása vyjadrenia modlitby,(2502) jednomyseľná účasť zhromaždenia v určených chvíľach a slávnostný ráz slávenia. Takto majú spev a hudba účasť na tom čo je cieľom liturgických slov a úkonov: Božia sláva a posvätenie veriacich.
„Koľko som sa naplakal pri tvojich hymnoch a chválospevoch, silne dojatý ľúbezne znejúcimi hlasmi tvojej Cirkvi! Tie hlasy mi vnikali do uší, do srdca sa mi po kvapkách vlievala pravda a z toho sa roznietil cit nábožnosti a tiekli mi slzy a bolo mi pri nich tak dobre.“

1158 Súlad znakov (spevu, hudby, slov a úkonov) je tu tým výraznejší a účinnejší, čím lepšie vyjadruje kultúrne bohatstvo(1201) vlastné Božiemu ľudu, ktorý slávi liturgiu. (1674) Preto „nech sa vynachádzavo podporuje ľudový náboženský spev, aby pri pobožnostiach a náboženských sláveniach i pri samých liturgických úkonoch mohli“ podľa predpisov Cirkvi „zaznievať hlasy veriacich“. Ale „texty určené na posvätný spev nech sú v súlade s katolíckym učením, ba nech sa vyberajú najmä zo Svätého písma a z liturgických prameňov“.

zobraziť celéSVÄTÉ OBRAZY

1159 Svätý obraz, liturgická ikona, predstavuje predovšetkým Krista. Nemôže predstavovať neviditeľného a nepochopiteľného Boha. Až vtelením Božieho Syna sa začala nová „ekonómia“ obrazov:
„Boh, ktorý nemá ani telo, ani podobu, kedysi vôbec nebol predstavovaný obrazom. Ale teraz, keď sa Boh stal viditeľným v tele a žil s ľuďmi, môžem urobiť obraz Boha primerane tomu, ako sa dal vidieť… My však s odhalenou tvárou hľadíme na Pánovu slávu.“

1160 Kresťanská ikonografia prostredníctvom obrazu vyjadruje evanjeliové posolstvo, ktoré Sväté písmo podáva slovom. Obraz a slovo sa navzájom objasňujú:
„Aby sme sa vyjadrili v krátkosti, my neporušene zachovávame všetky cirkevné tradície, písané i nepísané, ktoré nám boli zverené. Jednou z nich je aj maľovanie obrazov, ktoré sa zhoduje s ohlasovaním evanjeliových udalostí – na posilnenie istoty, že Božie Slovo sa skutočne a nie iba zdanlivo stalo človekom – a ktoré je nám aj vhodným spôsobom užitočné. Lebo veci, ktoré sa navzájom objasňujú, bezpochyby majú aj rovnaký význam.“

1161 Všetky znaky liturgického slávenia sa vzťahujú na Krista. Podobne aj obrazy svätej Bohorodičky a svätých. Naznačujú totiž Krista, ktorý je v nich oslávený. Ukazujú „oblak svedkov“ (Hebr 12,1), ktorí aj naďalej majú účasť na spáse sveta a s ktorými sme spojení najmä pri sviatostnom slávení. Prostredníctvom ich obrazov sa predstavuje našej viere človek stvorený „na Boží obraz“ a napokon pretvorený „na jeho podobu“, ako aj anjeli, ktorí sú tiež v Kristovi zjednotení ako v hlave:
„Sledujúc božsky vnuknuté učenie našich svätých Otcov a tradíciu Katolíckej cirkvi (lebo vieme, že je tradíciou Svätého Ducha, ktorý v nej [Cirkvi] prebýva), so všetkou istotou a starostlivosťou vyhlasujeme, že tak zobrazenie drahocenného a oživujúceho kríža, ako aj úctyhodné a sväté obrazy, či už maľované, alebo [zhotovené] z mozaikových kamienkov, alebo z akéhokoľvek iného vhodného materiálu, majú byť vystavené vo svätých Božích chrámoch, na posvätných nádobách a rúchach, na stenách a tabuliach, v domoch a pri cestách, a to tak obraz Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ako aj našej nepoškvrnenej Panej, svätej Bohorodičky, ctihodných anjelov a všetkých svätých a spravodlivých mužov.“

1162 „Krása a farba obrazov podnecujú moju modlitbu.(2502) Kvety na obraze pôsobia na [môj] pohľad a podobne ako lúka obšťastňujú môj zrak a pozvoľna vnášajú do duše Božiu slávu.“ Kontemplácia svätých obrazov spojená s meditáciou o Božom slove a so spevom liturgických hymnov sa zapája do harmónie znakov slávenia, aby sa slávené tajomstvo vtlačilo do pamäti srdca a potom sa prejavilo v novom živote veriacich.

zobraziť celéIII. Kedy sláviť?

zobraziť celéLITURGICKÝ ČAS

1163 „Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka sláviť posvätnou pamiatkou spasiteľné dielo svojho božského Ženícha. Každý týždeň, v deň, ktorý nazvala Pánovým [(dies) Dominica], slávi pamiatku Pánovho zmŕtvychvstania, ktoré okrem toho raz do roka slávi spolu s jeho požehnaným umučením najväčšou slávnosťou Veľkej noci. V ročnom cykle však postupne rozvíja celé Kristovo tajomstvo…(512) Keď takto pripomína tajomstvá vykúpenia, otvára veriacim bohatstvo spasiteľných činov a zásluh svojho Pána, takže sa v každom čase stávajú istým spôsobom prítomnými, aby sa veriaci dostávali s nimi do styku a napĺňala ich milosť spásy.“

1164 Boží ľud už od čias Mojžišovho zákona poznal stanovené sviatky, počnúc Veľkou nocou (Paschou), aby si pripomínal obdivuhodné skutky Boha Spasiteľa, vzdával mu za ne vďaky, udržiaval na ne spomienku a učil nové generácie prispôsobovať im ich správanie. V období Cirkvi, medzi Kristovou Veľkou nocou uskutočnenou raz navždy a jej zavŕšením v Božom kráľovstve, je liturgia, slávená v stanovených dňoch, úplne preniknutá novosťou Kristovho tajomstva.

1165 Keď Cirkev slávi Kristovo tajomstvo,(2659, 2836) v jej modlitbe sa stále vracia slovo „dnes“ ako ozvena modlitby, ktorú ju naučil jej Pán, a ozvena výzvy Ducha Svätého. Toto „dnes“ živého Boha, do ktorého je človek povolaný vstúpiť, je „hodina“ Ježišovej Veľkej noci, ktorá sa tiahne celými dejinami a usmerňuje ich:(1085)
„Život sa otvoril všetkým a všetko je plné večného svetla, Vychádzajúci zaplavuje vesmír a ten, ktorý bol zrodený pred zorničkou, nesmrteľný a mocný Kristus žiari všetkým jasnejšie ako slnko. Preto pre nás, ktorí v neho veríme, nastáva dlhý a večný jasný deň, ktorý nikdy nezhasne: mystická Veľká noc.“

zobraziť celéDEŇ PÁNA

1166 „Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá deň Pána(1343) [dies Domini] alebo Pánov deň [dies dominica]“. Deň Kristovho zmŕtvychvstania je „prvým dňom týždňa“, pamiatkou prvého dňa stvorenia, a zároveň „ôsmym dňom“, v ktorom Kristus po svojom „odpočinku“ cez Veľkú (Bielu) sobotu začína deň, „ktorý učinil Pán“ (Ž118,24), „deň, ktorý nemá večera“. Jeho stredobodom je „Pánova večera“, lebo v nej sa celé spoločenstvo veriacich stretá so vzkrieseným Pánom, ktorý ich pozýva na svoju hostinu:
„Pánov deň, deň zmŕtvychvstania, deň kresťanov, to je náš deň. Pánov sa volá aj preto, lebo v tento deň Pán vystúpil ako víťaz k Otcovi. Ak ho pohania volajú deň slnka, aj my to veľmi radi vyznávame: veď dnes vyšlo svetlo sveta, dnes vyšlo slnko spravodlivosti, v ktorého lúčoch je spása.“

1167 Nedeľa je v najplnšom zmysle slova dňom liturgického zhromaždenia, dňom, keď sa veriaci zhromažďujú, „aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii, a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“:
„Keď teda rozjímame, [Kriste], o slávnych podivuhodných skutkoch a zázračných znameniach, ktoré sa stali v tento svätý nedeľný deň tvojho svätého zmŕtvychvstania, hovoríme: Požehnaný je nedeľný deň, lebo v ňom sa začalo stvorenie,… vykúpenie sveta,… obnovenie ľudského pokolenia… V ňom sa skvejú nebo i zem a celý vesmír sa naplnil svetlom. Požehnaný je Pánov deň, lebo v ňom boli otvorené brány raja, aby Adam a všetci vyhnaní mohli do neho bez obáv vstúpiť.“

zobraziť celéLITURGICKÝ ROK

1168 Nové obdobie zmŕtvychvstania, počnúc od Veľkonočného trojdnia ako od svojho zdroja svetla, napĺňa svojím jasom celý liturgický rok.(2698) Z jednej i druhej strany tohto zdroja liturgia krok za krokom pretvára celý rok. Je to skutočne „Pánov milostivý rok“ (Lk 4,19). Ekonómia spásy pôsobí v rámci času, ale od jej splnenia v Ježišovej Veľkej noci a v zoslaní Ducha Svätého sa už vopred okusuje a anticipuje koniec dejín a Božie kráľovstvo vstupuje do nášho času.

1169 Preto veľká noc nie je iba jeden zo sviatkov medzi ostatnými sviatkami. Je to „sviatok sviatkov“, „slávnosť slávností“, podobne ako Eucharistia je sviatosť sviatostí (Veľká alebo Najsvätejšia sviatosť).(1330) Svätý Atanáz ju nazýva „Veľkou nedeľou“, (560) podobne ako sa „Svätý týždeň“ (Hebdomada sancta) u východných kresťanov (i na Slovensku) volá „Veľký týždeň“. Tajomstvo zmŕtvychvstania, v ktorom Kristus zvíťazil nad smrťou, preniká svojou mohutnou silou náš starý čas, kým mu nebude všetko podrobené.

1170 Na Nicejskom koncile (v r. 325) sa všetky cirkvi dohodli, že kresťanská Veľká noc sa bude sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca (14. nisana). Pre odlišné metódy použité pri počítaní 14. dňa mesiaca nisana sa deň Veľkej noci v Západných a Východných cirkvách nie vždy zhoduje. Preto sa tieto cirkvi v súčasnosti usilujú dosiahnuť dohodu, aby deň Pánovho zmŕtvychvstania mohli znova sláviť v ten istý deň.

1171 Liturgický rok je rozvinutím rozličných aspektov jediného veľkonočného tajomstva. To platí celkom osobitne o cykle sviatkov týkajúcich sa tajomstva vtelenia(524) (Zvestovanie, Narodenie, Zjavenie Pána), ktoré pripomínajú začiatok našej spásy a dávajú nám účasť na prvotinách veľkonočného tajomstva.

zobraziť celéPAMIATKY SVÄTÝCH V LITURGICKOM ROKU

1172 „Pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev si svätá Cirkev s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu,(971) ktorá je nerozlučne spätá so spasiteľným dielom svojho Syna.(2030) V nej obdivuje a velebí vynikajúce ovocie vykúpenia a ako v prečistom obraze s radosťou kontempluje to, čím ona celá túži a dúfa byť.“

1173 Keď Cirkev v ročnom cykle slávi pamiatku mučeníkov(957) a iných svätých, „ohlasuje veľkonočné tajomstvo“ v tých mužoch a ženách, „ktorí spolu s Kristom trpeli a spolu s ním sú oslávení, a predkladá veriacim ich príklady, ktoré všetkých priťahujú skrze Krista k Otcovi, a pre ich zásluhy vyprosuje Božie dobrodenia“.

zobraziť celéLITURGIA HODÍN

1174 Kristovo tajomstvo, jeho vtelenie a jeho Veľká noc, ktoré slávime v Eucharistii najmä pri nedeľnom zhromaždení, preniká a pretvára čas každého dňa slávením liturgie hodín,(2698) čiže „posvätného ofícia – Officium divinum“. Toto slávenie, verné apoštolským povzbudeniam „bez prestania sa modliť“, „je zostavené tak, aby sa celý priebeh dňa i noci posvätil chválou Boha“. Je to „verejná modlitba Cirkvi“, v ktorej veriaci (klerici, rehoľníci a laici) vykonávajú kráľovské kňazstvo pokrstených. Keď sa liturgia hodín slávi „spôsobom schváleným“ Cirkvou, „je to naozaj hlas samej Nevesty, ktorá sa prihovára u Ženícha, ba priam modlitba Krista spolu s jeho telom k Otcovi“.

1175 Liturgia hodín je určená na to, aby sa stala modlitbou celého Božieho ľudu. Veď v nej sám Kristus „pokračuje prostredníctvom svojej Cirkvi v kňazskom úrade“. Každý sa na nej zúčastňuje podľa svojej úlohy v Cirkvi a podľa okolností svojho života: kňazi preto, lebo ako tí, čo sa venujú pastoračnej službe, sú povolaní, aby boli vytrvalí v modlitbe a službe slova; rehoľníci a rehoľníčky na základe charizmy svojho zasväteného života; všetci veriaci podľa svojich možností: „Nech sa duchovní pastieri starajú, aby sa v nedeľu a na väčšie sviatky hlavné posvätné hodiny najmä vešpery slávili spoločne v kostole. Odporúča sa, aby sa aj laici modlili posvätné ofícium či už spolu s kňazmi, alebo sami spoločne, alebo aj každý sám.“

1176 Slávenie liturgie hodín si nevyžaduje len zladiť hlas so srdcom,(2700) ktoré sa modlí, ale aj nadobudnúť „plnšie liturgické a biblické vzdelanie, najmä pokiaľ ide o žalmy“.

1177 Hymnusy a litániové prosby liturgie(2586) hodín začleňujú modlitbu žalmov do cirkevného roka tým, že vyjadrujú symboliku hodiny dňa a liturgického obdobia alebo sviatku, ktorý sa slávi. Okrem toho čítanie Božieho slova pri každej posvätnej hodine (s responzóriami alebo tropármi, ktoré po ňom nasledujú) a pri určitých posvätných hodinách čítania z Otcov a učiteľov duchovného života hlbšie odhaľujú zmysel sláveného tajomstva, pomáhajú chápať žalmy a pripravujú na tichú modlitbu. Lectio divina, pri ktorej sa Božie slovo číta a medituje, aby sa stalo modlitbou, je takto zakorenená aj v liturgickom slávení.

1178 Liturgia hodín, ktorá je akoby predĺžením slávenia Eucharistie, nevylučuje rozličné pobožnosti Božieho ľudu, ale ich vyžaduje ako doplnenie, najmä adoráciu a kult(1378) Najsvätejšej oltárnej sviatosti.

zobraziť celéIV. Kde sláviť?

1179 Kult Novej zmluvy „v duchu a pravde“ (Jn 4,24) sa neviaže na nijaké výlučné miesto. Celá zem je svätá a zverená ľuďom. Keď sa veriaci zhromažďujú na jednom mieste, najdôležitejšie je, že oni sú „živé kamene“ zhromaždené na budovanie „duchovného domu“(586) (1Pt 2,5). Telo vzkrieseného Krista je duchovný chrám, z ktorého vyviera prameň živej vody. Keďže nás Duch Svätý včlenil do Krista, sme „chrám živého Boha“ (2Kor 6,16).

1180 Keď sa neobmedzuje uplatňovanie náboženskej slobody, (2106) kresťania stavajú budovy určené na Boží kult. Tieto viditeľné kostoly nie sú obyčajnými miestami zhromaždenia, ale naznačujú a ukazujú Cirkev žijúcu na tom mieste, ktorá je prebývaním Boha s ľuďmi zmierenými a zjednotenými v Kristovi.

1181 „Dom modlitby,(2691) v ktorom sa slávi a uchováva najsvätejšia Eucharistia a zhromažďujú sa veriaci a v ktorom sa na posilu a útechu veriacich uctieva prítomnosť Božieho Syna, nášho Spasiteľa, ktorý sa obetoval za nás na obetnom oltári, má byť pekný a vhodný na modlitbu a posvätné obrady.“
V tomto „Božom dome“ má pravdivosť a harmónia znakov, ktoré ho tvoria, robiť zjavným Krista, ktorý je prítomný a pôsobí na tomto mieste.

1182 Oltárom Novej zmluvy je Pánov kríž, (617, 1383) z ktorého pramenia sviatosti veľkonočného tajomstva. Na oltári, ktorý je stredobodom kostola, sa pod sviatostnými znakmi sprítomňuje obeta kríža. Oltár je aj Pánovým stolom, ku ktorému je pozvaný Boží ľud. V niektorých východných liturgiách je oltár aj symbolom hrobu (Kristus skutočne zomrel a skutočne vstal z mŕtvych).

1183 Svätostánok(1379) má byť v kostoloch umiestnený „na veľmi dôstojnom mieste a čo najúctyhodnejšie“. (2120) Dôstojný vzhľad, umiestnenie a bezpečnosť eucharistického svätostánku majú napomáhať adoráciu Pána skutočne prítomného v Najsvätejšej oltárnej sviatosti.
Svätá krizma (myron),(1241) ktorou pomazanie je sviatostným znakom pečate daru Ducha Svätého, sa tradične uchováva a uctieva na bezpečnom mieste svätyne. Možno tam uložiť aj olej katechumenov a olej na pomazanie chorých.

1184 Sedadlo biskupa (katedra) alebo kňaza „má naznačovať jeho funkciu: predsedať zhromaždeniu a viesť modlitbu“.
Ambona: „Dôstojnosť Božieho slova si vyžaduje,(103) aby v kostole bolo vhodné miesto, z ktorého by sa [Božie slovo] ohlasovalo(1348) a ku ktorému by sa pri liturgii slova pútala pozornosť veriacich.“

1185 Zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína krstom; preto kostol má mať miesto na slávenie krstu (baptistérium čiže krstiteľnicu) a má napomáhať spomienku na krstné sľuby (svätená voda).
Obnovenie krstného života vyžaduje pokánie. Preto kostol má byť vhodný aj na kajúcne vyznanie a prijatie odpustenia, čo si vyžaduje, aby v ňom bolo primerané miesto na prijatie kajúcnikov (spovednica a pod.).
Kostol má byť aj priestorom pozývajúcim na sústredenie a tichú modlitbu,(2717) ktorá predlžuje a zvnútorňuje veľkú modlitbu Eucharistie.

1186 A napokon kostol má aj eschatologický význam. Kto chce vstúpiť do Božieho domu,(1130) musí prekročiť prah, symbol prechodu zo sveta raneného hriechom do sveta nového života, do ktorého sú povolaní všetci ľudia. Viditeľný kostol je symbolom otcovského domu, do ktorého putuje Boží ľud a v ktorom Otec „im zotrie… z očí každú slzu“ (Zjv 21,4). Preto je kostol i domom všetkých Božích detí, dokorán otvoreným a pripraveným ich prijať.

zobraziť celéZhrnutie

1187 Liturgia je dielo úplného Krista, Hlavy i tela. Náš Veľkňaz ju nepretržite slávi v nebeskej liturgii s presvätou Bohorodičkou, s apoštolmi, so všetkými svätými a s množstvom ľudí, ktorí už vošli do Kráľovstva.

1188 Pri liturgickom slávení je „liturgom“ celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie. Krstné kňazstvo je kňazstvom celého Kristovho tela. Niektorí veriaci sú však vysvätení sviatosťou posvätného stavu, aby zastupovali Krista ako Hlavu tela.

1189 Liturgické slávenie obsahuje znaky a symboly, ktoré sa vzťahujú na stvorenie (svetlo, voda, oheň), na ľudský život (umývať, pomazať, lámať chlieb) a na dejiny spásy (veľkonočné obrady). Tieto prvky hmotného sveta, tieto ľudské obrady a tieto pripomienky Božích skutkov, začlenené do sveta viery a povýšené mocou Ducha Svätého, stávajú sa nositeľmi Kristovho spasiteľného a posväcujúceho pôsobenia.

1190 Liturgia slova je integrálnou súčasťou slávenia. Zmysel slávenia je vyjadrený Božím slovom, ktoré sa ohlasuje, a aktívnou účasťou viery, ktorá naň odpovedá.

1191 Spev a hudba sú tesne späté s liturgickým slávením. Kritériami ich správneho použitia sú: krása vyjadrenia modlitby, jednomyseľná účasť zhromaždenia a slávnostný ráz slávenia.

1192 Sväté obrazy v našich kostoloch a domoch majú prebúdzať a živiť našu vieru v Kristovo tajomstvo. Prostredníctvom obrazu Krista a jeho spasiteľných činov sa klaniame jemu samému. Prostredníctvom svätých obrazov presvätej Bohorodičky, anjelov a svätých uctievame tých, ktorí sú na nich zobrazení.

1193 Nedeľa, „deň Pána“, je hlavným dňom slávenia Eucharistie, lebo je dňom Pánovho zmŕtvychvstania. Je dňom liturgického zhromaždenia v najplnšom zmysle slova, dňom kresťanskej rodiny, dňom radosti a odpočinku od práce. Je „základom a jadrom celého liturgického roka“.

1194 Cirkev „v ročnom cykle… postupne rozvíja celé Kristovo tajomstvo, a to od vtelenia a narodenia až po nanebovstúpenie, po Turíce a po očakávanie blaženej nádeje a Pánovho príchodu“.

1195 Keď pozemská Cirkev v stanovených dňoch liturgického roka slávi pamiatku svätých, predovšetkým svätej Bohorodičky a potom apoštolov, mučeníkov a ostatných svätých, ukazuje, že je spojená s nebeskou liturgiou. Oslavuje Krista za to, že dovŕšil spásu vo svojich oslávených údoch. Ich príklad povzbudzuje Cirkev na jej ceste k Otcovi.

1196 Veriaci, ktorí slávia liturgiu hodín, sa spájajú s Kristom, naším Veľkňazom, modlitbou žalmov, rozjímaním o Božom slove, chválospevmi a vzdávaniami vďaky, aby sa tak zapojili do jeho neprestajnej a univerzálnej modlitby, ktorá oslavuje Otca a vyprosuje dar Ducha Svätého pre celý svet.

1197 Kristus je pravý Boží chrám, „miesto, kde sídli (Božia) sláva“. Pôsobením Božej milosti sa aj kresťania stávajú chrámami Ducha Svätého, živými kameňmi, z ktorých sa buduje Cirkev.

1198 Cirkev vo svojom pozemskom stave potrebuje miesta, kde by sa spoločenstvo mohlo zhromažďovať: sú nimi naše viditeľné kostoly, sväté miesta, obrazy Svätého mesta čiže nebeského Jeruzalema, do ktorého sa uberáme ako pútnici.

1199 V týchto kostoloch Cirkev slávi verejný kult na slávu Najsvätejšej Trojice, počúva Božie slovo a spieva chvály, vznáša k Bohu svoju modlitbu a prináša obetu Krista, ktorý je sviatostne prítomný uprostred zhromaždenia. Kostoly sú aj miestami sústredenia a osobnej modlitby.

zobraziť celé2. článok LITURGICKÁ ROZMANITOSŤ A JEDNOTA TAJOMSTVA

zobraziť celéLITURGICKÉ TRADÍCIE A KATOLÍCKOSŤ CIRKVI

1200 Od prvého spoločenstva v Jeruzaleme až po parúziu (druhý Kristov príchod) Božie cirkvi verné apoštolskej viere slávia všade to isté veľkonočné tajomstvo. Tajomstvo slávené v liturgii(2625) je jedno, ale formy jeho slávenia sú rozličné.

1201 Nesmierne bohatstvo Kristovho tajomstva je také veľké, že nijaká liturgická tradícia(2663) nemôže vyčerpať možnosti jeho vyjadrenia. Dejiny vzniku a rozvoja týchto obradov (rítov) svedčia o ich podivuhodnom vzájomnom dopĺňaní. Keď cirkvi žili liturgické tradície v spoločenstve viery a sviatostí viery, navzájom sa obohacovali a rástli vo vernosti(1158) Tradícii a spoločnému poslaniu celej Cirkvi.

1202 Rozličné liturgické tradície(814) vznikli práve so zreteľom na poslanie Cirkvi. Cirkvi tej istej zemepisnej a kultúrnej oblasti dospeli k sláveniu Kristovho tajomstva osobitými prejavmi príznačnými pre tamojšiu kultúru: v odovzdávaní „zvereného pokladu“ (2Tim 1,14) viery,(1674) v liturgickej symbolike, v organizovaní bratského spoločenstva, v teologickom chápaní tajomstiev a vo formách svätosti. Tak sa Kristus, svetlo a spása všetkých národov, stáva prostredníctvom liturgického života určitej cirkvi zjavným národu a kultúre,(835) ku ktorým je poslaná a u ktorých je zakorenená. Cirkev je katolícka: môže začleniť do svojej jednoty(1937) všetky pravé kultúrne bohatstvá, pričom ich očisťuje.

1203 Liturgické tradície alebo obrady, ktoré sa v súčasnosti používajú v Cirkvi, sú: latinský obrad (predovšetkým rímsky, ale aj obrady niektorých miestnych cirkví, ako napríklad ambroziánsky obrad alebo obrady niektorých rehoľných rádov), ďalej obrad byzantský, alexandrijský alebo koptský, sýrsky, arménsky, maronitský a chaldejský. „Posvätný koncil, verne poslušný Tradícii, vyhlasuje, že svätá matka Cirkev priznáva všetkým právoplatne uznaným obradom rovnaké právo a rovnakú dôstojnosť a že ich chce aj v budúcnosti zachovať a všemožne podporovať.“

zobraziť celéLITURGIA A KULTÚRY

1204 Slávenie liturgie(2684) má teda zodpovedať duchu a kultúre rozličných národov. Aby Kristovo tajomstvo bolo „vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru“ (Rim 16,26),(854, 1232) treba ho vo všetkých kultúrach ohlasovať, sláviť a prežívať tak, aby ich neodstránilo, ale vykúpilo a zdokonalilo. Množstvo Božích detí má so svojou vlastnou ľudskou kultúrou,(2527) prevzatou a pretvorenou Kristom, a prostredníctvom nej prístup k Otcovi, aby ho velebili v jednom Duchu.

1205 „Treba vziať do úvahy, že v liturgii a najmä v liturgii sviatostí(1125) je nezmeniteľná časť, lebo je z Božieho ustanovenia a Cirkev je jej strážkyňou, a sú v nej časti, ktoré možno meniť, a Cirkev má moc, ba niekedy i povinnosť prispôsobiť ich kultúram nedávno evanjelizovaných národov.“

1206 „Liturgická rozmanitosť môže byť prameňom obohatenia, ale môže vyvolať aj napätia, vzájomné nepochopenia, ba aj schizmy. Je zrejmé, že v tejto oblasti rozmanitosť nesmie škodiť jednote a môže sa prejaviť len v rámci vernosti spoločnej viere, sviatostným znakom, ktoré Cirkev dostala od Krista, ako aj hierarchickému spoločenstvu. Prispôsobovanie kultúram si vyžaduje obrátenie srdca a, ak je potrebné, aj zanechanie starodávnych zvykov, ktoré sú nezlučiteľné s katolíckou vierou.“

zobraziť celéZhrnutie

1207 Treba sa usilovať, aby sa slávenie liturgie vyjadrovalo v kultúre národa, v ktorom sa Cirkev nachádza, ale bez toho, aby sa jej podriaďovalo. Na druhej strane však sama liturgia vytvára a stvárňuje kultúry.

1208 Rozličné právoplatne uznané liturgické tradície alebo obrady (ríty) ukazujú katolíckosť Cirkvi, lebo naznačujú to isté Kristovo tajomstvo a dávajú na ňom účasť.

1209 Kritérium, ktoré zabezpečuje jednotu v mnohotvárnosti liturgických tradícií, je vernosť apoštolskej Tradícii, t. j. spoločenstvo vo viere a vo sviatostiach prijatých od apoštolov, spoločenstvo, ktorého znakom a zárukou je apoštolské nástupníctvo (successio apostolica).